Lucia Šoralová: Keď som šťastná, tak žijem

Aktuálne ste vydali nový album O lásce, cti a kuráži, ktorý je iný ako vaše predchádzajúce. Akú má pre vás výpovednú hodnotu?

Všetky moje albumy boli šansónové, ale prvý bol nahratý s klasickou kapelou, druhý zase urobený elektronicky s prvkami etna. Ten najnovší konečne hovorí o tom, kto som, čo chcem a ako to chcem robiť.

Spolupracovali ste na ňom s Michalom Horáčkom – zhudobnili ste jeho villonské balady. On si vybral vás alebo vy jeho?

Naša spolupráca sa začala na Kudykamovi, ako nazval Michal svoj lyrikál, ktorý sa hral v Štátnej opere v Prahe. Na konkurze si ma vybrali spolu s Petrom Hapkom a ja som mala tú krásnu príležitosť zahrať si hlavnú ženskú úlohu v tomto krásnom projekte. Pri nahrávaní CD ku Kudykamovi mi Michal spomenul, že dal na svoj web villonské balady k dispozícii známym aj neznámym muzikantom a rád by z tých najlepších vytvoril celý album – Český kalendář. Prišlo mi to ako úžasná príležitosť, a keď som stránku otvorila, tak to bola smršť inšpirácie. Okamžite som básne začala zhudobňovať a posielala som mu ich. Michalovi sa moje zhudobnenia veľmi páčili, a tak sme ho s kapelou La Alma pozvali na náš koncert do Čiernej labute. Po koncerte mi povedal, že si myslí, že by sme mali spolu nahrať celý album.

Album ste vydali až po siedmich rokoch, prečo taká dlhá pauza?

Vôbec som neuvažovala, že budem vydávať ďalší album, pretože som bola v dezilúzii z vývoja hudobnej scény u nás. Získala som po prvých dvoch albumoch pocit, že je to zbytočné. Vtedy mi radili urobiť ich viac komerčne, ale výsledok bol, že moja komunita ma prestala považovať za šansonierku a médiá zas v mojich piesňach stále videli alternatívnu záležitosť. Prežívala som vtedy takú osobnú krízu, nevidela som v tom celom zmysel, nevedela som, či budem pokračovať touto cestou. Začala som chodiť na vysokú školu, kde som študovala art manažment, dohrávala som ešte nejaké veci v muzikáloch. A zrazu sa všetko začalo transformovať. Naštartovalo ma to a všimla som si, že začali do popredia vystupovať interpreti, ktorí sa vymykali masovému priemyslu. Paradoxne začali rásť a vystrkovať hlavy z toho strašného prebytku zbytočnej hudby, v čase keď hudba sa stávala kulisou či službou. Ľudia akoby začali túžiť po niečom naozajstnom. A do toho prišiel Michal, začala som tvoriť, poskladala som úžasnú kapelu La Alma a rozhodla sa hrať šansón v balkánskom štýle.

V jednom rozhovore ste povedali, že najradšej píšete texty, keď ste na tom zle. Negatívne emócie sú pre vás silnejšie?

Nie negatívne, ale smútky a melanchólia. Vtedy mám dôvod niečo riešiť, keď som šťastná, tak žijem a nebudem sedieť a písať. Z toho som pochopila, že ja nie som žiadna textárka, pretože písanie textov mám ako terapiu, vypíšem sa zo smútku. Hudbu dokážem napísať kedykoľvek, keď mám inšpiratívny text.

Ste skôr smutný, melancholický typ, alebo sa usmievate, aj keď duša plače?

Zásadne je na mne úplne presne vidieť, čo prežívam. Aj keď sa naštvem, tak je to v sekunde von, nestihnem to skorigovať, ani premyslieť. Všetko prežívam veľmi intenzívne a otvorene. Keď je smútok, tak je smútok, keď je depka, tak je fakt depka a keď som šťastná, tak som naozaj šťastná.

