Danka Barteková: Nepripúšťam si, že by niečo malo dopadnúť zle

Je to neuveriteľné, čo všetko sa za tento rok vo vašom živote zmenilo. Ako to vnímate?

Naozaj som zažila taký rok, aký možno príde len raz za život. Až sa niekedy bojím, že po toľkých dobrých veciach už prídu len horšie, tak to väčšinou v živote chodí. Olympijská medaila a vstup do Medzinárodného olympijského výboru boli výsledkom môjho dlhodobého snaženia, v kútiku duše som s jedným i druhým rátala, ale že zároveň príde aj nový vzťah, to som ozaj netušila.

O tom, že by ste chceli pracovať pre Medzinárodný olympijský výbor, ste hovorili už pred šiestimi rokmi. Čo všetko ste museli urobiť, aby sa vám tento sen splnil?

Snažila som sa prezentovať ako človek, ktorý chce urobiť niečo pre šport na medzinárodnej úrovni. V roku 2010 som sa zúčastnila ako ambasádorka na mládežníckych olympijských hrách v Singapure, potom som dostala šancu vystúpiť na medzinárodnej konferencii pre vzdelanie, šport a výchovu v Južnej Afrike. Rozprávala som tam o výchovných aktivitách pre športovú mládež, ktorých prostredníctvom sa mohli dozvedieť, ako si budovať športovú aj duálnu kariéru, ako sa vyhýbať zraneniam a rôznym ochoreniam. Okrem toho som vyštudovala diplomaciu a vždy som rozmýšľala o tom, ako ju skĺbiť so športom. Byť členkou Medzinárodného olympijského výboru bolo dlhodobo mojím cieľom, vždy si dávam vysoké méty. To, že sa mi napokon podarilo dostať do tohto elitného klubu stopätnástich ľudí z celého sveta, je pre mňa úžasné, fantastické, ani neviem, ako to opísať.

Vaši rodičia a dokonca aj vaša sestra sú stavbári. Čím to, že vy ste sa dali na diplomaciu?

Vždy ma bavilo komunikovať s ľuďmi, snažiť sa niečo dohodnúť a presadzovať svoj prínos pri riešení vecí. Keďže som stále predovšetkým športovkyňa, dostávajú sa ku mne informácie od ľudí, ktorí aktívne športujú, a teší ma, že môžem ďalej tlmočiť ich požiadavky.

Čo trápi najviac slovenských športovcov? Nedostatok financií?

Je pravda, že šport je u nás podvyživený, ale to sa týka aj iných oblastí, napríklad aj kultúry. Je to taký slovenský paradox. Napriek tomu, že je u nás všetko podvyživené, tak to prosperuje. Vezmite si napríklad streľbu. Napríklad v Taliansku je to šport číslo dva, hneď po futbale. Investuje sa doň obrovské množstvo peňazí a napriek tomu nám Taliani závidia naše výsledky. Na Slovensku sme na okraji záujmu médií aj verejnosti a pritom nosíme domov medaily. Šport u nás doslova stojí len na jednotlivcoch, osobnostiach, ktoré naplno makajú, lebo ich to baví, a dokážu si vydobyť vhodné podmienky. Nemyslím tým len športovcov, ale aj ich trénerov a funkcionárov, ktorí im pomáhajú.

Odkedy pracujete pre Medzinárodný olympijský výbor, máte dosť času na svoju športovú prípravu?

Momentálne som si dala od streľby dvojmesačnú pauzu. Odstrieľala som olympiádu, potom ďalšie troje pretekov a nakoniec som dospela do štádia, keď som nutne potrebovala oddych. Takže moja príprava teraz spočíva len v posilňovni, v aeróbnych cvičeniach, cvikoch na bosu alebo špeciálnej plošine na tréning svalov, ktoré sa pri bežných činnostiach nepoužívajú. Ide najmä o rozvoj stability a koordinácie. Nepotrebujem byť svalovec, mať veľký biceps alebo triceps. Na to, aby som bola dobrou strelkyňou, sa potrebujem zamerať predovšetkým na vnútorné stabilizačné svalstvo.

Prenáša sa rozvoj stability a koordinácie nejako do vašej psychiky?

Šport mi pomáha zbaviť sa trémy. Dnes, keď potrebujem zvládnuť niečo dôležité, tak si poviem, zvládla som už dve olympiády a majstrovstvá sveta, tak hádam zvládnem aj všetko ostatné… Vďaka tomu som získala vnútorný pokoj, ktorý je pre mňa ako hyperaktívneho človeka veľmi dôležitý. Môj kalendár je vždy plný a hrozne preškrtaný. Aj som si vravela, že by som mohla spomaliť, napríklad si poobede trochu pospať, ale nebola som to schopná. Potrebujem ísť celý deň na sto percent, aby som si potom večer mohla povedať, že to nebol stratený čas. Na druhej strane som sa už naučila vypnúť telefón a ignorovať všetky sociálne siete, keď sa sústreďujem na dôležité preteky. Pred olympiádou som nebola pol roka na Facebooku.

Každé preteky sú veľkou psychickou záťažou. Ako sa vám darí zvládať nervozitu?

