Božidara Turzonovová: Manželstvo je ťažké zamestnanie

S jednou z našich najúspešnejších herečiek sme sa stretli v čase predvianočného zhonu v Slovenskom národnom divadle.

S jednou z našich najúspešnejších herečiek sme sa stretli v čase predvianočného zhonu na mieste, kde vystupuje už päťdesiat rokov – v Slovenskom národnom divadle, aby sme sa pozhovárali o jej pôsobení na divadelnej aj vzťahovej scéne.

V jednom rozhovore ste spomínali, že ste povahou milionárka. Budú mať vaši blízki bohaté Vianoce?

(Smiech.) Hej, ale skutočne som milionárka len povahou, ten milión mi chýba, pochopiteľne. Keď niečo mám, väčšinou sa nezdržím a darujem to. Vianoce sú výnimočné sviatky, najmä tieto, keď sa stále rozpráva o konci sveta. Predovšetkým kvôli našim vnúčatám sa vždy snažíme, aby boli príjemné, pekné a aby sme boli všetci spolu. Aj keď sú to už pomaly štyria dospelí ľudia a jedna školáčka, vždy treba vymýšľať, čo by sa im hodilo a potešilo ich. Ako každý rok, aj teraz som si povedala, že do desiateho decembra musím mať všetky darčeky pokope, ale akosi sa mi to nedarí. Našťastie to už nie je ako kedysi, keď mi pred sviatkami rotovalo v hlave: aha, tam mi odložia mandarínky, tam príde taký tovar... Dnes už môžete pokojne prísť do supermarketu aj na Štedrý deň a všetko pokúpiť.

Ako si spomínate na časy, keď ste začínali s herectvom?

Boli veľmi intenzívne, vtedy sa žilo inak, bol oveľa družnejší život. S kolegami z Národného divadla sme sa stýkali aj súkromne, pomáhali sme si, či prišli problémy, choroby, alebo radosti. Teraz to tak už celkom nefunguje. Nechcem byť mentorom zo staršej generácie, ale skutočne už necítim takú ansámblovosť. Kedysi, keď sme boli na zájazde, zostali sme tam aj tri, štyri dni, dnes prídete, odohráte a hneď sa drkocete naspäť. Okrem toho sme chodili z divadla na zájazdy. S láskou spomínam na to, ako sme strávili niekoľko dní v Jasení, nádhernom mieste za Bystricou. Po večeroch sme sedávali vonku, oheň blčal a my sme pri ňom recitovali. Neviem, kto prišiel s tým nápadom, ale postupne sme veršami nadväzovali jeden na druhého. Nezabudnem, ako som začala a celé naše recitovanie zavŕšil Haverl Villonovým Testamentom. To bola nádhera! Malo to úžasnú atmosféru.

Na divadelných doskách stojíte päťdesiat rokov, čo sa vám ako prvé vybaví, keď sa povie divadlo?

V mojich úplných začiatkoch to bol pre mňa priestor na večný boj a získavanie istoty, či sa vôbec mám venovať herectvu. Síce som hrala aj ako študentka, ale predsa len, vždy príde iná skladba divákov, takže to bolo pre mňa napínavé overovanie. Potom boli chvíle, keď divadlo a javisko boli pre mňa oázou, azylom, miesto, kam som unikala do druhého sveta, kde mi bolo dobre. Nemyslím tým dobre ako pohodlne, príjemne, ale že som si tam kompenzovala všetky možné napätia. A v súčasnosti je pre mňa divadlo jediným autentickým momentom, umeleckým odrazom našej reality. Súčasnosť je zvláštna a nevídaná v tom, že ľudia žijú a zároveň sa navzájom sledujú, ako žijú, cez množstvo monitorov a sociálnych sietí. Vďaka divadlu nevnímajú seba, zrazu prestane pre nich všetko existovať a je pred nimi na javisku len umelecká pravda. Lebo to, čo sa dnes odohráva v masmediálnom priestore a rozpustilo sa do seriálov a reality šou, už nie je umenie. Jediná tvorivá a kumštová vec je javisko.

1.jpg

Najprv ste si neboli istá, či je javisko pre vás tým pravým pracovným priestorom. Kedy ste na to prišli?

Vtedy, keď som zistila, že už niet úniku, nemôžem to vrátiť a som v tom až po uši. Bolo to asi v čase, keď som na javisku zažila jednu zo vzácnych chvíľ, keď som zacítila, že toto je kumšt, svätá chvíľa, teraz som sa čohosi dotkla. Je úžasné, keď cítite z publika spätnú väzbu, vnímate, že ľudia ani nedýchajú. To sú vzácne momenty, ktoré sa ani nedajú presne opísať, je to čosi s veľkým Č.

Bolo nejaké predstavenie, ktoré sa vám nechcelo veľmi hrať?

