Daniela Ostatníková: Aj muži majú hormonálne cykly

Už takmer dvadsať rokov sa venujete vplyvu pohlavných hormónov na náš mozog. Sú rozdiely v inteligencii žien a mužov?

Čo sa týka celkovej inteligencie, sme v priemere muži aj ženy na tom rovnako. Je však pravda, že v niektorých zložkách inteligencie sme rozdielni. Napríklad ženy vynikajú skôr vo verbálnych schopnostiach a muži sú vo všeobecnosti lepší v mentálno-rotačných testoch a v orientovaní sa v mapách. V jednej štúdii sme sa zamerali práve na skúmanie vzťahu testosterónu a priestorovej orientácie. V súlade s výsledkami zahraničných tímov sme prišli na to, že tento vzťah nie je lineárny. Neplatí teda rovnica, čím vyšší testosterón, tým lepšia orientácia v priestore. Testosterón je pre túto schopnosť výhodný len v určitej koncentrácii, príliš málo ani príliš veľa tohto hormónu nie je prospešné pre danú funkciu. Zistili sme, že aj u žien existuje určitý vzťah – tie, ktoré majú vyššiu hladinu testosterónu, sa lepšie orientujú v priestore. Od týchto poznatkov sme potom odvíjali aj naše ďalšie výskumné práce.

Majú aj muži mesačné cykly podobne ako ženy, keď sa nám mení hladina hormónov aj nálada?

Áno, je to tak, ale netýka sa to len nálady, ale aj kognitívnych schopností. Dokonca u žien sa zistilo, že na cyklus je viazané aj to, ako pôsobíme navonok. Mužom ukazovali fotky ženskej tváre, ktorá bola vyfotená v rôznych štádiách mesačného cyklu. Výsledky ukázali, že je žena v čase ovulácie pre mužov atraktívnejšia. Čo sa týka mužov, minimálne na Slovensku sme boli prví, kto zistil, že aj mužom kolíše hladina testosterónu v priebehu mesačného cyklu, presnejšie v priebehu tridsiatich dní. Je tiež zaujímavé, že keď sa narodí dieťa, hladiny hormónov sa menia aj mužom, napríklad vtedy klesá hladina testosterónu a zvyšujú sa hladiny iných hormónov, ktoré môžu byť prospešné pre vzťah k dieťaťu a jeho matke.

Niektorí muži radi striedajú partnerky a vyhovárajú sa pritom na prírodu. Môže mať testosterón vplyv aj na ich prelietavosť?

Mnohé práce sledovali teraz v čase krízy hladiny testosterónu mužov na burze. Zistili, že tí, ktorí ich mali vyššie, boli ochotní viac riskovať. Myslím si, že promiskuitné správanie je tiež riskantné, preto by množstvo testosterónu mohlo vplývať aj na prelietavosť mužov. Našťastie, patríme do rodu človek rozumný, máme poznávacie schopnosti, morálne zásady a výchovu k určitým hodnotám, čo takéto prípadné tendencie u mužov dokáže „upratať“.

Vy ste si svojho muža otestovali, akú má hladinu testosterónu?

(Smiech) Nie. Ale je pravda, že všetky moje deti mi poslúžili pri výskumoch. Merali sme im hladinu testosterónu v slinách, pretože bolo z etických dôvodov nereálne odoberať krv zdravým malým deťom. Vtedy, v roku 1993, sa na Slovensku hormóny zo slín nevyšetrovali, preto sme túto metódu museli zaviesť. Robili sme tak v spolupráci s Národným endokrinologickým ústavom v Ľubochni a trvalo dva roky, kým sa podarilo presne zmerať slinný testosterón, ktorý tvorí len asi dve percentá celkového hormónu v krvi. Chodili sme tam pravidelne aj s manželom a obaja sme len pľuli a pľuli (smiech). Dnes už na vyšetrovanie testosterónu existujú veľmi sofistikované a jednoduché metódy, takže na to spomíname s úsmevom a nostalgiou.

Pochádza aj váš manžel z vedeckého prostredia?

Je matematik, veľmi mi pomáha, pretože má to, čo ja nemám. On má systém, vie vybrať veci, ktoré sú podstatné, zatiaľ čo ja som skôr kreatívno-invenčná, mne hneď napadne veľa ďalších súvislostí, niekedy až seba samu zahltím množstvom nápadov a plánov, koľko by som toho chcela ešte urobiť. Našťastie, mám okolo seba dosť mužov, aj z radov mladých kolegov, ktorí vedia, čo je reálne (smiech).

Kedy ste prišli na to, že sa chcete zaoberať práve hormónmi a mozgom?

Keď som skončila medicínu, pracovala som sedem rokov na internej klinike na Kramároch. Vždy som mala predstavu, že budem robiť normálneho lekára v klinickej praxi. Na medicínu som išla preto, lebo obidvaja moji rodičia boli lekári, takže môj výber školy bol akosi prirodzený. Počas môjho pôsobenia na klinike som bola na materskej dovolenke a keď som sa vrátila do nemocnice, zrazu sa mi zdalo, že neviem s ostatnými držať krok. Nevládala som sa starať o malé deti a mať nočné služby, začala som teda riešiť dilemu, či idem správnym smerom. Cítila som, že nie je dobré stále sa naháňať a snažiť sa o niečo, na čo som vtedy nemala silu. Pre mňa bolo prirodzené, aby som sa predovšetkým starala o svoje deti. Práve vtedy mi zavolala moja bývalá učiteľka z lekárskej fakulty, že sa im uvoľnilo miesto vysokoškolského pedagóga a či mám oň záujem. Bolo to asi také osudové. A keďže nemôžete byť dobrým učiteľom bez toho, aby ste sa nezaujímali, ako ide pokrok dopredu a venovali sa aj vlastnému výskumu, hľadala som oblasť, v ktorej sa budem môcť vedecky ďalej posúvať. Vždy som mala rada veci, ktoré sú zložité a mozog sa mi zdal ťažký a najmenej prebádaný. Zároveň som si vybrala hormón, o ktorom nebolo také známe, že má vplyv aj na naše poznávanie. Postupne sa vďaka mojim prvým bádateľským aktivitám vytvorila na fakulte celá vedecká škola, ktorá pokračuje ďalej v skúmaní vplyvu testosterónu na mozog a jeho funkcie.

