Bea Benková: Pri premene žien rastú aj ich partneri

Pôsobili ste v londýnskej finančnej inštitúcii, čo bolo relatívne stabilné miesto na ďalší kariérny rast. Vy ste však z bankového sektora odišli a rozhodli ste sa ísť inou cestou. Prečo?

Bankovníctvo bolo mojím snom a podriadila som mu všetko. Študovala som v zahraničí, túžila som pracovať v zahraničnej banke. Splnil sa mi sen a pracovala som priamo vo finančnom centre v Londýne. Bola som na seba pyšná, vedela som, čo chcem, a vždy som to dosiahla. Prvý týždeň vo vysnenom zamestnaní som absolvovala prvý kurz osobného rozvoja a tam sa mi otvoril nový svet, aký som predtým nevidela.

Aký to bol svet?

Rôznorodý, pestrý, farebný. Dovtedy som bola zacielená len na štúdium a výsledky a zrazu som videla veci, ktoré som nerobila len preto, lebo som si myslela, že v nich nebudem úspešná alebo nezarobím dosť peňazí. Lákalo ma študovať psychológiu, ale myslela som si, že mi neposkytne dostatočné finančné zabezpečenie a spoločenský status. Preto som zvolila bankovníctvo.

Pracovali ste aj ako asistentka Brigity Schmögnerovej. Dostali ste sa teda do vysokej politiky. Už vtedy ste mali pocit, že dokážete pomáhať úspešným ženám?

To bola len vysokoškolská brigáda. V rámci vysokoškolskej organizácie AIESEC som bola na jednej mládežníckej konferencii, na ktorej konci sme mali prezentovať svoju politickú víziu. Myslela som, že to bude katastrofa, lebo som sa vtedy o politiku vôbec nezaujímala. Vo svojej práci som opísala ideálny stav sveta a dostala ponuku na brigádu. Politika ma nezaujímala, ale zaujímala ma veľmi skromná, príjemná pani Schmögnerová, ktorá bola skutočnou expertkou na ekonómiu. Aj keď naša spolupráca trvala len niekoľko mesiacov, naučila som sa od nej veľa. Potom som odišla na študijný pobyt do Holandska.

A neskôr na Oxford...

Keď som sa vrátila z Holandska, zistila som, že sa nedokážem začleniť do školského systému na Slovensku. Snažila som sa do vyučovacieho procesu zaviesť nové metódy, ktoré som odpozorovala v zahraničí, a myslela som si, že všetci budú nadšení, ale spolužiakom som liezla strašne na nervy a vyslúžila som si prezývku „Snaživá“ (smiech). Bola som frustrovaná a nevedela, čo s časom, preto som sa po skončení štúdia snažila získať ďalšie štipendiá. Jedno ma doviedlo na Oxford a ďalšie do londýnskej finančnej inštitúcie.

Všetko ste si tak tvrdohlavo vysnívali, splnilo sa vám to a potom ste to opustili.

Chcela som robiť len centrálne bankovníctvo a keď som si myslela, že sa mi to všetko splnilo, tak zrazu prišiel ten spomínaný kurz osobného rozvoja a otvoril sa mi úplne iný svet. Keď mi ochorela mama, uvedomila som si, že ona celý život tvrdo pracovala a odkladala svoje túžby napotom, keď bude na dôchodku, a nakoniec ich nestihla zrealizovať. Rozhodla som sa, že tak skončiť nechcem. To mi úplne zmenilo pohľad na život. Mám taký citát, že ‚mnoho ľudí strávi život na ceste hore rebríkom, aby nakoniec zistili, že ho opierajú na zlú stenu‘. A vtedy som sa pozrela na môj rebrík a moju stenu a uvedomila si, že nechcem byť v bankovníctve.

Odišli ste a dopriali si rok voľna. Čo ste robili?

Vedela som, že ak si chcem vytvoriť niečo úplne nové, musím zanechať to staré a potrebujem dosť veľa priestoru na to, aby som sa vedela úplne oslobodiť. Dala som si sľub, že do pol roka až roka sa nerozhodnem pre nič. Môžem vyskúšať veľa vecí, ale na nič sa nezaviažem. Stretávala som sa s rôznymi ľuďmi z biznisu, ale tým, že som sa snažila pomôcť aj mojej mame, vyhľadávala som aj ľudí, ktorí boli spirituálni. Otvorila som sa obidvom svetom – materiálnemu aj duchovnému. Materiálny som mala vtedy veľmi dobre podchytený, ale tým ostatným veciam som nikdy nevenovala príliš veľkú pozornosť. Keďže bol v hre život mojej mamy a veľmi som jej chcela pomôcť, začala som sa zaujímať o všetko. Pýtala som sa na tri základné otázky: Kto som, prečo tu som a kam idem.

Svoje skúsenosti ste začali odovzdávať druhým a orientovať sa prevažne na ženy. Prečo?

Bola som na jednom kurze, kde nám hovorili, že si nemáme vybrať, čím chceme byť, ale máme vedieť, čo tu chceme zanechať. Keď to budeme vedieť, ono si to vyberie nás. A mne stále chodilo po rozume slovo transformácia, no nevedela som, čo s tým. O nejaký čas sme išli s manželom na svadobnú cestu do Atén. V jeden večer, keď zapadalo slnko, pýtam sa svojho muža, čo mám robiť s tou transformáciou, lebo ju neviem nijako uchopiť. Začali sme sa rozprávať a postupne sme sa dostali k ženskej energii, k druhému matriarchátu, k tomu, že ženy sú dnes v spoločnosti v popredí, a tak som si povedala, že treba túto vlnu využiť. Rozhodla som sa robiť so ženami, ktoré chcú byť prínosom pre svet a chcú posúvať ľudstvo, lebo ony potom môžu vplývať na ostatné ženy. Nazvala som tieto ženy výnimočnými, lebo majú víziu väčšiu, ako sú ony samy a zároveň napĺňajú svoj potenciál. A vtedy sa mi ukázala moja úloha - vytvoriť priestor okolo týchto žien, aby sa plne začlenili, aby vedeli byť silné aj ženské, aby mali vitalitu a skutočné bohatstvo, ako schopnosť mobilizovať zdroje na to, na čom im skutočne záleží. Chcem, aby ženy, ktoré vediem, vedeli plniť svoje vízie, napĺňať svoje poslanie a zároveň mali lásku a harmóniu s mužmi. Nové tisícročie nás vyzýva na spoluprácu, to je ženská energia, do ktorej sme sa dostali my, firmy, celý svet. Keď sa zamyslíme, vidíme, že sa svet mení.