Samozrejme, osemdesiat percent hier je takých, v ktorých sa človeku nechce hrať. Je to však veľmi subjektívne, môže ísť o predstavenie, ktoré sa vo všeobecnosti považuje za dobrý titul, a mne je proti srsti. Vlastne náplňou mojej práce je, že sa usilujem prekonávať samu seba. Na niektoré hry jednoducho nie som nastavená. Napríklad by som bola veľmi rada, keby sa hrali len dobré veci s krásnym banálnym „happyendom“. Ale sú inscenácie, ktoré majú zlý koniec, sú trýznivé a musím ich nielen hrať, ale sa aj do nich vžiť a prežívať ich. Keď som bola mladá, trošku ma rušili a trápili ženské postavy plné naivnosti a emócií, ktoré musíte zo seba žmýkať. Veľakrát som musela umierať, mnoho ráz som bola obetovaná, zamilovaná, joj, to emočné žmýkanie ma dobre potrápilo.

Čo robíte, aby ste si nepriniesli niečo zo svojej postavy domov?

Na javisku zmizne moja postava spolu so záverečným potleskom. Pri filme však nie, tam si musíte pocitovú bázu podržať, aby ste nemali prílišné rozptyly.

A čo pani Janka Nitschneiderová? S ňou žijete v Paneláku už päť rokov.

Pani Janku tvorím a bavím sa na nej. Niekedy mi je veľmi odporná, vravím si, čo je to za hroznú ženičku! Vždy si potom musím uľaviť, keď dokončím nejakú takúto sekvenciu. Žienok, ako je pani Janka z Paneláku, sa vyskytuje v bežnom živote veľké množstvo, ona je ich extraktom. Niekedy mám však chuť spýtať sa pána autora, či by ju už nevzal trošku na milosť.

2.jpg

Práca herca – to sú večerné predstavenia a doobeda skúšky alebo nakrúcania. Nevyčítali vám dcéry, že nie ste viac s nimi?

V čase, keď naše deti rástli, s manželom sme najviac pracovali. Je to taký trpký paradox, že práve v období totality alebo normalizácie, ako sa to vtedy nazývalo, sme robili najpestrejšie a najkrajšie predlohy, ktoré už samy osebe boli umelecké. Dnes znie slovo umelecké ako anachronizmus, pretože umelecké nie je výrobná sféra, z marketingového a manažérskeho hľadiska je to niečo obťažujúce. Ale takéto predlohy vnímali prostí ľudia, ktorí dnes vnímajú „farmy“. Čiže práve toto obdobie bolo pre nás plné intenzívnej práce. Staršia dcéra mi až teraz pred svojou päťdesiatkou povedala: Mami, nevieš si predstaviť, ako som sa bála, keď ste odchádzali do divadla, že sa už nikdy nevrátite. Horko plakali, keď videli napríklad Hájnikovu ženu alebo rozprávku, v ktorej som zomrela. Až teraz vidím, ako boli naše deti v strese z našej práce. A darmo mali pestúnky alebo gazdinú. Nebolo pre ne dobré, že sme s manželom nemali fixný pracovný čas a z domu sme odchádzali väčšinou večer.

Práve koncom decembra oslavujete s manželom zlatú svadbu. Koľko úsilia treba, aby vzťah dokázal prežiť päťdesiat rokov?

Samozrejme, chce to veľa úsilia, manželstvo je ťažké zamestnanie. A najmä v našej brandži je to problém. Veľa však závisí od vášho rozhodnutia. Hoci by mohol človek každý pondelok začínať nový život, keď má raz rodinu, nesmie vymýšľať. My sme si obaja prežili veľmi veľa vzťahov – tých fiktívnych. Takže po divadle, televízii, filme, kde sme všade prežívali zamilovanie a manželstvá, bol náš reálny vzťah taký vypuklejší.

Čiže keď máte toľko fiktívnych vzťahov, v reálnom manželstve potom nemusíte bojovať so stereotypom?

Presne ste to povedali, stereotyp nám v žiadnom prípade nehrozí. Neviem, kto to povedal, tuším nejaký režisér, že hysterické herečky sa zamilúvajú do svojich hereckých partnerov, takže potom im herecký život presakuje do toho reálneho. Pamätám sa, že ma to dosť zarazilo. Pre mňa bola „partnerina“ v herectve vždy problém, najmä keď som bola ešte študentka.

3.jpg

Raz ste sa vyjadrili, že všetko je v podstate divadlo, každý hrá, aby si vybudoval svoj imidž. Sú vo vašom živote situácie, keď sa vám zišiel herecký talent?

