Táňa Keleová-Vasilková: Ženy potrebujú nádej

Človek by povedal, že predať milión kníh v krajine, kde žije päť miliónov ľudí, je holá nemožnosť. Jej sa to podarilo.

Milión predaných kníh - to je rekord, ktorý v našich pomeroch nemá obdobu. Budete ho oslavovať?

Určite. Teším sa z toho, pretože si myslím, že moje čitateľky sú mi verné preto, lebo im moje knihy niečo dávajú. Je to dobrý pocit. Bude aj oficiálna oslava, ktorú mi zorganizuje “moje” vydavateľstvo.

Máte predstavu o tom, pre koho píšete?

Mám dokonca jasnú predstavu, keďže chodím na besedy po celom Slovensku. Ich spektrum je široké, sú to ženy rôznych profesií aj vekových kategórií. Stretla som sa dokonca s jednou osemdesiatosemročnou babkou, ktorá vyzerala ako starenka z rozprávky. Beseda sa pomaly začínala, ľudia sa zbierali a ona prišla o barličkách, ledva šúchala nožičkami. Podopierala ju staršia žena, ako som sa neskôr dozvedela, jej šesťdesiatosemročná dcéra. Tá stará pani sa ma pýtala, či sa bude môcť niekedy dostať k mojej prvotine, ktorá vyšla pred rokmi vo veľmi malom náklade. Povedala som jej, že možno vyjde na moju päťdesiatku, tak nejako si to totiž plánujem, a ona si povzdychla: Bože, ale toho sa možno nedožijem... Vyšlo to z nej tak úprimne, že ma to dojalo.

Čo vám vravia vaše čitateľky, že ich na vašich knihách tak fascinuje?

Dávajú im nádej. A niekedy vraj aj návod, ako riešiť svoje problémy. Ja sa na to občas aj zlostím, nemyslím si, že moje knihy by mali byť receptom na šťastie a dobrý život. Ten si musí predsa nájsť každý sám. Nechcela by som, aby sa náhodou niekto riadil vo svojom živote podľa môjho knižného príbehu a potom, ak to nevyjde, v duchu - a možno aj nahlas – nadával, že tá Vasilková to celé nejako zle vymyslela (smiech). Podľa mňa neexistuje univerzálny recept na dobrý život, na to, ako riešiť vzťahy a problémy, ale nádej, ktorú v mojich knihách cítiť, je pre život a situácie v ňom dôležitá.

Takže za najdôležitejšie považujete pozitívne nastavenie človeka?

Určite, ale to samo osebe nestačí. Dôležité je uvedomiť si, že život sa k lepšiemu nezmení len tak sám od seba, že pre to musíme niečo aj urobiť. Nikomu nič nespadne naservírované z neba ani to za nás neurobia, nezlepšia druhí. Ak mi niečo prekáža, musím niečo podniknúť, aby sa to zmenilo, zlepšilo, aby som sa cítila spokojná. A vôbec to nie je o sebectve, pretože len ak je človek spokojný, môže čosi odovzdávať ľuďom okolo seba. Naopak, ak je nespokojný, zožiera sa a trápi - čo potom môže dať svojej rodine, svojim najbližším?

Hovoríte z vlastnej skúsenosti? Je všeobecne známe, že ste mali ťažké literárne začiatky. Vaše prvé knihy vyšli len v malom náklade s pomocou vášho manžela. Ako sa vám podarilo presvedčiť ho, aby vás podporil?

Vôbec som ho nemusela presviedčať. Iniciatíva vyšla z neho a prečo, to by ste sa mali spýtať skôr jeho. Verí mi, lebo som taká úžasná? Alebo to urobil, pretože ma má rád? Ja si myslím, že keď videl, aká som nešťastná, lebo ma odmietali rôzni vydavatelia, chcel mi pomôcť. A zrejme aj veril, že kniha, ktorú som napísala, stojí za to. Ja sama som cítila, že by mala vyjsť. Nie kvôli mne, ale aby urobila iným ľuďom radosť. V tom čase, bolo to krátko po revolúcii, boli naše kníhkupectvá zaplavené prekladovou literatúrou. Ľudia potrebovali čítať niečo, čo by im bolo blízke, s čím by sa mohli stotožniť.

Čo vám vydavatelia vyčítali, keď odmietali váš rukopis?

Kázali mi text skrátiť, prerobiť, vynechať vnútorné monológy, opisy krajín. Nesúhlasila som s tým. Predsa kniha tvorí určitý celok – a patria do nej aj opisy, aj vnútorné monológy. Predstavte si život bez vnútorných úvah. Pre mňa je to nepredstaviteľné. Vychádzala som z toho, že ak je to súčasť nášho života, patrí aj do kníh.

