Ivana Laučíková: Animované filmy sú intelektuálna potrava

Za film Posledný autobus zbierate ocenenia aj teraz, rok po jeho uvedení. Ktoré vás najviac potešilo?

Najvýznamnejšie sú pre mňa dve, a to Grand Prix z medzinárodnej súťaže krátkych filmov v Tampere a Grand Prix zo súťaže animovaných filmov v Stuttgarte. Keby existovalo klasifikovanie krátkometrážnych festivalov na áčkové tak, ako je to v hranom dlhometrážnom filme, určite by boli takto označené obidva spomínané festivaly. Navyše sú zaradené medzi kvalifikačné festivaly na americkú cenu Oscar. Ich výhrou sme sa teda dostali do širšieho výberu na toto ocenenie. Nedávno nám prišli výsledky – nepostúpili sme do ďalšej desiatky, ale aj tak to bolo pre nás krásne. Každé jedno ocenenie nás poteší, pretože to znamená, že náš film niekoho oslovil.

Kým sa vám podarilo nakrútiť Posledný autobus, museli ste sa popasovať s viacerými prekážkami. Prvou z nich bolo zohnať hlavnú postavu – starý autobus.

Bola to hneď na začiatok skúška odvahy. Zistili sme, že u nás už také staré autobusy v podstate ani neexistujú. Na poslednú chvíľu nás zachránil futbalový klub Liptovský Trnovec, ktorý ešte v takomto autobuse vozil svojich chlapcov na zápasy. Bolo to skutočne v hodine dvanástej, museli sme preto prehodiť plány, pretože autobus dorazil až na tretí deň nakrúcania. Pamätám sa ako dnes, že keď konečne dorachotil do Modry, s mojou kolegyňou sme si kľakli na kolená a plakali od šťastia, že ho vidíme. Ďalšie skúšky sa však tým pre nás len začali. Nakrúcali sme v novembri v lesoch okolo Modry počas poľovníckej sezóny. Práve vtedy bolo počasie mimoriadne nevľúdne, nečakane nám nasnežilo, takže okrem toho, že sme dennodenne mrzli v lese s obmedzenými dávkami elektriny, museli sme ešte zametať a roztápať sneh, pretože náš príbeh sa neodohrával v zasneženej krajine. Navyše sme museli permanentne opravovať starý autobus. Surovosť prostredia sa napokon preniesla aj do filmu.

Námet na tento film vraj vznikol tak, že Martin Snopek išiel posledným autobusom, omylom sa previezol na konečnú a napokon sa vracal cez les, v ktorom zažil priam hororovú situáciu. Čo je pre vás hororom?

Chodím do lesa v noci rada, nehovorím, že nepociťujem strach, ale žijeme s manželom na okraji lesa, takže mi to nespôsobuje problém. Hororové stavy zažívam skôr z medziľudských vzťahov. Nemám rada konfrontačné a konfliktné situácie. Napríklad ma veľmi mrzelo, keď sa na Slovensku rozpútala deštruktívna debata, či patrí Posledný autobus do kategórie animovaný film. Robili sme ho vo forme série fotografií s extrémne spomaleným pohybom, čo je technika, ktorá vychádza z animačnej pixilácie. Je pravda, že naša snímka stojí na pomedzí animovaného a hraného filmu. V zahraničí nás niekde ocenili ako animovaný film, inde to neprijali ako animáciu. Na veľkom animačnom festivale v Záhrebe vznikla veľmi zaujímavá diskusia na túto tému, ale na rozdiel od prístupu, ktorý nabrala debata na Slovensku, táto bola veľmi konštruktívna a aj ľudia, ktorí nesúhlasili s tým, že ide o animovaný film, nereagovali tak, že keďže to nie je animované, zotnime tomu hlavu, ale skôr uvažovali, ako zmeniť klasifikáciu filmových druhov, aby sme boli pripravení aj na takéto diela. Náš film je len jedným z prípadov, lebo hranice klasických filmových druhov sa stále posúvajú. Dnešná digitálna technika nám prináša veľa nových možností, čo predstavuje výzvu, ako kinematografiu členiť nanovo.

V čase, keď ste študovali na VŠMU, animované filmy sa mimo školského prostredia veľmi neprodukovali. Neprehovárali vás doma, aby ste išli študovať niečo s lepším uplatnením?

Študovala som v deväťdesiatych rokoch, práve keď skončila animovaná tvorba na Kolibe. Do pracovného života sme teda nastupovali počas produkčného vákua. Veľmi rýchlo sme pochopili, že pokiaľ si nebudeme filmy produkovať sami, nikto iný to za nás nespraví. Prvé roky boli veľmi ťažké, pretože okrem animátorskej práce sme museli zvládať aj tú producentskú. A to nie je jednoduché v krajine, kde neexistuje animačný ani celkovo filmový priemysel. Som veľmi vďačná svojim rodičom, že na mňa nikdy netlačili. Dostala som sa na viac škôl, okrem iného aj na architektúru. Moji rodičia považovali za samozrejmé, že pôjdem študovať práve tam, ale ja som sa rozhodla pre film. Nikdy mi v tom nebránili ani mi to nevyhodili na oči, aj keď som mala akékoľvek problémy. Som im za to veľmi vďačná.

Kedy ste zistili, že animovaný film je vaším svetom?

Vždy som rada kreslila, čítala a písala. Ale až v prvom alebo v druhom ročníku na strednej škole som pochopila, že sa chcem venovať animovanému filmu. Pochádzam z Partizánskeho, ktoré malo družbu so Zlínom. Práve tam sa konal obrovský festival filmov pre deti, a keď hľadali niekoho do detskej poroty, oslovili naše gymnázium. Mala som šťastie, že ma vybrali. Počas festivalu nám spravili prehliadky filmových ateliérov, v ktorých sa robili svetoznáme animované filmy, stretla som sa s ich tvorcami a videla množstvo filmov. V rovnaký rok sa mi podarilo dostať do tábora orientovaného na animovaný film, takže som si mohla prípravu takého filmu aj sama vyskúšať. Bola to pre mňa taká fascinujúca skúsenosť, že ma to ovplyvnilo na celý život.

Krátky animovaný film, ktorému sa venujete, nemá práve najľahší život. K divákom sa dostane väčšinou maximálne ako predfilm, aj to robí predskokana skôr klubovým filmom, ktoré neuvidí veľké množstvo ľudí...

Áno, je to veľmi smutné, preto sa snažíme aj v spolupráci s českými kolegami, kde je situácia o čosi lepšia, robiť aktivity, ktoré by to trošku zmenili. Pravda je taká, že v súčasnosti sa z európskych verejných zdrojov podporujú predovšetkým dlhometrážne filmy, ktoré idú do kín, alebo seriály pre televízne vysielanie. Pritom mnohí odborníci tvrdia, že jazyku animovaného filmu je najbližší krátky film. Lebo animovaná snímka nie je len o téme a prerozprávaní príbehu, ale má ten dar, že môže rozprávať aj čisto výtvarnými alebo výtvarno-hudobnými prostriedkami. Boli pokusy, keď sa snažili autori rozprávať len formálnou animačnou hrou na ploche deväťdesiatich minút a dopadlo to vždy tragicky, lebo ľudský mozog nie je prispôsobený na to, aby vnímal experiment dlhší ako pätnásť minút. Vo Francúzsku, v Španielsku, dokonca aj v Poľsku robia verejnoprávne televízie bežne projekcie krátkometrážnych filmov. Krátke filmy sú bravúrne v tom, že idú cielene po téme, nemôžu rozvíjať viac línií, preto bodnú človeka celkom presne. Myslím si, že je dôležité, aby ľudia pozerali takéto filmy, pretože nás provokujú a nútia premýšľať. Je to podľa mňa intelektuálna potrava, ktorú by sme mali ľuďom dávať.

Dá sa vôbec u nás uživiť len autorskou animovanou tvorbou?

Aby som pravdu povedala, osobne nepoznám nikoho takého. Financovať krátke filmy sa darí jedine vďaka podpore z Audiovizuálneho fondu. Zrejme všetci, ktorí fungujú v tejto brandži, majú popri tvorení ešte svoju zárobkovú činnosť buď v komerčnej sfére, alebo v školstve.

V súčasnosti ste na materskej dovolenke, neláka vás presedlať na detské rozprávky?

Zatiaľ také ambície nemám, momentálne pracujem na scenári dlhometrážneho animovaného filmu, ale som ešte len v úplných začiatkoch. Extrovertnú a dynamickú komunikáciu, keď som pracovala s ľuďmi v rámci školy, festivalov alebo nakrúcania, som teda na chvíľu vymenila za samotu, je to taká alchýmia vnútorného skúmania, nakoniec aj o tom je tvorba.

Hovoríte si často: ‚Tak toto musím použiť vo filme,‘ a už aj vyťahujete zápisník, aby ste na to nezabudli?

Snažím sa. Počas študentských čias a aj krátko po škole som to praktizovala veľmi intenzívne, dnes si robím zápisky už len zriedka. Niekedy mám pocit, že digitalizácia spoločnosti ma vytláča do povrchového vnímania sveta. Máme prístup k obrovskému množstvu informácií, ktoré pre nás často strácajú zmysel a hĺbkovú sondu do nejakej témy realizujeme už veľmi zriedkavo. Aj preto som odišla z Bratislavy, pretože som už rýchle tempo nezvládala. Možno je to len psychologický tlak, ktorý si človek pripustí a možno sa voči nemu niektorí ľudia vedia brániť, ale ja som to už nedokázala. Cítila som ustavičný tlak na to, že musím stíhať veľmi veľa vecí, o všetkom sme totiž stále informovaní, kde sa čo deje, stále nám prichádzajú ponuky, aby sme sa na niečom zúčastňovali, zaujímali sa, vyjadrovali svoj názor, a keď chce človek udržať krok s dianím, automaticky sa mu minimalizuje priestor, ktorý má sám pre seba. Ja napríklad takmer nemám čas na zápisky ani si čítať knihy, čo je pre mňa tragédia.

Čo vás na animovanom filme tak fascinuje?

Teoretik Paul Wells tvrdí, že animované filmy sú tvrdou kópiou psychologickej pamäti. Ja hovorím, že sú kópiou našej vnútornej reality, pretože používajú obrazový jazyk, symbolizmus, čo sa vyskytuje v našich snoch. V animovanom svete totiž môže existovať úplne čokoľvek, čo dokáže náš mozog vymyslieť. To je pre mňa fascinujúce, vďaka reči symbolov dokážem vyjadrovať svoj postoj k svetu. Musím sa priznať, že som možno trochu zvláštna tvorkyňa animovaných filmov, pretože sa necítim byť silnou výtvarníčkou, oveľa dôležitejší je pre mňa v rámci tvorby príbeh, téma a spôsob rozprávania. Namiesto riešenia vizuálnej stránky práce premýšľam viac o tom, čo chcem povedať a ako to chcem povedať.

Ivana Laučíková (35) pochádza z Partizánskeho, momentálne žije v Banskej Štiavnici. Vyštudovala odbor animovanej tvorby na VŠMU v Bratislave, kam sa neskôr vrátila ako pedagogička. Jej bakalársky film Vedieť získal zvláštne uznanie poroty na festivale Cineteca Boogna 2000 a za absolventské Nazdravíčko!, na ktorom spolupracovala s Jozefom Mitaľom, dostala Slnko v sieti 2006. Režijne sa podieľala spolu s Martinom Snopekom na filme Posledný autobus, ktorý získal viaceré domáce a zahraničné ocenenia. Okrem vlastnej tvorby sa venuje aj produkovaniu krátkych animovaných filmov, v roku 2006 založila produkčnú spoločnosť feel me film. Je šéfredaktorkou časopisu Homo Felix, ktorý rozoberá animovanú tvorbu. S manželom sa stará o štvormesačné dieťa.