Asi je to mojimi štrnástimi rokmi praxe. Naučila som sa využívať dýchanie, relaxačné techniky a vizualizáciu. Napríklad si pred streľbou predstavujem úspešné zásahy. Nikdy si nevravím – panebože, teraz chybím alebo netrafím. Vždy idem strieľať pozitívne naladená. Šport ma učí žiť optimistickejšie. Nepripúšťam si, že by niečo mohlo dopadnúť zle. Pred olympiádou v Londýne som si šesť mesiacov predstavovala, ako prídem na strelnicu, odblokujem všetok stres a pokojne trafím terč. Športovec, ktorý nedokáže pracovať s psychikou, môže ľahko pohorieť na nervozite alebo na strachu z úspechu, preto je podľa mňa veľmi dôležité vedieť sa s týmito vecami vyrovnať.

Povedali ste strach z úspechu, nie z neúspechu?

Strach z úspechu v nás pracuje odmalička, podľa mňa sa ho ľudia boja viac ako neúspechu. Napríklad, keď ste na strelnici a vravíte si – bože, ak teraz trafím, spravím si osobný rekord alebo, nedajbože, svetový rekord – tak to sú chvíle tej najväčšej nervozity. Roztrasú sa vám ruky a je koniec. V podobnej situácii sa ocitla Ruska, s ktorou som súperila o medailu. Keby dobre trafila, mohla ísť strieľať o striebro alebo o bronz, ale ona sa práve v tej chvíli zľakla. A ja som potom z jej chyby vyťažila.

Tohtoročná olympiáda však pre vás nebola len o strieľaní. Zoznámili ste sa na nej so svojím priateľom, trénerom rýchlostných kanoistov Petrom Likérom.

Vlastne sme sa dali dokopy až po olympiáde. V Londýne to bolo medzi nami predovšetkým o dlhých rozhovoroch a vzájomnom spoznávaní. Predtým sme sa stretli na sľube pre olympionikov, tam sme zistili, že sme si sympatickí.

Pomysleli by ste si, že si z Londýna priveziete okrem medaily aj novú lásku?

Asi platí, že vždy sa vám vráti to, čo vyžarujete. Bola som tam šťastná, takže sa predo mnou otvorili nové možnosti.

Máte nejaké kritériá, podľa ktorých si vyberáte mužov?

Ani nie, nikdy som nemala dvoch rovnakých priateľov, ale mám rada mužov, ktorí za niečím idú, majú svoj cieľ, ambíciu, vedia sa do niečoho vložiť, niečomu veľa vecí obetovať a pochopiť, že to takto funguje aj u mňa. Pre mňa je obrovské plus, keď niekto nesedí doma a nepoklopkáva prstami, kedy už konečne prídem. Samozrejme, že je dôležité, aby sme si rozumeli a mali rovnaké názory, to pokladám za samozrejmosť, ale toto je nadstavba, ktorú tiež potrebujem.

Bývate sama alebo s priateľom?

Zatiaľ ešte u rodičov, ale už som si kúpila byt, ktorý si pomaličky budem zariaďovať, takže od budúceho roka už budem bývať vo svojom.

Vaša sestra Lenka, takisto úspešná strelkyňa, sa vydala za českého strelca Davida Kosteleckého a porodila syna. Zmenil sa tým nejako váš vzťah?

Lenka sa odsťahovala do Brna, je tam veľmi šťastná. Stretávame sa vždy, keď mám voľný víkend. Musím povedať, že mi hrozne chýba. My sa dokážeme prerozprávať od rána do večera a nemá to konca, je to pre mňa ten najväčší psychický relax.

Myslíte si, že športová streľba a materstvo idú dokopy?

Moja sestra už štyri mesiace po pôrode odstrieľala svetový pohár. Nemecká reprezentantka bola v Londýne s dvojročným bábätkom, ktoré maminke držalo palce. Všetko sa dá, ak máte ochotného manžela, babičku alebo hocikoho, kto vám s dieťaťom pomôže.

Ako prežijete tohtoročné Vianoce a Nový rok?

Na Vianoce budem tradične doma s našimi. Kým ešte nemám vlastnú rodinu, tak som s nimi veľmi rada. Celé sviatky strávime leňošením, ničnerobením a vyzdobovaním domu, to je u nás veľmi vážna vec (smiech). A na Silvestra pôjdeme s priateľom lyžovať na chatu.

Máte nejaké špeciálne želanie do budúceho roka?

Na budúci rok ma čakajú majstrovstvá Európy aj sveta, okrem toho tri kolá svetového pohára. Keď nad tým tak uvažujem, Európu som už vyhrala štyrikrát, ale majsterkou sveta som ešte nebola. To by mohol byť celkom pekný vrchol sezóny.

Danka Barteková (28) je slovenskou reprezentantkou v streleckej disciplíne skeet, štvornásobnou majsterkou Európy, trojnásobnou bronzovou medailistkou z majstrovstiev sveta, držiteľkou svetového rekordu a bronzovou medailistkou z letných olympijských hier 2012 v Londýne. Študovala na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov. Stane sa členkou Medzinárodného olympijského výboru. Pochádza z poľovníckej rodiny a má o tri minúty staršiu sestru dvojičku Lenku, ktorá sa takisto venuje streľbe.