Gabriela Marcinková: Teraz mi ide karta

Prvú časť road movie Move On, v ktorej hráte, si už diváci môžu pozrieť na internete. O čom film je?

Film je o mužovi, ktorý má tajnú misiu, a tá ho privádza z miesta na miesto, a len postupne dostáva informácie, kam sa má dostať. Do toho vstúpi dievča, ktoré trošku zmení jeho plány a postupne zisťujeme, že ona má tiež svoju vlastnú misiu, že sa nestretli náhodou. Nakoniec sa to medzi nimi skončí dosť dramaticky.

Film nemá tradičný tvorivý postup. Do istej miery je interaktívny, čo to znamená?

Pôvodným plánom bolo, že diváci mali zasahovať do samotného deja a ovplyvniť ho. No nakoniec skutočnými tvorcami sú scenárista, režisér a herci. Diváci iba dostali menšie úlohy. Nešlo len o tie herecké, ale napríklad mohli navrhnúť plagát či hudbu k danej scéne, dávať tipy na lokality, kde by sa mohlo nakrúcať. Čiže mohli dokresliť obraz príbehu, ktorý bol daný. Myslím si, že je to dobrá finta. Potom si film pozrie viac ľudí.

Ako ste sa dostali k hlavnej úlohe?

Ako ku všetkým doteraz. Bola to kombinácia náhody, šťastia a dúfam, že aj nejakej šikovnosti. Na Slovensku som robila kasting najprv na malé postavy do filmu. O niekoľko týždňov sa mi ozvali, či môžem prísť aj do Berlína, pretože by ma režisér rád videl aj vo väčšej postave, hoci pôvodne v scenári to mala byť len „blond girl“.

Toto je už vaša tretia medzinárodná spolupráca. Predtým ste nakrútili film 360 a Byzantium. Ako to, že sa študentke VŠMU podarilo preraziť v zahraničí?

Bola som v správnom veku na správnom mieste a stretla som správnych ľudí. Na škole sa filmové herectvo neučí a ja som mala už v prvom ročníku šťastie, že som mohla robiť na filme s pánom Krejčíkom, čo bola obrovská škola filmového herectva. To, že som sa dostala do medzinárodnej produkcie, bola náhoda v tom zmysle, že niekto napísal scenár, v ktorom potrebovali Slovenky, čo budú vyzerať ako sestry, a tým sa konkurencia zúžila. Napokon vybrali mňa s Luciou Siposovou.

Hrali ste po boku Judea Lawa, Anthony Hopkinsa a Rachel Weiszovej. Bola to pre vás veľká skúsenosť?

Priamo s nimi som sa na pľaci nestretla, hoci sme hrali v jednom filme. S Jude Lawom som sa zoznámila až na premiére, kam však napríklad Anthony Hopkins pre zdravotné problémy neprišiel. Zatiaľ taká medzinárodná hviezda, s ktorou som bola najbližšie v kontakte, bol Mads Mikkelsen v Move On. Mads pre mňa ešte dlho ostane obrovským vzorom nielen po hereckej, ale aj po ľudskej stránke. Ani na chvíľu mi nedal pocítiť, že je skúsenejší alebo že je jeho názor správnejší ako môj. Keď hráte s dobrým hercom, tak vám zvyčajne vie navodiť takú atmosféru, že sa cítite absolútne prirodzene. Podobne to bolo napríklad aj s Vladimirom Vdovičenkovom vo filme 360 alebo s hercami ako Stanislav Zindulka a Honza Budař v mojom prvom filme Osudové peníze.

O Krejčíkovi, ktorý Osudové peníze režíroval, sa hovorí, že bol veľmi tvrdý...

Bol, pretože bol presvedčený, že inak to nejde. Tvrdil, že herectvo je krv, pot a slzy, a keď chcel herca dostať do vypätej emócie, tak ho jednoducho nechal ísť aj dvadsaťkrát jednu scénu, až kým ho nedostal do reálneho zúfalstva a potom to nakrútil. Emócia tak bola prirodzená.

Vy ste však najskôr chceli ísť študovať farmáciu. Potom sa to zlomilo a skončili ste na VŠMU. Neverili ste si spočiatku dostatočne na herečku?

Bola som presvedčená, že na toto povolanie nemám povahu. Vždy som chcela byť herečkou, ale vravela som si, že to je iba taký sen. Samu seba som vnímala ako utiahnuté dievča, ktoré určite nebude mať odvahu na to, aby sa prezentovalo pred ostatnými a ukazovalo svoje emócie. A potom som začala s kamarátom nakrúcať filmy na strednej škole, prihlásila som sa do dramatického krúžku a ochotníckeho súboru a celkom mi to išlo. Vždy som bola šťastná, keď som stála na javisku. Ale chcela som študovať niečo normálne, veď k divadlu sa predsa dá dostať aj tak. Nakoniec som si však podala prihlášku aj na VŠMU a prijímačky pre mňa boli taký zážitok, že som si povedala – idem do toho.

V detstve ste sa venovali aj atletike, a to na pomerne vysokej úrovni...

Pretekala som v behu cez prekážky. Mala som však problémy s nohami a chrbticou, stavce mi tlačili na nervy a spôsobovalo mi to bolesti, a tak som si jedného dňa povedala, že končím s prekážkami a preorientovala som sa na dlhé trate. Ale keďže moje prirodzené nastavenie je skôr na kratšie behy, rozhodla som sa to robiť už len pre radosť. Prihlásila som sa na prvý polmaratón a odvtedy si ho každý rok zabehnem.