O čom vlastne je vaša prvá kniha?

Volá sa Cena za nežnosť. Je to príbeh študentskej lásky a manželstva, ktoré sa skončí smutne. Na obálke je fotografia mojej štvorročnej dcéry, odfotila som ju pri mori na kamienkovej pláži.

Vychádzali ste pri písaní z vlastnej skúsenosti?

Príbeh nie je autobiografický, ale je pravda, že s hlavnou hrdinkou Janou sme mali niečo spoločné. Aj ja, rovnako ako ona, som fungovala medzi skriptami a plienkami. Bolo to krásne a zároveň náročné obdobie, no som rada, že som ho zažila, aj keď mojim dcéram by som niečo podobné neodporúčala.

1.jpg

Ako sa rodia vaše príbehy? Dopredu si poviete, o čom chcete písať, vymyslíte úvod, jadro a záver?

V škole nás to tak učili, ale ja som v tomto smere zlým príkladom. Keď začnem písať, vytvorím si len predstavu o hlavnej hrdinke. Niekoľko dní – väčšinou pritom upratujem – si ju v duchu vytváram. Usilujem sa skĺbiť jej vlastnosti tak, aby sa stotožňovali s jej výzorom, potom k nej pridávam meno. Vytvorím si ju do detailov, až kým sa pre mňa nestane reálnou – potom si k nej postupne vymýšľam príbeh. Nikdy neviem, ako sa kniha skončí.

Takže píšete intuitívne...

Áno, veď to je na tom krásne, inak by ma to nudilo. Musím pri písaní cítiť dobrodružstvo.

Ako dieťa ste veľa lozili po horách, športovali ste. Ste veľmi energická žena. Ako sa dokážete s takým množstvom energie prinútiť sedieť doma na zadku a písať?

Som síce malá, ale šikovná (smiech). Okrem toho, že sedím doma a píšem, toho stíham veľmi veľa. Ešte stále vychovávam a usmerňujem svoje deti, veľa času trávim s rodinou a s priateľmi, dvakrát do týždňa pravidelne hrávam bedminton, cez víkendy chalupárčim a v lete chodievame do hôr na turistiku. Okrem toho raz do mesiaca chodievam so svojím ockom na túru do Karpát.

Váš otec František Kele je veľký cestovateľ a pozoruhodný človek. Myslíte si, že ste po ňom veľa podedili?

Aj áno, aj nie. Môj ocko odsúval pre svoje cestovateľské záujmy mňa s maminou. Často nás nechával samy, niekedy aj päť-šesť mesiacov v roku. Stalo sa, že sme s ockom neboli na Vianoce, nemohol byť na mojej stužkovej. Už vtedy som si hovorila, že ak raz budem mať rodinu, tak to takto nechcem. Pre mňa je rodina alfa a omega. Neberiem to ako obetu, necítim to tak, že sa musím niečoho vzdávať. Chcem byť s deťmi a manželom preto, lebo ich mám veľmi rada a v ich prítomnosti som šťastná. Aj preto som si za svoje zamestnanie zvolila písanie – aby som mohla byť doma. Aj keď zamestnanie nie je celkom správne slovo, lebo písanie nepovažujem za prácu. Je to činnosť, ktorú milujem a bez ktorej neviem existovať. Takže v tomto sme s ockom odlišní. Ale možno som po ňom v tom, že si viem ísť za svojím a vytrvať, keď treba. Viem sa presadiť, keď mi ide o vec, ktorej skutočne verím.

A máte železnú disciplínu. Vraj píšete šesť až sedem hodín denne. Ako sa dokážete tak dlho koncentrovať?

Nedokážem, preto vyslovene zámerne striedam duševnú prácu s manuálnou. V praxi to vyzerá asi tak, že píšem trebárs trištvrte hodiny a idem utrieť prach. Potom zase píšem, medzitým rozvešiam bielizeň alebo povysávam. Potom písanie zasa preruším a idem na hodinu von s naším psom. Tieto moje prestávky mi krásne vyčistia hlavu. Koniec koncov, aj v škole sme mali prestávky...

Takže robíte celý deň?

Do piatej popoludní, potom končím. Vtedy prichádzajú deti, varím večeru, zhovárame sa – bežný frmol. Večer si idem buď zašportovať, alebo sa stretávame s priateľmi. Keď som doma, tak si čítam.

2.jpg

Ako dlho pauzujete medzi dokončenou a novou knihou?

