Melánia Kasenčáková: Freestylové veci sú v živote najlepšie

V lete ste si vyskúšali tancovanie v Los Angeles, ako tam vyzerajú konkurzy?

Aby som pravdu povedala, kastingy nemám veľmi rada, ale už som sa s tým zmierila (smiech). Možno aj vekom som ich prijala a už sa z nich nestresujem. V L. A. to bolo veľmi silné – nahodené baby na „štekloch“, samé sexi krásky... Po prvom kole, v ktorom sme tancovali freestyle, som ani nečakala, že postúpim ďalej. Druhé kolo tvorila choreografia, s ktorou som nemala problém, a napokon v treťom kole už vyberali dievčatá podľa výzoru, pretože majú dopredu nalinkované určité vizuály, aké tanečnice sa im hodia. Dali nás do jednej miestnosti asi tridsať dievčat, pripadalo mi to ako na trhu. Tam ma už nevybrali. Som rada, že som tam mohla byť, pretože som veľmi chcela raz zažiť konkurz v L. A. Nič som od toho neočakávala, navyše som ani nemala pracovné víza, takže keby ma vybrali, bol by to trochu problém.

Vďaka tancu ste už toho pomerne veľa precestovali...

Áno, chcela by som veľkú mapu, kam by som si mohla zapichovať špendlíky, kde všade som už bola. Počas európskeho turné s Kanye Westom sme prechodili všetky severské štáty, okrem toho som bola aj v Afrike, Austrálii, Amerike, akurát v Južnej Amerike som ešte nebola, tú by som ešte chcela preskúmať. Zaujíma ma aj Japonsko.

Ktorá krajina je vašou srdcovkou, kde ste sa najlepšie cítili?

Určite v Taliansku, kam momentálne lietam pomerne často, lebo tam mám priateľa. Ale celkovo mi táto krajina veľmi vyhovuje už len tým, že mi chutí ich jedlo, páči sa mi ich móda, bytový dizajn, dekorácie, ľudia aj jazyk, všetko je tam také chutné a pekné.

Neláka vás teda ísť spraviť kariéru do Talianska?

Uvažujem o rôznych možnostiach, ale na Slovensku mám tanečnú školu, ktorá je pre mňa veľmi dôležitá, aj keď nikdy nevieme, kam nás odveje. S priateľom máme nejaké plány, ale chceme si nechať priestor, obaja máme radi tanec, milujeme cestovanie, ale, samozrejme, chceme byť aj spolu. Najlepšie by bolo, keby sa Slovensko a Taliansko spojili (smiech). Takže nechám tomu voľné plynutie, aj z vlastnej skúsenosti viem, že často, keď človek plánuje budúcnosť veľmi dopredu, napokon zlyháva. Najlepšie sú freestylové veci.

Je to už siedmy rok, čo ste založili hip-hopovú školu spolu s Johnnym Perfektom. Šesť rokov ste tvorili pár, ako sa vám s ním teraz spolupracuje?

Som spokojná, teraz máme ešte lepší vzťah ako predtým. Niekedy už ľudia po čase zabúdajú, prečo sa vlastne dali dokopy a zrazu sa stratí to, čo sa vám na tom človeku páčilo, ako keby sa vytratili podstatné veci. Náš vzťah musel ísť neraz na úkor pracovných vecí, ale teraz si perfektne rozumieme. Mám pocit, že sa aj viac rešpektujeme a nechávame si priestor na dýchanie. Stále je to medzi nami po pracovnej stránke veľmi silné, lebo cítime rovnakú ideu a obaja tanec veľmi milujeme. Takže v tomto smere absolútne nikto nepocítil zmenu, jedine ak pozitívnu.

Myslíte si, že môžu zostať dvaja po rozchode kamarátmi?

Predtým som si to nemyslela, mala som názor, že keď sa rozídem, tak sa rozídem. Ale je to o rešpekte a pochopení. Samozrejme, na začiatku to bolo ťažké. Vtedy práve „nabehol“ náš nový manažér Tomáš Štibrány, ktorý to celé medzi nami urovnal. Pomohlo nám počuť tretí odosobnený názor, zrejme aj vďaka nemu momentálne s Johnnym fungujeme v práci dobre. Neviem, aké by to bolo, keby sme spolu nemali biznis, možno by sme spolu nekomunikovali. Ale tanec bol našou silnou stránkou hneď od začiatku – spojil nás a stále nás spája.

Vaša práca je zároveň vaším koníčkom. Ľudia sa zvyčajne odreagujú od pracovných povinností pohybom, ako relaxujete vy – sadnete si, naopak, za počítač?

Pre mňa je odreagovaním nehýbanie sa, prípadne chodím plávať, do sauny alebo na jogu, jednoducho potrebujem úplný pokoj. Aj to mi vyhovuje na mojej práci, že mám všetko opačne – keď sa ľudia bavia, ja ich bavím a keď oni pracujú, oddychujem.

Kedy sa vy bavíte?

Keď ma nikto nevidí (smiech). Do nákupných centier alebo von so psom chodím zásadne doobeda, keď tam nikto nie je. Cez poobedné hodiny absolútne nevychádzam do ulíc. Nemám rada „masovky“. Napríklad teraz, keď som bola v Amerike, navštívila som Las Vegas. Na mňa však pôsobilo ako trhy v Poľsku, kam nás vzala mama, keď sme boli ešte malé deti (smiech). Nemohla som sa tam jednoducho hýbať, necítila som sa dobre, mala som čudný pocit, že sa nemôžem nadýchnuť. Oveľa radšej mám nejaké krajšie destinácie, kde je pokoj, more alebo vôňa jedla, nič také ako Vegas ma neláka.

Máte niekedy taký deň, že sa vám vôbec nechce tancovať?

Áno, tieto posledné dni (smiech). Určite, ako každý človek aj ja som občas lenivá. Vždy sa mi však potvrdí, že tanec a lekcia, na ktorú sa mi veľmi nechce ísť, ma napokon dostane z lenivosti alebo depresie. Prídem na hodinu a zrazu je všetko okej. Vypustím veci, ktoré mi dovtedy lietali v hlave a zabudnem tiež na to, že som bola unavená. Aj keď má niekto z nás úraz a na tréningu mu to vôbec nejde, na vystúpení úplne zabudne na bolesť a zrazu robí hviezdne veci. Aj ja som tancovala pred niekoľkými dňami na šou Chaka Khan s natiahnutým svalom na nohe. Tanec je mojím životom aj všeliekom. Samozrejme, že sa to nesmie prehnať, inak to má následky...

Malé dievčatká často túžia byť herečkami, tanečníčkami alebo speváčkami. Bolo to tak aj u vás?

Ja som chcela byť čašníčkou. Mamka mi raz vravela, že keď sme išli v aute, brat sa ma spýtal, čím by som chcela byť a ja som odpovedala, že striptérka, takže bolo asi viac povolaní, čím som chcela byť (smiech). Okrem toho som vždy obdivovala pekné a elegantné ženy, také, čo niečo vedia, napríklad učiteľky. Mala som zopár takých, ktoré ma zaujali a inšpirovali, takže som mala predstavu, že keď vyrastiem, chcem byť tiež taká inteligentná a pekná.

Rodičia vás viedli k pohybu už odmalička, v štyroch rokoch ste začali so športovou gymnastikou. Kedy ste zistili, že tanec je pre vás to pravé?

Pamätám si, ako som raz vystupovala so svojou najlepšou kamarátkou Lenkou Marcišovou na kladine. Boli sme klauni a cvičili sme na hudbu. Presne toto úplne zmenilo môj život. Cítila som, že hudba, vystupovanie a radosť sú to, čo preferujem viac ako gymnastické cviky. Ale gymnastiku využívam dodnes, je to neopísateľná a výborná skúsenosť. Keď budem mať dieťa, len čo dovŕši štyri roky, pôjde na gymnastiku, lebo je to základ pre všetky športy. Flexibilita tela je fakt nezaplatiteľná, je neskutočné, čo všetko dokážeme, len škoda, že to nevyužívame.

V devätnástich ste sa rozhodli odísť tancovať do Prahy. Ako sa vám tam podarilo uchytiť?

Do Prahy som sa dostala vďaka svojmu trénerovi Milkovi Olšovskému a jeho skupine. Stretli sme sa na súťaži a vravela som im, že neviem, čo budem robiť a asi pôjdem skúsiť prácu au-pairky. Úplne ma „prefackali“, aby mi to ani nenapadlo a poradili mi, aby som prišla do Prahy. Takže ako devätnásťročná som odišla prvýkrát od mamky a začala som si zarábať na živobytie. Učila som tanec v škole a okrem toho som tancovala v kluboch. Vždy som sa veľmi tešila do práce. Nebolo to však ľahké, pretože Praha nie je v noci práve najbezpečnejšia.

Dalo sa z takejto práce normálne uživiť?

Áno, mala som tam celkom dobré zázemie. Veľa som toho síce nenašetrila, nie som veľký „šetrič“, ale začala som si užívať život zo svojich peňazí. Každá skúsenosť ma posunula. Aj preto preferujem ľudí, ktorí vedia reagovať na príležitosť. Mám veľa známych, kamarátok aj študentov, ktorí ku mne chodia a neustále sa len sťažujú na školu a na všetko. Keď doštudujú, očakávajú, že na nich čaká neviem aký veľký džob. Úspech podľa mňa nie je len o vysokej škole, ale aj o skúsenostiach. Keď si predstavím, že by som chodila päť rokov na vysokú a stratila všetko, čo ma pripravilo na ďalší život, ktorý žijem teraz, tak mi to pripadá ako strata času. Život je pre mňa najväčšou školou.

Je vo vašom živote niečo, čo by ste chceli vrátiť, keby to šlo?

Určite situácie, keď som niečo niekde zabudla. Chcela by som zistiť, kde som to nechala (smiech). Aby som už nerobila chyby, keď si napríklad dám telefón do teplákov, odkiaľ mi vypadne. Veľmi sa preto na seba hnevám. Ale už som si povedala: haló, stop, koniec! Veď si predstavte, že budem mať raz dieťa a niekde ho zabudnem, to by bol škandál (smiech). Ale skutočne, len tieto drobnosti by som vrátila, inak som rada, že veci zapadli tak, ako mali. Dokonca je dobré aj to, že ma neprijali do Bratislavy na vysokú školu telovýchovy, pretože inak by som zrejme neodišla do Prahy a nešla na Miliónový tanec. Naučila som sa tiež prijímať veci a nerobiť vedu z toho, ak niečo nevyjde. Vtedy si poviem, nič to, ideme ďalej a príde niečo lepšie. Keď mám odmlky a nemám veľa džobov, aspoň sa môžem konečne venovať sama sebe a zlepšovať svoj tanec.

Melánia Kasenčáková (28) sa narodila v Poprade. Od svojich štyroch rokov chodila na športovú gymnastiku, od jedenástich začala tancovať, od sedemnástich tanec aj vyučuje. Na Strednom odbornom učilišti chemickom vo Svite vyštudovala odbor marketing. V súčasnosti pôsobí ako tanečnica, lektorka a choreografka. Na konte má viacero ocenení – v roku 2002 sa stala v Juhoafrickej republike majsterkou sveta v disko freestyle, v 2005 získala druhé miesto v televíznej šou Miliónový tanec a trikrát si z Prahy priniesla druhé miesto z medzinárodnej súťaže Tanečník roka. V septembri 2005 založila spolu s Johnnym Perfektom tanečnú školu Hip Hop Fakulta. So svojou „crew“ bola predskokankou na koncertoch Black Eyed Peas, Jay-Z či Chaka Khan. V rokoch 2011 a 2012 absolvovala turné s americkým raperom Kanyem Westom, kde vystupovala aj ako sólistka. Má vlastnú televíznu šou Street Life na Huste.tv.