Čiže máte nasledovníkov vo svojich študentoch?

Áno, takýmto spôsobom sa generačne prepájame. Pre mňa je najväčším šťastím, keď ma vedecky preskočí môj študent, ktorý sa stane oveľa úspešnejším ako ja. Veľmi sa z toho teším, pretože presne to je náplňou vysokoškolského učiteľa – vychovať alebo skôr inšpirovať mladých ľudí, aby sa nadchli pre vedu a pre určitý vedecký problém. Potom je človek oveľa výkonnejší, ako keď robí niečo bez nadšenia a motivácie.

Je pravda, že keď sa smejeme, mozog nám potom aj lepšie pracuje a rozmýšľa?

Akákoľvek motorická aktivita, je jedno, či si pôjdete zabehať, alebo zahráte na hudobnom nástroji, ovplyvňuje náš mozog. Napokon, aj keď sme sa ako deti učili básničku, mali sme potrebu sa prechádzať alebo si krútiť vlasy. Čiže každá motorická aktivita povzbudzuje centrálnu nervovú sústavu, aby boli neuróny v stave nabudenia. Aj smiech aktivuje množstvo svalov – brušné, dýchacie, mimické, pričom pomáha nabudzovať tiež nervový systém. A keďže je smiech prejavom pozitívneho emočného rozpoloženia, aj on je veľmi dôležitý pri tom, ako budeme rozmýšľať.

Máte ešte niečo, čo vás veľmi zaujíma a chceli by ste prebádať?

Preskúmať by som chcela všetko (smiech). Každé nové poznanie prináša totiž mnoho ďalších nezodpovedaných otázok. Možno to bude znieť ako klišé, ale pre mňa je dôležitejšia cesta ako cieľ. Práve na ceste za poznaním sa stávame bohatšími, skúsenejšími a lepšími.

V lete vás vymenovali za vysokoškolskú profesorku v oblasti fyziológie. Ako to vnímate?

Pre mňa to bola skôr povinnosť. Svoj rast som brala ako čosi nevyhnutné, aby som mohla byť spokojná, že sa posúvam niekam ďalej. Ale to, čo je skutočnou radosťou v živote, nesmie byť podmieňované nejakým administratívnym doplnkom alebo titulom pred menom. Mala som vždy pred sebou skôr cieľ, čo by som sa chcela dozvedieť. Určite som nepreskúmala ani zďaleka všetko o fungovaní mozgu mužov a žien, ale na tej ceste som sa dozvedela veľa iných zaujímavých vecí a stretla kvalitných a dobrých spolupracovníkov. S nimi sa nám podarilo rozvinúť projekt, ktorý už teraz prináša svoje ovocie vo forme rozšíreného poznania. Mnoho ráz sa ma pýtajú, kedy už vymyslíme pilulku, aby sme boli inteligentnejší alebo aby sme nemali nejakú poruchu. To však nie je naším cieľom, snažíme sa skôr prísť na to, čo je príčinou určitých procesov. Robíme základný výskum s možnosťou aplikácie, ktorý sa môže v časovom horizonte niekoľkých rokov rozvinúť do pomoci pacientom. Ale pokojne sa môže stať aj to, že sa o niekoľko rokov príde na to, že naše výsledky neboli vo všetkom správne. To nie je žiadna hanba, vo vede sa to bežne stáva a treba byť pokorný. Stále však hľadáme cesty, ktoré vedú k poznaniu, a to je na vede fascinujúce.

Daniela Ostatníková (55) – vyštudovala medicínu na Univerzite Komenského v Bratislave. Po škole pracovala na internom oddelení na Kramároch, v roku 1989 vymenila prácu lekárky za pozíciu vysokoškolskej pedagogičky vo Fyziologickom ústave Lekárskej fakulty UK. Založila vedeckú školu, ktorá sa zaoberá vplyvom pohlavných hormónov na kognitívne funkcie. Pracovala na viacerých projektoch, v ktorých riešila vplyv testosterónu na inteligenciu človeka aj na vznik autizmu. V súčasnosti je prednostkou fyziologického ústavu a prodekankou pre zahraničné vzťahy Lekárskej fakulty UK, v júli 2012 bola vymenovaná za vysokoškolskú profesorku. Od roku 2009 je členkou Európskej akadémie vied a umení. Za svoju prácu získala viaceré ocenenia – Award for Excellence in Research, ocenenie Mensa Education and Research Foundation v Texase, Gorazdovu medailu ministra školstva SR za prácu s intelektovo nadanými deťmi a v roku 2012 sa stala Slovenkou roka v kategórii Veda a výskum. S manželom vychovala štyri deti.