Dagmar Duditšová: Potrebujem mať okolo seba ľudí

V seriáli Panelák od začiatku pôsobíte ako pomocná režisérka, čo máte na starosti?

V televízii som už prešla mnohými profesiami, a keď som dostala ponuku robiť pomocnú režisérku, veľmi som sa potešila, bolo to niečo nové a chcela som to vyskúšať. Koordinujem vlastne celé nakrúcanie. V prvom rade dostanem dopredu scenáre, ktoré si musím podrobne prečítať. Pri každom obraze si premyslím, kde by sa mal zhruba odohrávať. Už mám v oku, ktorý priestor sa ku ktorej rodine alebo situácii hodí a zapíšem si to. Nástup na filmovanie máme ráno o pol ôsmej, keď skontrolujem celý štáb a snažím sa zariadiť, aby tam boli všetci a na čas, lebo režisér je na pľaci vždy presne. Počas nakrúcania dávam pozor na texty, či herci povedali všetko, čo mali a povedali to správne. Plánujem tiež, kedy a čo budeme filmovať, napríklad ak sa u Švehlovcov odohráva viac obrazov v obývačke, tak ich nakrútime za sebou. A okrem toho všetkého som si privlastnila všetky deti v Paneláku, som taká ich au-pairka na pľaci (smiech). Zamilovala som sa do tej práce a som veľmi spokojná.

Napokon ste prijali aj ponuku v seriáli účinkovať, aj keď ste sa už pred rokmi herectva vzdali, prečo?

Zhruba pred dvoma rokmi ma oslovili Andy Kraus a kolegyne z produkcie s tým, že by som si mohla zahrať manželku Števa Skrúcaného. Povedala som, že v žiadnom prípade. Ale oni ma stále prehovárali, až mi raz povedali, že mi dávajú dvadsaťštyri hodín na rozmyslenie a potom mi zavolajú. Presne si pamätám, keď už mal vypršať daný čas a ja som čakala, že sa ozvú, rozhodnutá odmietnuť. Napokon mi večer došla SMS, že už mám pripravenú zmluvu na podpis a v piatok nakrúcam prvé obrazy. Povedala som si, že to skúsim. Neviem povedať nie. Spočiatku som aj navrhovala, že budem len taká okrajová postava, ktorá sa po čase vráti na východ, ale Andy sa rozpísal a už hrám vyše dvoch rokov.

Ako zvládate naraz hrať, aj sa starať o štáb a nakrúcanie?

Nežijem normálny súkromný život, skôr len ten pracovný. Od septembra aj zaskakujem za kolegu, s ktorým sa inak striedam, takže skoro ráno odchádzam a neskoro večer sa vraciam domov. Teraz v zime je to horšie, lebo potme idem do práce aj z práce a počas dňa som zavretá v štúdiu, takže si ani neužijem denné svetlo. Väčšinou robíme takých osem až desať hodín, keď nám prerábali štúdio, mali sme aj dvanástky – trinástky. Unavená prídem domov, musím si ešte na druhý deň pripraviť rozpis na nakrúcanie a potom idem spať. Súkromný život mám teda len vtedy, keď máme voľno. Cez júl a august nerobíme vôbec a v decembri máme tiež niekoľko dní voľna. Vtedy si naozaj užívam svojich blízkych alebo cestujem po svete. Nemám vlastnú rodinu, takže si môžem dovoliť takéto zamestnanie. Ale na druhej strane som kvôli takémuto zamestnaniu stále slobodná (smiech).

Takto si asi ťažko môžete niekoho nájsť, nie?

Dalo by sa, len ja som taký zvláštny typ, každý ma viac berie ako kamarátku. Mala som partnerov, o ktorých som si myslela, že je to vzťah do konca života, ale akosi nikdy nevyšiel. Každý sa čuduje, že ja s mojou povahou nemám partnera. Okrem toho už mám štyridsať a nemám dieťa, čo mi je ľúto. Keď som mala dvadsaťsedem, otehotnela som, tešila som sa, výskala, ale nakoniec som potratila. Odvtedy sa mi akosi nedarí založiť si rodinu. Keby som si našla partnera, prácu by som si vždy vedela prispôsobiť a zosúladiť so súkromím. Len neviem, kade chodí a kde sa zatúlal (smiech). Mám dokonca jednu kamarátku, ktorá sa venuje numerológii a aj keď týmto veciam veľmi neverím, pozrela sa pred časom na mňa a povedala mi, že toto leto by som mala niekoho stretnúť. Ale nič. Tak som u nej „reklamovala“ jej predpoveď (smiech) a ona len krútila hlavou: Dada, vieš koľkým ľuďom vyšlo, čo som im predpovedala? Len ty si akýsi zvláštny prípad, u teba sa stane vždy opak.