Pred dvomi týždňami ste zabehli ten tohtoročný v Košiciach.

V sobotu som odohrala predstavenie v Nitre, prišli po mňa rodičia, odviezli ma, o jednej sme prišli domov, o šiestej som vstávala a cestovala do Košíc, aby som odbehla polmaratón. Napriek tomu, že som sa tieto prázdniny naň nemohla nejako špeciálne pripravovať pre prácu na filme, zabehla som taký čas ako vždy – niečo cez 1:49 hodiny.

Máte priateľa z hereckej brandže - Juraja Hrčku. Spoznali ste sa pri hraní?

Prvýkrát sme sa stretli na kastingu na jeden slovenský seriál, kde on mal stvárňovať hlavnú postavu a zároveň hľadali herečku, ktorá by mala stvárňovať jeho partnerku. Nebola som úspešná, nakoniec vybrali iné dievča, no v konečnom dôsledku tam ani ona, ani on nakoniec nehrali. Potom sa mi ozval, keď som nakrúcala film 360. Chcel sa stretnúť, lebo bol zvedavý, ako to funguje v takej veľkej produkcii. Spočiatku to nevyzeralo, že z toho niečo bude, ale po pár ďalších stretnutiach sa to vyvinulo do vzťahu. Teraz sme spolu už desať mesiacov.

To znamená, že ste ešte stále zaláskovaní...

No. (smiech) Stereotyp to ešte nie je.

Ako sa na váš filmový úspech pozerá on?

Podporuje ma. Keď som nervózna, tak ma chápe.

Nepociťuje z pozície muža nespokojnosť, že ste možno v istej oblasti lepšia ako on?

Obaja sa na to pozeráme tak, že v herectve vás občas ľudia vidia viac a máte viac práce a potom príde obdobie, keď sa zase darí menej. Teraz jednoducho ide karta mne.

Už čoskoro sa po vašom boku objaví aj v seriáli Horúca krv.

Budeme spolu hrať mileneckú dvojicu, čo môže byť na jednej strane výhoda, ale zároveň si myslím, že keď sa ľudia veľmi dobre poznajú, nevedia sa odpútať od toho, kto sú a potom sa sami pred sebou cítia zvláštne... Neviem to celkom vysvetliť. Ale výhodou je, že sa môžeme vzájomne ohodnotiť.

Aká postava vás najviac baví?

Tá, ktorú práve skúšam. A tá, ktorá je pre mňa niečím nová alebo iná ako ja. Veľmi ma baví, keď si môžem zahrať a objaviť v sebe polohu sebavedomej elegantnej ženy, ale aj zlej a zákernej, prípadne nešťastnej. Skúmanie ľudského nešťastia ma fascinuje, možno preto, že mám v živote veľa šťastia. V podstate každá nešťastná chvíľka, ktorú v živote zažijem, ma baví, lebo ma obohacuje a pozorujem pritom samú seba. Aj keď povedať, že ma to „baví“, je trochu rúhanie.

Dobrý herec by mal byť na jednej strane sebavedomý, ale zároveň mať v sebe aj pokoru, rešpekt a istú dávku skromnosti. Čo vám pomáha držať sa nohami pri zemi?

Vyplýva to z mojej povahy a z toho, čo ma rodičia odmalička učili, že mám byť sama sebou. Keď som prišla domov len mierne rozjašená, tak otec sa ma hneď spýtal, na čo sa hrám, aby som sa uvedomila. Potom som mala problém aj v škole, lebo vždy som chcela pôsobiť dôstojne a rozumne. Ale povedala som si, že ako herečka predsa musím mať aj spontánne reakcie a teraz hľadám takú tú zlatú strednú cestu. Aby som rozumne reagovala, ale zároveň bola aj spontánna. A hlavne si uvedomujem, že ľudia sú si rovní, každý z nás je raz hore a raz dole, preto nevidím dôvod, aby som bola namyslená.

Do istej miery sa vám už splnil herecký sen. Aká je vaša nová výzva?

Dokázať ľuďom a sebe, že som naozaj dobrá herečka. Rada by som si zahrala v nejakom slovenskom filme. A v marci ma možno čaká ďalšia zahraničná produkcia, tentoraz rakúska. Pre mňa by to bola asi zatiaľ najväčšia príležitosť, keďže by som mala hrať hlavnú postavu. Čaká sa však na financie, takže uvidíme, ako to dopadne.

Gabriela Marcinková (24) pochádza z Prešova. Vyštudovala herectvo na VŠMU v Bratislave. Svoju hereckú kariéru odštartovala v českom filme Osudové peníze režiséra Jiřího Krejčíka. V zahraničnej produkcii si zahrala postavu Anny vo filme 360 spolu s Judom Lawom, Anthonym Hopkinsom a Rachel Weiszovou. Objavila sa aj vo filme Byzantium. V súčasnosti dokončila road movie Move On, ktorá bude mať slávnostnú premiéru koncom októbra v Berlíne. Slovenskí diváci ju môžu vidieť v televíznom seriáli Horúca krv, v divadelných predstaveniach nitrianskeho divadla a začiatkom decembra aj v Činohre Slovenského národného divadla v inscenácii Aj kone sa strieľajú. Žije v Bratislave s priateľom hercom Jurajom Hrčkom.