A teraz ste na tom ako?

Teraz som dosť trvalo a dlho šťastná. Akurát som len aktuálne frustrovaná, lebo som strašne unavená, mala som toho veľa a mám zlé svedomie voči bábätku. Ale myslím, že to šťastné obdobie prišlo s výbuchom tvorivosti, keď som hudbu začala opäť počúvať, a trvá minimálne už tri roky.

Prečo ste zakotvili pri muzikálovom herectve?

Chcela som spievať príbeh, vyjadriť nejaké myšlienky. V mladosti mi však prišli do cesty najprv muzikály. Tam som našla príležitosť a možnosť splniť si detský sen. Pár rokov na to som už začala pripravovať prvý šansónový album Zblízka.

Napriek tomu, že ste Slovenka, ste prerazili v Prahe, mali ste tam lepšie podmienky?

Nebolo to tak, že by som išla do Prahy s úmyslom preraziť. Konal sa tam vtedy, bol to rok 1996, jediný konkurz na muzikál široko-ďaleko, u nás sa vtedy ešte nič také nerobilo. Zobrali ma a ďalšie ponuky začali húfne prichádzať samy. Čoskoro som tam mala všetkých kamarátov, všetky kontakty, kúpila som si tam byt, zamilovala sa a teraz tam už mám aj rodinu. V Bratislave som zažila vlastne len detstvo, celý môj dospelý život som v Prahe.

V Prahe ste našli aj svoju životnú lásku. Tak asi vám predsa len bolo súdené skúsiť šťastie v Čechách. Ako ste sa s Ondřejom Soukupom stretli?

Stretli sme sa na Johanke, ale nerozprávali sme sa vtedy, vôbec som nemala pocit, že to môže byť mne blízky človek. Potom sme však mali natočiť promo DVD muzikálu na štúdiovú audionahrávku, kde spievala Lucka Bílá, ktorá však v deň natáčania zavolala, že nemôže prísť. Keďže to bolo dosť naponáhlo a ja som v ten deň hrala, Ondřej ma poprosil, či by som to video na jej spev nemohla natočiť. Mala som pocit, že to bude trápne, preto som mu povedala, že sa budem musieť strašne opiť, a on to zobral vážne a doniesol na natáčanie víno. (smiech) Bola tam úplne perfektná atmosféra, nakoniec sme to nahrali, porozprávali sa, vtedy mi Ondřej veľmi ďakoval, lebo som mu zachránila celý štáb a sľúbil, že za odmenu pôjdem s nimi na muzikálový festival do Cardiffu, aj keď nebudem spievať. A o mesiac mi volal, že Lucka tam nemôže ísť, a že tam budem spievať ja. Bola som veľmi šťastná, bolo to obdobie, keď sme sa viac spoznali. Tesne predtým, ako sme s muzikálom Johanka skončili, sme sa dali dokopy.

Medzi vami je pomerne veľký vekový rozdiel, Ondřej má 61 rokov. Cítiť to niekedy aj vo vzťahu?

Ja som vždy mala partnerov, ktorí boli starší, vždy som inklinovala k starším ľuďom, a to nejde len o mužov. Dalo by sa povedať, že patrím do takej spoločnosti. Aj moji kamaráti sú väčšinou z tej generácie. Nemám veľa kamarátov medzi rovesníkmi. Ako keby som sa omylom narodila o dvadsať rokov neskôr. Niekedy sa pri rozhovoroch smejeme, že áno, máme generačný problém, ale opačný. Ondřej je veľmi otvorený, taký chlapec, ktorý musí neustále vymýšľať „lumpárny“. Je to paradoxné, ale niekedy mám pocit, že pri ňom mladnem. Kým som ho nestretla, bola som veľmi vážna a smutná, a odkedy som s ním, som veselšia a otvorenejšia.

Čo pre vás Ondřej znamená?

