Zuzana Porubjaková: Ženám chýba nadhľad

Momentálne vás môžeme vidieť hrať v televíznych seriáloch Horúca krv a Druhý dych, ako sa vám podarilo získať úlohy v oboch?

Je to podobné ako pri všetkom. Spravíte jednu vec, ľudia si vás všimnú a buď vás pozvú na casting, alebo vás rovno oslovia. Ak ide o zaujímavý projekt, tak z neho mám veľkú radosť. Teší ma, že ja a aj ostatní mladí herci máme vôbec možnosť nakrúcať, lebo predsa len tu bolo určité hluché obdobie a domáca tvorba bola chudobná. Keď som ešte študovala, myslela som si, že sa nikdy nenaučíme hrať pred kamerou a byť prirodzení, lebo nebudeme mať príležitosť.

V škole máte málo filmových príležitostí?

Zameriavame sa na divadelnú prácu, učíme sa Stanislavského. Jediná možnosť, ako nabrať skúsenosti je spolupracovať s filmovou fakultou a študentmi, čo je však náročné, lebo obe strany sa ešte učia. Predsa len je pre začínajúceho filmára výzva robiť so skúseným hercom a naopak. Ale na druhej strane je to zážitok a veľa sa dá naučiť aj pri študentskom filme, keďže sa ide od základov. Som rada, že sa nakrúcajú seriály, aj keď ma neteší, že sa robia tak rýchlo. Tvorcovia majú veľmi málo času na prípravu. Aj herec, keď má len polhodinku na jeden obraz, niekedy ani nemá čas si uvedomiť, akú situáciu má hrať. Občas sa zľaknem, že situáciu nebudem vedieť dobre zahrať a pochopiť a že ju potom nepochopí ani divák. Ale dnes je všetko o peoplemetroch a sledovanosti. Tvorcovia už nemajú takú slobodu.

Hrali ste vo viacerých seriáloch, vnímate medzi nimi nejaký rozdiel?

Myslím, že sa nakrúcanie veľmi zrýchľuje. Podobne, ako táto doba. Prvú skúsenosť mám z Priateliek pred asi štyrmi-piatimi rokmi a odvtedy sa každý ďalší projekt nakrúcal v čoraz rýchlejšom tempe. Iné to bolo len pri seriáli Odsúdené, ktoré sa robili trošku filmovejšie. Mali sme viac času na každú scénu a aj pocit z práce bol poriadnejší.

Máte skúsenosť aj s celovečernými filmami. Ako prebiehalo napríklad nakrúcanie Nedodržaného sľubu?

Bolo to super. Mala som asi len štyri filmovacie dni, čo bolo málo, ale pracovali tam veľmi sympatickí a pohodoví ľudia, ktorí vedeli dodať človeku pocit dôvery. A bola som rada, že som dostala príležitosť účinkovať vo filme so židovskou tematikou.

Prečo?

Môj otec má židovské korene. Neviem o tom veľa, ale aj niektorí moji predkovia sa ocitli v koncentračnom tábore. Preto ma táto téma láka. Ale na druhej strane nezávisí, či je človek Žid, alebo nie, lebo nielen mňa, ale aj druhých ľudí, s ktorými sa bavím, zaujíma, ako je možné, že sa niečo také mohlo stať. Myslím si, že je potrebné hovoriť o téme holokaustu, a aj keď ja už nie som Židovka, som rada, že aspoň takto ju môžem druhým priblížiť.

Rozprávali sme sa zatiaľ len o vážnych úlohách, za sebou však máte aj komické postavy alebo dokonca muzikál Príbeh ulice 2...

Áno ten muzikál bol taký môj výstrelok (smiech). Mám síce trochu sluch, ale neviem spievať. Dali sme sa na to spolu s Táňou Pauhofovou a Zuzkou Šebovou a povedali sme si, že do toho ideme, aspoň budeme všetky spolu a bolo to super. Veľmi rada tancujem, ale muzikál je o spojení všetkých troch vecí – tanca, hrania a hlavne spevu. Takže nech ho radšej robia kolegovia, ktorí to všetko výborne ovládajú (smiech).

Keď vás baví tanec, nechceli ste sa mu venovať viac?

