Dá sa nájsť pocit bezpečia vo svete, kde je všetko neisté?

Jana je mladá ambiciózna žena, ktorá sa nevzdáva ani v krízových situáciách. Keď prišla o prácu redaktorky v časopise, ktorý sa majiteľ rozhodol zrušiť, lebo mu už neprinášal také zisky ako v minulosti, povedala si, že sa dá na podnikanie.

Využila svoje kontakty v umeleckej brandži a dala sa na organizovanie koncertov. Ten prvý sa jej vydaril nad očakávanie, lístky sa vypredali a zisk bol taký vysoký, že aj keď vyplatila drahých zahraničných interpretov, stále jej zostalo dosť peňazí na organizovanie ďalších podujatí.

A tak si, povzbudená úspechom, naplánovala tri ďalšie koncerty. Ten prvý však musela zrušiť, lebo virtuóz, ktorý mal na ňom byť hviezdou, dostal infarkt. Druhý koncert sa neuskutočnil, lebo sa ukázalo, že ľudia oň nemali až taký záujem, ako Jana predpokladala. Teraz s malou dušičkou očakáva, ako dopadne ten tretí v poradí. A hoci sa lístky predávajú dobre, od nervozity nemôže spávať.

Trápite sa, lebo

vás niekto podviedol alebo sklamal?

Takéto situácie prichádzajú v podnikateľskom prostredí pomerne často. Podliehať pocitom krivdy alebo sa obviňovať, že sme niekomu naleteli, nemá zmysel.

Odborník na meditáciu David Fontana odporúča zharmonizovať psychiku tak, že sa budeme snažiť na osobu, ktorá nám ublížila, v dobrom myslieť. Čím viac nás rozladila, tým viac by sme jej mali posielať pocity lásky a odpustenia.

Najprv sa krátko sústredíme na svoj dych, zatvoríme oči a v duchu si predstavíme jej podobu. Potom si vizualizujeme lúč svetla, ktorý vychádza z nášho srdca a putuje do srdca človeka, ktorý nás rozladil.

„Uvedomujem si, že aj keď urobím všetko, čo je v mojich silách, výsledok je aj tak neistý,“ sťažuje sa. „Chápem, že na svete sú veci medzi nebom a zemou, ktoré neovplyvním, ale ako sa s tým mám vyrovnať?“

Podľa etikoterapeutky Beaty Hlohovskej trpí depresiami a úzkostnými stavmi veľké percento takýchto ľudí. „Mohli by sme ich rozdeliť do dvoch skupín,“ tvrdí. „V tej prvej sú podnikatelia, živnostníci a umelci na voľnej nohe, ktorí žijú ako na hojdačke, úspech sa u nich strieda s neúspechom a majú pocit, že keby svet reagoval na ich snahu iným spôsobom, boli by v pohode.

Druhú skupinu tvoria ľudia, ktorým sa profesionálne dlhodobo darí. Vybudovali úspešné firmy, majú slušné materiálne zázemie. Napriek tomu trpia úzkosťou, hoci na to nemajú racionálny dôvod.“

Jedni i druhí sú na tom rovnako zle. Objavujú sa u nich psychosomatické poruchy, ako sú srdcová arytmia, zvýšený krvný tlak, bolesti hlavy, poruchy trávenia... Akoby ani nezáležalo na tom, v akých pomeroch človek žije.

Ako je to možné? „Pocit životnej istoty totiž nikdy neprichádza zvonka, ale zvnútra,“ vysvetľuje Beata Hlohovská.

Šport a antidepresíva

Dostať pod kontrolu depresie spojené s existenčnými úzkosťami môže byť pre mnohých postihnutých náročné. Mnohí sa snažia zharmonizovať psychiku športom. Behajú, potia sa v posilňovni, hrajú golf.

Po zvýšenej fyzickej námahe je mozog nadopovaný endorfínmi, a tak sa skutočne cítia lepšie. Ale väčšinou len dovtedy, kým sa hormóny zase neustália na svojich zvyčajných hodnotách.

Keď táto stratégia nezaberá, ďalšou alternatívou sú antidepresíva. Sú to lieky, ktoré utlmia podráždenú nervovú sústavu, potlačia príznaky, ale samotné jadro problému neriešia. To sa totiž nedá ovplyvniť žiadnou chémiou.

„Často za mnou prichádzajú ľudia, ktorí už na sebe vyskúšali všetko možné, a pocit psychickej pohody stále nie a nie prísť,“ tvrdí Beata Hlohovská. „Napokon sa vždy dopracujeme k tomu, že problém, ktorý vznikol v ľudskom vnútri, nemožno riešiť vonkajšími prostriedkami. Kým človek nezmení životný postoj, optiku, akou sa pozerá na svet, žiadny zázrak sa neudeje.“

Základným problémom býva príliš jednostranné zameranie psychiky. Dotyčný kladie príliš veľkú dôležitosť na pracovný úspech, doslova ním podmieňuje pocit vnútornej spokojnosti. Tak sa naň upriami, že si ani nevšimne, ako mu postupne zo života odíde všetka radosť.

Žije v zajatí plánovania, logických analýz a úvah o tom, ako čo najefektívnejšie dosiahnuť zisk. Paradoxne, keď napokon zisk príde, radosť sa aj tak nedostaví. Lebo treba zase plánovať, zvažovať a realizovať ďalšie projekty, ísť za ďalšími cieľmi. Tak to ide stále dokola. A keďže výsledok je aj pre tých najlepších plánovačov vždy do istej miery neistý, depresia sa postupne prehlbuje.

Liečenie zvnútra

Etikoterapia, ktorou sa zaoberá Beata Hlohovská, ponúka jednoduché riešenie s prekvapivo rýchlym účinkom. Stačí sa zamerať na vyššie etické princípy, ktoré zabránia zbytočným únikom mentálnej energie. Ako to v praxi funguje? Vraj si stačí osvojiť päť základných zásad.

• Prvou je schopnosť prijímať život s pokorou. Keď si uvedomíme, že sme vždy súčasťou väčšieho celku a že všetko v našich životoch je súčasťou globálneho vývoja, na ktorý máme len čiastočný vplyv, okamžite sa dostaví pocit úľavy. Okolitý svet nemusí vždy reagovať pozitívne na našu snahu, bez ohľadu na to, aké úsilie vynakladáme. Tak to jednoducho chodí a my to môžeme len s pokorou prijať.
• Druhá zásada vychádza zo schopnosti tolerovať seba aj druhých. Nikto nie je povinný napĺňať naše očakávania, tak ako my nie sme povinní napĺňať očakávania druhých. Preto je úplne zbytočné hnevať sa, ak nás odmietne klient alebo podvedie obchodný partner. Tým, že sa hneváme, dotyčného nezmeníme, akurát zbytočne prídeme o energiu, ktorú by sme mohli využiť konštruktívnejším spôsobom.
• Tretia zásada nás vedie k trpezlivosti. Niektoré veci potrebujú dozrieť, ich realizácia si možno vyžaduje viac času, ako je nám milé, aj keď budeme silou-mocou tlačiť na pílu, nijako to nezmeníme. Ani tento fakt by nás nemal oberať o energiu, keď si uvedomíme, že takéto situácie sú bežnou súčasťou života a dokážeme ich prijať.
• Štvrtou zásadou je schopnosť odpúšťať, nenosiť si v sebe staré krivdy, nesypať soľ do emocionálnych rán, ktoré nám ktosi spôsobil. Tým, že ich budeme donekonečna živiť, si totiž nijako nepomôžeme.
• Piatou, asi najdôležitejšou zásadou je schopnosť robiť veci s láskou. To znamená nepracovať len pre zisk, ale pre potešenie. Keď robíme niečo, čo nás z duše teší, dokážeme ľahšie prekonávať prekážky a neupíname sa nezdravo na výsledok nášho snaženia, lebo už samotná činnosť nás napĺňa radosťou, takže odmena neprichádza až po odvedenom výkone, ale priebežne, zakaždým, keď pracujeme.

Takéto riešenie sa napokon osvedčilo aj u Jany. Vrátila sa ku kreatívnemu písaniu a organizovanie koncertov si ponechala len ako vedľajšiu činnosť, od ktorej už nechce byť bytostne závislá. Pocit úľavy prišiel s týmto rozhodnutím takmer okamžite.