Všetko. Niekto múdry to už pomenoval, že ženin svet je láska a mužova láska je svet, a ja môžem len súhlasiť. On a bábätko, to je pre mňa to najdôležitejšie. No a my sme jedna zo zaujímavých vecí v jeho svete.

Vaša spoločná dcérka bude mať už rok. Stíhali ste skĺbiť starostlivosť o dieťa s pracovnými povinnosťami?

Bol to šťastný a veľmi plodný rok, pretože keď som bola tehotná, neustále som písala a pracovala. Aj tesne po pôrode to išlo ešte hladko, kým bábätko nepotrebovalo viac pozornosti. Teraz je to ťažšie, priznám sa, že som dosť unavená a vyčerpaná. Ale veľmi šťastná.

Dieťa ste porodili už ako zrelá žena. Zmenilo bábätko váš pohľad na svet?

Samozrejme, najviac asi v konečnom naplnení, ako keby som sa až teraz sama v sebe usadila, konečne bola vo svojej koži, celistvá a nič mi nechýbalo. Niekedy síce závidím ženám, ktoré majú dieťa v dvadsiatke, lebo vtedy sú plné energie a nepríde im to ako nejaká práca, v podstate si to celé užívajú, a keď sú staršie, tak už môže dieťa s nimi absolvovať aj všetky pracovné aktivity. Ale u mňa je to už takto a je to v poriadku, možno som len úzkostlivejšia, ako keby som mala dvadsať.

Kde budete tráviť Silvestra?

Určite doma s rodinou. Kým som ešte nežila divokým umeleckým životom, tak Silvester bol dobrou príležitosťou zažiť naozajstný večierok, pretože, keď som bola dievča, tak ma mama skoro nikde nepúšťala, ale odkedy sa v mojom živote objavilo veľké množstvo večierkov, nemám Silvester rada, lebo je to prikázaná zábava. Najlepšie mi je, keď zavriem okno, nech si to tam vonku vybuchuje... Sedím v teple, pozerám silvestrovský program a o pol noci otvoríme fľašu a „ťuk“. Ondřej je úplne iný, ten mi vždy chce nosiť domov delobuchy, ale ja to považujem za strašne detinské. Minule mi hodili nejakí chlapci k nohám petardu, tak som na nich skríkla, či sú normálni, nech radšej idú umyť mame doma riad. A môj Ondřej tým chlapcom na to: „Nevšímejte si ji, důchodkyně promluvila.“

Vy ste teda skôr konzervatívna.

Vlastne asi veľmi. (smiech)

Čo si najviac želáte do nového roka?

Bude to znieť ako klišé, ale zdravie, lásku, šťastie a pohodu, aby sme spolu s Ondřejom všetko vydržali, lebo máme obaja veľa práce v novom roku.

Lucia Šoralová (35) sa narodila v Bratislave. Počas strednej školy sa dostala k folklóru, začala pôsobiť v súbore Polienko, aj preto jej kroky neskôr viedli do Lúčnice, kde získala prvé profesionálne pódiové skúsenosti. V roku 1996 uspela na konkurze v českej verzii muzikálu Vlasy a odišla do Prahy. Neskôr účinkovala aj v mnohých známych muzikáloch, ako napríklad Dracula, Krysař alebo Hamlet. V roku 2002 vydala svoj prvý album Zblízka. V tom istom roku stvárnila v pražskom divadle TaFantastika Johanku z Arku v rovnomennom muzikáli Ondřeja Soukupa a Gabriely Osvaldovej v réžii Jozefa Bednárika, kde alternovala s Luciou Bílou a Bárou Basikovou. Po troch rokoch vydala druhý album Púšť, na ktorom sa objavil aj duet so švédsko-iránskym spevákom Arashom. Jej posledný album má názov O lásce, cti a kuráži. Žije v Prahe so svojím priateľom, hudobným skladateľom Ondřejom Soukupom. Spolu vychovávajú ročnú dcéru Rebeku.