Veľmi som chcela ísť študovať choreografiu, lebo sa pri tanci cítim nesmierne uvoľnene. Mala som však pocit, že hneď, ako by som ho začala robiť profesionálne, tak by som stratila radosť a veľkú slobodu, ktorú pociťujem. Pre mňa ide o vyjadrenie emócií a vnútra. Je dobre, že si nemusím tancom zarábať a byť v istom zmysle jeho otrokom.

A ako potom vnímate herectvo, ktorým si zarábate?

(Smiech.) Veď to, jeden z koníčkov som si musela vybrať. Herectvo ma veľmi baví. Samozrejme, že ho vnímam inak, lebo z niečoho musím platiť nájom a som rada, keď nemusím rozmýšľať o tom, či si dám v reštaurácii nejaký drahší čaj. Nikdy som však nebrala prácu pre peniaze. Vždy bolo pre mňa dôležitejšie to, čo robím, ale nechcem nič zakríknuť. Pani Machatsová nám v škole vravievala, že keď sa nás budú pýtať na honorár, máme im povedať, nech nás ohodnotia na toľko, na koľko si nás vážia. Prišlo mi to fér, aspoň sa ukáže, čo si ľudia naozaj myslia. Našťastie som sa doteraz neocitla v situácii, keď by som musela vziať niečo, čo by som nechcela. Ale vôbec neodsudzujem, ak niekto spraví napríklad reklamu. Moja najväčšia pracovná trauma bola, keď som kedysi ako prvá moderovala v televízii telefonickú reláciu, do ktorej mohli ľudia volať a vyhrať tisíc korún. Nevedela som, do čoho idem a brala som to ako vzácnu skúsenosť pred kamerou. Bolo to však hrozné. Vyplakávala som režisérovi, nech ma pošle domov. Vyvolávala som nešťastná mame i kamarátkam. Musela som však vydržať tri dni, lebo za mňa nemali náhradu. Teraz sa už nad tým iba smejem.

Prijali vás na herectvo do Bratislavy, ale aj na pražskú DAMU. Ostali ste nakoniec študovať tu, podľa čoho ste sa rozhodovali?

Neviem, v Prahe som už mala všetko vybavené. Potom som však sedela so známymi a niečo sa vo mne zmenilo. Občas sa stane, že niekto niečo povie, príde nejaký impulz a vo vás sa otvorí obrovská miestnosť, ktorá je bežne zamknutá, kam sa neviete normálne dostať, ale je v nej niečo dôležité. Mňa vtedy niekto prehováral, aby som tu ostala a vo mne sa niečo otvorilo. Narástol vo mne zrazu silný pocit, že chcem zostať v Bratislave. Neviem, či to bolo preto, že tu mám zázemie, alebo som chcela sebe či okoliu niečo dokázať, keďže ma tu mnoho ľudí pozná, alebo som sa bála... Ale vôbec neľutujem, je mi totiž bližšie slovenské herectvo. Rodičia boli vtedy smutní, mama sa so mnou týždeň nerozprávala, ale myslím si, že je rada, že som nakoniec ostala.

V divadle i v televízii sa často pohybujete v komediálnych i v dramatických úlohách. Inklinujete k niečomu viac?

Som šťastná, že môžem robiť oboje. Myslím si, že robiť komiku je omnoho ťažšie ako drámu. Keď si ženy vedia zo seba vystreliť a mať nadhľad, je to veľká devíza a vzácnosť. U nás je málo komičiek. Jedna z mojich obľúbených je práve Zuzka Šebová, ktorá má absolútny dar na improvizáciu, štylizáciu a komično. Som rada, keď môžem striedať drámu aj komiku, lebo človek potrebuje v živote aj smiech, aj slzy.

Prečo máme podľa vás málo komičiek?

Lebo nám ženám chýba nadhľad. Berieme sa veľmi vážne, pri každom tukovom vankúšiku, každej vráske máme pocit, že si neveríme. Prekrýva sa to humorom, ale málokto si zo seba vie zažartovať. Keď humor vychádza z komplexov, nie je to vtipné, ale skôr smutné, cítiť zatrpknutosť. Ako okolo seba pozorujem ženy a nielen herečky, máloktorá sa vie strápniť. U nás je zaužívané, že herečky majú byť pekné, štíhle a stále dokonalé, ale nikto taký nie je. Neverím vypchatým zadkom a umelým kozám. Zaujímajú ma naozajstní ľudia.