Možno ste si toho pravého len nevšimli?

Možno. Kamarátky mi hovoria, že mám klapky na očiach, a preto nemám partnera. Stane sa, že ideme napríklad nákupným centrom a upozornia ma na niekoho, kto sa na mňa so záujmom pozerá. A ja sa len obzerám, že o kom hovoria, lebo som si nič nevšimla. Rozprávam sa zahľadená do zeme a zaujíma ma len človek, s ktorým práve idem, venujem sa jemu. Nepozerám sa okolo, skôr som zameraná do vnútra.

A ako vnímate to, že vás ľudia spoznávajú na ulici?

Práve kvôli tomu som sa pred časom rozhodla skončiť s herectvom. Kedysi sme robili reláciu Crn-Crn, na základe ktorej som aj dosť moderovala, uvádzala rôzne festivaly, koncerty, stále som bola medzi ľuďmi. Keď za mnou niekam, kde som vystupovala, prišla moja partia, ľudia s ktorými si veľmi dobre rozumiem a chodíme spolu na dovolenky, bola som vždy rada, že som medzi svojimi, môžem sa uvoľniť a zabaviť. Ale keď sme spolu sedeli niekde v reštaurácii, chodili za mnou ľudia, ktorí ma spoznali, chceli sa odfotiť a ja som ich nevedela odmietnuť. Kamaráti sa ma potom pýtali, na čo je dobré, že za mnou prídu kus cesty, keď nakoniec aj tak nie som s nimi, neprežívam s nimi spoločné chvíle, ale stále niekam odbieham. Preto som si povedala, že stačilo. Rozhodla som sa skončiť s herectvom, dala som si odfarbiť vlasy na blond a ostala som pracovať za kamerou. Ale teraz, ako som začala po rokoch opäť hrať, je to všetko iné. Idem po obchode a niekto mi len priateľsky povie, že sleduje náš seriál, alebo ma pozdraví čauko krkavko, čo je milé. Myslím, že kedysi bolo tej pozornosti až príliš.

Ako vyzerajú vaše dovolenky s priateľmi?

Všetko sa začalo Egyptom, kam sme sa vybrali potápať. Bolo nás vtedy asi dvadsaťpäť ľudí, samí kamaráti, ktorí sa nehádajú a vedia sa vždy dohodnúť. Veľmi sa mi to vtedy páčilo, stále sme sa tam potom vracali a vďaka nim som napokon prešla celý Sinajský polostrov. Potom sme si povedali, že by sme mohli ísť aj niekam ďalej, takže sme sa vybrali do Malajzie, Thajska, Singapuru. Cestujeme po svete každý rok. Momentálne je napríklad celá partia na Kube, len ja som si nevedela vybaviť prácu, aby som mohla mať teraz voľno. Je mi to trošku ľúto, ale viem, že sa na Kubu raz aj tak dostanem. S kamarátkami z našej partie si tiež robíme aj babské jazdy, chystáme sa napríklad do Londýna na muzikál, chcem sa pozrieť na Rím, kde jedna kamarátka študovala. Prípravy máme organizačne dobre podelené, jedna vybavuje letenky, druhá, ubytovanie, ďalšia študuje bedeker a ja väčšinou zabávam spoločnosť (smiech). Tým, že som väčšinou zavretá v štúdiu, potrebujem si to vykompenzovať poriadnymi dovolenkami.

V televízii ste prešli rôznymi profesiami, čo vás najviac bavilo?

Vždy ma veľmi tešila práca v štúdiu. Spočiatku som bola viac-menej len pred kamerou, ale keď vznikla televízia Joj a dostala som ponuku moderovať popoludňajší program, povedala som si, že by som radšej skúsila prácu na opačnej strane. Stala som sa dramaturgička a písala som scenáre. Potom zo mňa spravili šéfredaktorku zábavy, čo znie ako celkom slušné povolanie, ale nebolo pre mňa. Nie som kancelársky typ, potrebujem mať okolo seba ľudí, organizovať prácu, sedieť v štúdiu a nie v kancelárii za počítačom. Ale je dobré, že som si prešla aj týmito zamestnaniami, aspoň viem, čo to je. Jediné, čo som ešte nerobila, je kamera a zvuk (smiech).