Povedať mladej žene, aby išla za svojím cieľom, môže byť pre ňu dobrým impulzom. Ale čo štyridsiatnička, ktorá má deti, musí sa starať o domácnosť, často ani nemá podporu v manželovi. Ako ju motivovať k osobnému rozvoju?

Transformácia je aktuálna v každom veku. Prvé rázcestie žien je okolo tridsiatky, keď dosiahnu kariérny úspech a majú pocit, že im to nestačí. Druhé obrovské rázcestie je, keď majú po štyridsiatke, rodinu a žijú pod veľkým tlakom, podávajú výkony v práci a starajú sa o rodinu, nemajú čas na seba. Sú síce úspešné, ale pociťujú, že sa delia. Niečo by chceli, ale kvôli rodine to nemôžu. A potom majú veľké rázcestie okolo päťdesiatky, keď sú deti už preč. Dvadsať rokov sa venovali len im, teraz nemusia a môžu sa venovať sebe, no nevedia ako a rozmýšľajú, či už nie je všetko stratené.

Necítia sa muži pri úspešných ženách frustrovaní?

Keď muž chce, aby bola jeho žena naozaj šťastná, silná a naplnená, znamená to, že nemá problém sám so sebou, vie, kto je a aká je jeho hodnota. A väčšinou, z mojej skúsenosti, pri premene žien začnú rásť aj ich partneri. Druhá skupina mužov povie, že sa im to nepáči a irituje ich, že už nemajú nad svojou ženou kontrolu. A vtedy je problém. Lebo aj žena sa začne pýtať, prečo jej muž nechce rásť, keď ona chce, aby rástol. Vznikne taká vnútorná revolúcia.

A čo váš muž?

Rastie so mnou. Mne bolo na začiatku jasné, koho chcem. Najskôr som ho pozvala ako hosťa na môj kurz a až potom som mu dala svoje telefónne číslo. A zaujímavé je, že on hneď vedel, že keď chce byť mojím partnerom, musí aj on participovať na tom, čomu sa venujem. On rastie, ja rastiem a aj naše manželstvo rastie. Inak sa to nedá.

Kto je vo vašom vzťahu dominantný?

Keď som stretla svojho muža, tak prvýkrát som mala pocit, že mám vedľa seba rovnocenného partnera. Je to zvláštne, lebo Janko má jemné spôsoby, ale zároveň je veľmi silnou osobnosťou. Vie ma ‚ukočírovať‘ a postaviť mi mantinely, keď prekročím istú hranicu. Keď vidí, že by mi mohol niekto ublížiť, vtedy sa mení na leva. Keby ma nedokázal zvládnuť, tak by to medzi nami nefungovalo. Keď som ho stretla, vedel, kto je. Cítila som, že je to človek, o ktorého sa môžem oprieť. Nikdy si nemusel cezo mňa nič dokazovať. Naučili sme sa jeden druhého rešpektovať.

Aká je vaša vízia. Kam až by ste to s týmto všetkým chceli dotiahnuť?

Pre mňa je dôležité budovať Globálny inštitút pre výnimočné ženy, vytvoriť priestor, kde sa ženy môžu transformovať, integrovať a spolupracovať. Transformácia nie je o výsledku, ale o ceste. Kedysi bolo pre mňa dôležité dostať sa z bodu A do bodu B. No keď nežijete to, čo milujete, môže sa vám stať, že ten bod B nikdy nezískate. Ale keď si vychutnávate cestu, tak ak bod B aj nikdy nedosiahnete, nebude to pre vás také tragické. Predstavte si, že sa nachádzate na ihrisku a tí ľudia, ktorí vás sledujú z hľadiska, sa v skutočnosti nudia, lebo tá pravá zábava je v hre. Hoci nemusíte vyhrať, pocítite vzrušenie. Ľudia z hľadiska neriskujú, nežijú svoj život, lebo sa boja, že urobia chybu. Transformácia je nekonečná cesta plná prekvapení.

Bea Benková (37) sa narodila v Žiline. Absolvovala Ekonomickú univerzitu v Bratislave, neskôr pokračovala v štúdiu na univerzite v Oxforde. Magisterský titul získala v prestížnom ICMA Centre v Readingu. Pracovala pre viaceré medzinárodné finančné inštitúcie v londýnskom finančnom centre. Kariéru v bankovníctve sa rozhodla ukončiť, aby sa naplno začala venovať výnimočným ženám. Založila Globálny inštitút pre výnimočné ženy, pôsobí ako jeho medzinárodná ambasádorka a profesionálna koučka. Už viac ako päť rokov pomáha ženám z celého sveta nájsť inšpiráciu, objavovať talenty a realizovať sny. Čoskoro vyjde o nej knižka Život je teď. Opisuje v nej svoj príbeh a ponúka návod na to, ako osobnostne rásť a naplniť svoj život.

Bea žije striedavo v Londýne a Bratislave so svojím manželom Jánom Polákom.