Hosťovali ste už v rôznych divadlách a nikde ste nezakotvili na dlhšie, prečo?

Od februára som v divadle Astorka a dúfam, že tam vydržím, lebo môj sen bolo hrať práve v tomto divadle (smiech). Je pravda, že po škole som veľmi chcela ísť do divadla v Nitre, ale zároveň som nechcela odísť z Bratislavy. Bolo to náročné, lebo ťažko stihnete divadlo v jednom a ostatnú prácu v druhom meste. Keď som po pol roku odchádzala z nitrianskeho divadla, cítila som sa úplne vyčerpaná a mala som pocit, že im neviem dať to, čo je vo mne, tým škodím sebe aj kolegom. Pripadala som si nezodpovedná, keď som napríklad nestihla prísť na skúšku, pretože som mala povinnosti v Bratislave, neznášala som sa za ten pocit. Takže šlo o to, zostať v Nitre a robiť divadlo, alebo sa venovať aj iným veciam. Odišla som odtiaľ, bola som dlho na voľnej nohe, hrala som v divadle GUnaGU. Keďže nemá stály súbor, chýbalo mi pracovné zázemie. Preto som vďačná za Astorku. Má veľmi dobrý súbor a kolektív, čo je pre mňa momentálne najdôležitejšie. Môžem sa profesionálne posúvať ďalej popri skvelých ľuďoch a hercoch.

Čo vás čaká najbližšie?

Nedávno som skončila nakrúcanie poviedkového filmu Superžena od Karola Vosátka. Filmovali sme v Banskej Štiavnici a dúfam, že sa podarí zohnať dostatok financií na jeho dokončenie, pretože u nás sa často stáva, že pekné projekty na tom stroskotajú. V Astorke začíname skúšať hru Idiot v spracovaní Miroslava Krobota a všetci sme nadšení. Je to charizmatický človek. Keď sme si prvýkrát čítali jeho spracovanie hry, váľali sme sa od smiechu od začiatku do konca. Pritom je to ťažký Dostojevského román. Neviem, ako predstavenie dopadne, ale myslím, že v ňom bude kopa humoru a zveličenia. No a aby som komiku trochu vyvážila, skúšam v divadle Aréna hru o holokauste. Je dobré mať aj takúto skúsenosť, lebo každé divadlo funguje inak. V Aréne hrám prvýkrát, hra je dosť depresívna, každú skúšku pregĺgam, lebo je to ťažká téma, ale sme tím mladých ľudí a vieme si vytvoriť príjemnú atmosféru, čo je fajn. Neviem si predstaviť, že by sme robili takúto ťažobu v napätom kolektíve.

Nelákalo vás pripraviť a spracovať nejakú hru sama s kamarátmi či s kolegami?

Obdivujem, keď to niekto dokáže. Som rada, že si za tie roky dokážem do diára zaznačiť nejaký termín. A aj tak sa mi občas stane, že mám byť naraz na dvoch miestach. Nie je to naschvál, ale niekedy nám hercom chýba akási schopnosť organizácie života. Ale učím sa a dúfam, že sa to bude zlepšovať (smiech).

Zuzana Porubjaková (27) sa narodila v Bratislave. Od 12 rokov sa venuje dabingu. Prepožičala svoj hlas filmovej postave Hannah Montana alebo Veronice Marsovej z rovnomenného seriálu. Prvýkrát sa objavila v televízii v seriáli Priateľky. Nasledovali seriály Odsúdené, Ordinácia v ružovej záhrade, Zita na krku, Horúca krv a Druhý dych. Zahrala si aj v celovečernom filme Nedodržaný sľub Jiřího Chlumského alebo Lóve Juraja Krónera. Účinkovala na rôznych divadelných scénach – ako v DAB v Nitre, na Malej scéne alebo v GUnaGU. V súčasnosti pôsobí najmä v divadle Astorka. Jej mama je herečka a dramaturgička Darina Abrahámová, otec dramaturg, režisér a scenárista Martin Porubjak.