Nie dlho, nanajvýš tri-štyri dni. Ale aby nevznikol skreslený dojem, nepíšem počas celého roka. V lete, cez školské prázdniny pauzujem, vtedy som na chalupe s rodinou a priateľmi, a nepracujem ani v decembri, keď je advent – vtedy doma vo veľkom pečieme a chystáme Vianoce. Teraz mi možno mnohí závidia, že si niečo také môžem dovoliť, ale môžem a veľmi sa z toho teším. A tiež vyslovene cítim, že tieto pauzy sú potrebné: práve cez ne sa v mojej hlave rodia nové nápady.

Momentálne dokončujete ďalšiu knihu. Čo o nej môžete prezradiť?

Kniha sa volá Tá druhá, to asi hovorí za všetko. Dlho som rozmýšľala nad názvom, vlastne vždy dlho rozmýšľam nad názvom, a stále mi vychádzalo: Dve ženy a jeden muž. Lenže taký názov by bol veľmi nepôvabný a dlhý, možno by sa ani nezmestil na obálku (smiech)... Tak som ho zmenila.

Takže ide o dve ženy, ktoré súperia o jedného muža?

Ide o to, že každá z nich je v pozícii tej druhej, ani jedna nie je prvá, ani jedna nie je jediná, čo je podľa mňa šialené a smutné.

Čo by ste poradili ženám, ktoré sú smutné alebo sklamané?

Podľa mňa si treba v prvom rade veriť. Obklopiť sa ľuďmi, ktorých máte rady a ktorým môžete dôverovať. A tiež veriť schopnosti času zjemniť hrany. Myslím, že to funguje – smola je len v tom, že niekedy to trvá dlhšie, než by sme chceli.

Táňa Keleová-Vasilková (48) sa po skončení štúdia žurnalistiky na FF UK v Bratislave zamestnala v dvojtýždenníku, ktorý v čase, keď nastúpila na materskú dovolenku s druhou dcérou, zanikol. Rozhodla sa pre spisovateľskú dráhu, jej literárne začiatky však neboli ľahké. Svoju prvotinu Cena za nežnosť vydala v malom, päťstokusovom náklade. Podobné to bolo aj s jej druhou knihou Manželky, ktorú za pomoci priateľov vydal jej manžel. Až tretiu knihu Túžby vydalo vydavateľstvo Ikar, ktorému zostala verná dodnes. Na svojom konte má už 25 knižných titulov a milión predaných výtlačkov. Je vydatá, má tri deti - syna a dve dcéry.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  2. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  3. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  5. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  6. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  7. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  8. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  9. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  10. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta
  1. Hitparáda štiav
  2. 14. ročník AmCham „JOB FAIR“ v Košiciach
  3. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  4. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  5. Malé knedličky, veľké dojmy
  6. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  7. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  8. Projekt First Lego League podporila Nadácia Pontis
  9. Klienti majú často pocit, že potrebujú spracovať len projekt
  10. Na bolesti chrbta pomôžu kúpele
  1. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 10 418
  2. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 9 044
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 8 280
  4. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 5 741
  5. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 5 606
  6. Volkswagen Golf: Viac, než facelift 4 533
  7. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 3 458
  8. Prečo majú Slováci stále radšej hypotéku ako prenájom? 2 858
  9. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo 2 210
  10. Trenkwalder má nového generálneho riaditeľa 2 178

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Dankovi poškodilo bozkávanie výložiek, za premiéra ho už väčšina nechce

Kým v decembri bol podľa agentúry Focus Andrej Danko favoritom na budúceho premiéra, dnes jeho akceptácia u ľudí výrazne klesla.

KULTÚRA

Oscar nemá logiku. 5 dôvodov, prečo vyhral Moonlight

Mal šťastie, že nie je sci-fi.

DOMOV

Kocáb: Kisku už dlho uznávam, ocenenie ma šokovalo

Pre SME hovorí, že je hrdý slniečkar. S tvrdou silou nemáme šancu.

Neprehliadnite tiež

Filmová cesta Emmy Stone až k oscarovému La La Landu

Herečka získala prvú sošku Oscara. Takto sa menila v priebehu svojej filmovej kariéry.

Móda na Oscaroch 2017: Kto zvíťazil svojim štýlom?

Celebrity sa zišli na najprestížnejšom odovzdávaní filmových cien, niektoré by si zaslúžili zlatú sošku aj za štýl.

Zajačia paštéta

Domáca paštéta chutí úplne inak ako tá, ktorú bežne dostať v obchode. Ak sa vám nelení stráviť nejaký čas v kuchyni, dajte sa do prípravy.

Kohút na víne je francúzska klasika. Ukážeme vám ako na to.

Chceli by ste uvariť večeru hodnú skutočného gurmána? Pripravte si kohúta na víne. Miloš Mikuš pripravil recept s fotopostupom, s ktorým sa vám to určite podarí.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop