Zuzana Hájková: Som bežkyňa na dlhé trate

Ako sa žena, ktorá rada tancuje, dostane k choreografii? Nechceli ste byť pôvodne baletkou?

Mám fotografie z detstva, z obdobia, keď som sa práve naučila chodiť, na ktorých sa točím dokola v sukničke ako tancujúci derviš. Pamätám sa, že ma to privádzalo do stavu nesmierneho šťastia, a tak sa rodičia rozhodli, že ma dajú na balet. Mala som päť rokov, keď som prišla prvýkrát do baletného štúdia, kde mi obuli topánky so sadrovou špičkou a ja som sa rozplakala, lebo som mala pocit, že to vôbec nie je to, po čom túžim. Keď otec videl, ako trpím, tak ma odtiaľ zobral a potom som s tancom dlhší čas vôbec neprišla do styku. Až na základnej škole, niekedy na prahu puberty, sa u mňa táto potreba znovu naplno prejavila. Vtedy som objavila džezbalet. Vyučovala ho v Karlovej Vsi jedna pani, ktorá sa práve vrátila z Ameriky, volala sa Zlatica Vozárová. Pri nej som zistila, že moderný tanec je presne to, čo mi sedí a že ma zároveň nesmierne baví vymýšľať rôzne tanečné kompozície. Na strednej škole som ich nacvičovala so spolužiakmi v triede. Odsunuli sme lavice a tancovali. Predstavte si, boli preto ochotní prísť do školy už o šiestej ráno (smiech)! Neskôr mi rodičia vysvetlili, že to, čo robím, je choreografia a že sa tento odbor dá študovať na VŠMU. Odvtedy už bola moja profesionálna cesta viac-menej jasná.

Študovali ste ešte počas totality. Mali ste vtedy dosť inšpiratívnych podnetov?

Pre mňa to boli fantastické roky, veľmi rada na ne spomínam. Učil ma majster Karol Tóth, ktorý bol vtedy šéfom Baletu SND a skutočne veľkou osobnosťou. Možno práve preto ho z Národného divadla napokon vyštvali, my Slováci sme už takí. Keď niekto vytŕča z radu, tak urobíme všetko pre to, aby sme ho zrazili dolu. On nerobil klasický balet, ale nádherné kompozične moderné diela, na ktorých som mohla oči nechať. Doslova to do mňa padalo ako do studne, vstrebávala som to ako špongia. Aj hodiny s ním boli veľmi podnetné a tvorivé. Ukazoval mi napríklad rôzne obrázky z dejín umenia a ja som na nich hľadala náznak pohybu, spôsob, akým sa dajú rôzne veci vyjadriť telom.

Čo všetko podľa vás dokáže vyjadriť tanec?

Podľa mňa všetko, pri svojej práci som zistila, že neexistujú žiadne limity. Fascinuje ma, ako sa dá tanec kombinovať s inými prvkami – audiovizuálnymi, hudobnými... Možnosti sú nekonečné.

Istý čas ste pobudli na stáži v Maďarsku. Prečo práve tam?

V osemdesiatych rokoch sa k nám dostali prvky moderného tanca zo západných krajín, veľa toho však nebolo. Nemci a Maďari boli v porovnaní s nami ďalej. V Győri založil famózny balet Ivan Markó, žiak svetoznámeho Mauricea Béjarta. Keď sme sa to v Bratislave dozvedeli, robili sme tam doslova nálety (smiech). Všetky Markóove diela boli autorské, to znamená, že neponúkal publiku niečo, čo už pred ním niekto vymyslel, vždy išlo o originálne spojenie hudby a novej tanečnej kompozície. A tak som zistila, že choreografia nemusí byť len o nácviku známych vecí, ale že môže ísť o veľmi kreatívny proces, tvorbu celkom nových diel.

Ako u vás prebieha tento tvorivý proces?

Najprv mi v hlave začne rotovať nejaká myšlienka. Pri modernom súčasnom tanci sa väčšinou neuplatnia klišéovité námety, vždy hľadám niečo, čo by malo výpovednú hodnotu o živote, ktorý dnes žijeme. Napríklad pri mojej poslednej inscenácii Lososy to bola myšlienka plávania proti prúdu. Premýšľala som, prečo niektorí ľudia dajú prednosť rebelantstvu pred pohodlným plynutím so stredným prúdom. Možno by tak mali príjemnejší a bezproblémovejší život, ale oni to aj tak neurobia. Rozjímala som o tejto téme na brehu Hrona, pozerala do vody a zrazu sa mi zazdalo, akoby sa v nej mihli lesklé ryby. V hlave mi zaznelo slovo – lososy. Uvedomila som si, že to sú zvieratá, ktoré sa presne hodia na vyjadrenie mojej myšlienky. Najprv som o nich vedela len to, že plávajú proti prúdu, ale keď ma divadelná dramaturgička zahrnula materiálmi o týchto rybách, tak som bola ohromená, čo všetko som sa dozvedela.

Čo napríklad?

Že už v oceáne, kde sa začína ich cesta, začnú vnímať pach rodnej rieky a zhromažďovať sa v jej ústí. Vycítia jeden od druhého, že sa narodili na to istom mieste a spolu sa potom vydávajú na strastiplnú púť domov, aby tam potom, keď splodia ďalšiu generáciu, zomreli. Kým príde nádherný akt ich neresenia, musia zdolať nespočetné množstvo prekážok, skáču cez vodopády, priehrady, chytajú ich medvede a iné dravé zvieratá. Ich telo, keďže po odchode z mora neprijímajú potravu, postupne prichádza o tukové zásoby, takže napokon strácajú svoju ružovú farbu. Sú akoby priesvitní, striebristí. Po neresení, keď naplnia svoje životné poslanie, ticho a pokorne klesnú na dno, kde sa stávajú potravou pre iné živočíchy aj pre lososie mláďatká. Spôsob, akým opúšťajú svoju fyzickú schránku, je fascinujúci. Úplne splynú so zemou, s prírodou.

Prečo vlastne pôsobíte v Banskej Bystrici? Sťahovať sa sem z Bratislavy nebýva veľmi zvykom.

Neudialo sa to náhodou. Okolo tridsiatky som mala v Bratislave rozbehnutú sľubnú kariéru. Viedla som poloprofesionálnu tanečnú skupinu, volala sa Skupina súčasného tanca, ale stále to akosi nebolo ono. Robili sme samostatné celovečerné programy, lenže krôčik k úplnej profesionalite a k stabilnému zázemiu stále nebol možný. Podobné telesá vtedy v divadlách nefungovali, existoval len Balet SND v Bratislave, košický balet a balet v Banskej Bystrici, ktorý bol len akýmsi „príveskom“ miestnej opery. Raz mi operný režisér Martin Bendík ponúkol hosťovanie v Banskej Bystrici a po dvoch návštevách som tam dostala ponuku na miesto šéfky baletu. Odvetila som, že to miesto vezmem, ale že mi nejde o klasický balet, ale o moderné tanečné divadlo. Nič také dovtedy na Slovensku neexistovalo, napokon som však túto možnosť dostala. Pritiahla som do Bystrice svojich tanečníkov z Bratislavy, uskutočnili sme prvú premiéru, ale po nej mi všetci povedali, že toho majú plné zuby a vracajú sa späť do hlavného mesta. Je fakt, že sme v bystrickej opere nemali vhodné podmienky, začleniť sa do už zabehnutého mechanizmu nebolo ľahké. Keď to moji tanečníci vzdali, najprv som si myslela, že to vzdám aj ja a vrátim sa, odkiaľ som prišla, ale v mojom živote sa stal ďalší zázrak. Prišiel za mnou riaditeľ bystrického konzervatória a povedal mi takú absurdnú myšlienku, aby som si vychovala nových tanečníkov v jeho škole a potom založila vlastné divadlo. Vyzeralo to šialene, trvalo päť rokov, kým vzniklo naše Divadlo Štúdio tanca, ale napokon sa to podarilo.

Vy máte teda výdrž...

Viacero ľudí mi už povedalo, že som bežkyňa na dlhé trate.

Ako ste riešili pri prechode z Bratislavy do Bystrice svoje rodinné záležitosti? Boli ste vtedy vydatá?

Bola som slobodná mamička s malou dcérkou. Plánovane. Dostala som sa do veku, keď som už nechcela odkladať materstvo a s mužom, ktorý je otcom môjho dieťaťa, máme dodnes pekný vzťah. Dcérku som zo začiatku na polovicu týždňa nechávala u svojej matky, ale len do chvíle, kým nám raz obom nepovedala „mami“. To ma naštartovalo, zbalila som jej veci a zobrala si ju so sebou. Po čase som v Bystrici našla muža, s ktorým sme prežili aj krásne, aj zložité, takmer desaťročné manželstvo. Počas neho som nesmierne vyrástla, aj ako žena, aj ako umelkyňa. Keď sa to skončilo, mala som zlomené srdce. Doslova ma fyzicky bolelo. V tom období som sa intenzívne modlila, aby sa všetko dalo do poriadku. A jedného dňa som sa zobudila a bolo po smútku. Hlavu som mala čistú, srdce mi bilo pokojne a už vôbec nebolelo.

Napokon ste si založili aj šťastnú rodinu.

Presne tak. Muž, s ktorým teraz žijem, má syna, takže máme chlapca aj dievča. Veľmi si to vážim. Kedysi som si myslela, že tanec je pre mňa to najdôležitejšie na svete, že som preň ochotná obetovať všetko, ale dnes to tak už nevnímam. Zmenili sa mi životné hodnoty. Najšťastnejšia som doma v záhrade, medzi kvetmi, keď tam môžem v tichosti rozjímať a meditovať.

Ste stále vo výbornej kondícii. Ako to robíte?

Všetky neduhy si liečim zásadne na prírodnej báze. Často využívam napríklad kadidlovú silicu, ktorá pomáha na rôzne poranenia, zápaly a dokáže uvoľniť aj psychické napätie. To sa hodí najmä na divadelných zájazdoch. Mojim tanečníkom som ňou už neraz pomohla. Keď sa človek prečistí od chémie, úžasne sa mu zlepší imunita. Vlastne sa dá povedať, že som už nebola chorá celú večnosť.

Zuzana Hájková (49) absolvovala štúdium choreografie na VŠMU v Bratislave a umeleckú stáž v Győrskom balete. Ako pedagogička a choreografka pôsobila v Tanečnom konzervatóriu v Bratislave. V tomto období viedla súbor moderného tanca Auriga a Skupinu súčasného tanca. Spolupracovala s viacerými divadlami v Česku aj na Slovensku, od roku 1994 pôsobí v Banskej Bystrici. Najskôr tu pracovala ako umelecká šéfka baletu Štátnej opery, neskôr ako vedúca a zakladateľka Tanečného odboru na Konzervatóriu J. L. Bellu a napokon ako riaditeľka Divadla Štúdio tanca. Iniciovala vznik festivalu súčasného tanca Tanec dnes, ktorého pokračovaním je festival Štyri (+1) dni tanca pre vás zameraný na slovenskú produkciu a koprodukciu s medzinárodnou účasťou. Jej choreografie boli uvedené v mnohých krajinách, napríklad v Česku, Maďarsku, Nemecku, Poľsku, Japonsku a Indii.