A čo réžia?

Mala som už raz na starosti réžiu dokrútok v relácii Môj najmilší hit. Sama som ich režírovala, mala som jasnú predstavu, ako majú vyzerať a potom som ich dávala dokopy v strižni. Ale je veľmi ťažké sedieť toľko hodín niekde sama a strihať. Neláka ma to, radšej celé nakrúcanie zorganizujem a vybavím. Viete, aj keď som študovala na strednej pedagogickej škole, bolo nás na jednej izbe na internáte dvadsaťštyri dievčat. A moji rodičia mali okolo seba veľkú partiu, takže som bola vždy vo veľkom kolektíve. Alebo v Bratislave som bývala na priváte s jednou kamarátkou, a keď si kúpila byt a odsťahovala sa, vzala som si k sebe neter, nech nie som sama. Nie že by som sa bála, ale ja sa sama so sebou nudím. Už som si všetko povedala (smiech).

Nelákalo vás ostať pri divadle?

Milovala som divadlo, veď už ako štvorročná som vystupovala ako „baleťáčka“. Keď som končila bábkohereckú fakultu, pozvali nás celý ročník robiť predstavenie do divadla v Banskej Bystrici. A keďže sme boli dobrí, ponúkli nám stály angažmán. Boli to úžasné roky, prežila som si krásne postavy, ale popritom som stále pracovala v televízii v relácii Crn-Crn, takže som stále z Bystrice odchádzala. Nepáčilo sa to umeleckému šéfovi v divadle a raz mi povedal, že sa budem musieť rozhodnúť. Najmä kvôli financiám som si napokon vybrala televíziu. V bábkovom divadle sme vtedy dostávali nejakých štyritisíc päťsto korún a ja som si musela platiť privát. Mala som ešte dabing, ale z toho sa nedalo vyžiť. V televízii som však mala za štyri relácie toľko, že som si mohla platiť všetky účty a ešte si dovoliť aj dovolenky. Preto som zavesila divadlo na klinec, aj keď ma to poriadne vzalo a dlhé roky som do divadla ani nevkročila. Vedela som, že by ma lákalo naspäť. Nedávno som však bola asi po dvanástich rokoch opäť v divadle. Prehovorila ma kamarátka Gabika Dzúriková, nech sa idem pozrieť na jej premiéru. Povedala som si, že dobre, som už totiž vyliečená a viem, že by som sa do divadla už nechcela vrátiť.

Takže ostávate pri televízii?

Minule sa ma kamarátka pýtala, čo so mnou bude, keď sa skončí Panelák. Verím, že sa niečo nájde. Keby sa aj nič nové nenakrúcalo, som schopná ísť za našim riaditeľom a spýtať sa ho na nejakú prácu, lebo si myslím, že v zábave sa vždy niečo bude robiť a ja sa nebojím žiadnej práce. Nikdy som nemala obdobie, v ktorom by som vyplakávala, že nemám čo robiť. Niečo sa skončilo a niečo iné prišlo a dúfam, že televízia mi už ostane do konca života.

Dagmar Duditšová (43) sa narodila v Košiciach. Už ako dieťa vystupovala v televíznom programe Zlatá brána. Po skončení Strednej pedagogickej školy v Levoči ju mama prihlásila na konkurz do Štátneho bábkového divadla v Košiciach, ktorý úspešne zvládla. V roku 1994 absolvovala bábkoherectvo na VŠMU v Bratislave. Stala sa členkou súboru Bábkového divadla Na rázcestí v Banskej Bystrici. Popritom moderovala úspešný televízny program pre deti Crn-crn alebo Ciky-caky. Zahrala si v poviedkovom filme Démoni (2007) Róberta Švedu. Napokon sa rozhodla zanechať herectvo a venovať sa televíznej produkcii. Vyskúšala si viacero televíznych profesií. Ako pomocná režisérka sa podieľala na seriáloch Pod povrchom a Keby bolo keby. Momentálne pracuje na seriáli Panelák, v ktorom sa opäť vrátila aj pred kamery ako východniarka Monika Rovná.