Áno, boli situácie, keď som vďaka tomu, že som si danú scénu vyskúšala vo filme, vo svojom živote prežívala už len ich reprízu. Napríklad zamatová revolúcia – prežila som ju desať rokov predtým, keď som nakrútila film v Prachaticiach na námestí. Veľmi ma to emotívne zasiahlo, ale potom, už keď sa to dialo reálne na námestiach, ma nechávalo chladnou. Aj v bežnom živote sa mi stane, že si poviem: Á, veď toto poznám. A teraz povie toto! A on to skutočne povie. Pretože na javisku máme všetky možné modelové situácie, divadlo nie je ničím iným ako umelecky spracovaným životom, čo je síce šialene gýčová fráza, ale nič to.

Božidara Turzonovová (70) – narodila sa v Sofii, ale celý život žije v Bratislave. Od detstva navštevovala detskú rozhlasovú družinu, dramatický krúžok a hrala na klavíri. Slovenské národné divadlo sa stalo oficiálne jej domovskou scénou v roku 1963, keď dokončila štúdium na VŠMU v Bratislave. Má za sebou množstvo divadelných, rozhlasových a filmových postáv. Dlhé roky sa venovala pedagogickej činnosti. V súčasnosti ju môžeme vidieť napríklad na doskách SND v predstaveniach Je úžasná!, Kvarteto a Pohania. Už päť rokov sa s ňou stretávame na televíznej obrazovke v seriáli Panelák. Za svoje herecké umenie získala množstvo ocenení, medzi nimi aj štátne vyznamenanie z rúk prezidenta či Cenu Jozefa Kronera za celoživotnú tvorbu. V tomto roku jej pribudli Dosky za najlepší ženský herecký výkon, Cena predsedu NR SR za výnimočný prínos v oblasti dramatického umenia a Cena Pavla Straussa. S manželom Jozefom Adamovičom majú dve dcéry a päť vnúčat.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Najvyššie ocenenie štvrtýkrát pre Martinus
  2. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky
  3. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  4. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy?
  5. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie
  6. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne
  7. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz
  8. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family
  9. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji
  10. Inteligencia vo všetkom
  1. Podľa M. Borguľu je práca mestskej polície slabá a nedôsledná
  2. Znížená sadzba pri pôžičke v mBank už len štyri dni
  3. Odborníci poradia, komu sa oplatí využívať obnoviteľné zdroje
  4. Katarína (28): Z bývania na Nobelovej mám dobrý pocit
  5. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky
  6. Poslanci dnes dali jasne najavo, že plot na námestí nechcú
  7. HB Reavis so silnými výsledkami za rok 2016
  8. 3 šťavnaté spôsoby, ako povzbudiť výkon mozgu
  9. Najvyššie ocenenie štvrtýkrát pre Martinus
  10. Budúcnosť EÚ a inteligentných miest
  1. Legendárna Štefánka opäť ožíva pod sieťou Pulitzer family 9 825
  2. Last minute dovolenka sa dá kupiť výhodne už teraz 8 846
  3. Žijú, lebo sa nevzdali. Príbehy ľudí bojujúcich za svoje zdravie 6 920
  4. Päť tipov, kam na predĺžený víkend v máji 6 246
  5. 5 krokov k vlastnému bývaniu 5 435
  6. Nový Volkswagen Arteon sa predstaví na bratislavskom autosalóne 4 954
  7. Voda, kotol, vymknutie: Čo stoja najčastejšie domáce katastrofy? 4 107
  8. Nové auto alebo radšej jazdenka? 9 rád pre správne rozhodnutie 3 981
  9. Šokujúce: ako sa každý Slovák dokáže ľahko naučiť po anglicky 2 668
  10. Volvo V90 Cross Country je pripravené na každé dobrodružstvo 2 634

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Polícia zasahovala u kotlebovcov, prehľadala Mizíkovu kanceláriu

Poslanec je obvinený z extrémistických trestných činov.

Sľuby sa iba sľubujú? Čo všetko politici naozaj splnili

Spúšťame Sľuby.sme.sk. Skontrolujeme (ne)splnené záväzky politikov a úradov.

DOMOV

Areál bývalej nemocnice na Patrónke získal Eset

Softvérová firma dala za pozemok vyše 26 miliónov eur.

EKONOMIKA

Nezmyselné zákazy aj bezbrehé rozdávanie. Príklady, kedy Smer pochybil

Prijatých bolo veľa nezmyselných zákonov.

Neprehliadnite tiež

Čo vás čaká v novom čísle magazínu smeŽeny

V sobotu, 29. apríla, nájdete v stánkoch rozhovor s Máriou Leitnerovou, jednou z dobrovoľníkov Teach for Slovakia a omnoho viac.

Kathrine Switzer: Ako prvá žena na maratóne čelila zúrivosti, zmenila históriu

Chcela ukázať, čo ženy dokážu, ovplyvnila vývoj športu.

Prečo muži používajú sexistické vtipy?

Vedci našli odpoveď a súvisí s ohrozením ich mužnosti.

Čo si obliecť na maturitu a štátnice?

Skúšky v škole sú formálnymi udalosťami, dospelosť a úctu prejavujeme aj oblečením.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop