Natália Borecká: Keď idete do kaňonu, nemáte čas sa báť

Len málo ľuďom na svete sa podarilo zdolať kaňon Trou de Fer. Ste jediná žena, ktorá sa na to odvážila?

Áno. Mala som dobrý tím, partiu ľudí, ktorí ma brali ako plnohodnotného člena posádky, napriek tomu, že to boli samí muži. Viem sa na nich spoľahnúť v každej situácii. To, že som zdolala najťažší kaňon, je pre mňa satisfakciou. Posilňuje ma to pri ďalších aktivitách. Nezlomí ma hocijaká maličkosť.

Nebáli ste sa?

Určite som mala isté obavy. Pred cestou sme študovali štatistiky úspešnosti, respektíve úmrtnosti, ktorá bola dosť veľká. Aj preto sme na ostrove boli mesiac, aby sme vystriehli najlepšie počasie, pretože na zdolanie kaňonu musí byť stopercentné. Boli sme tam koncom mája, keď nie sú monzúny. Vhodné klimatické podmienky bývajú ešte v októbri a novembri. Mali sme obavy, ale keď už idete do kaňona, nemáte čas sa báť, máte na sebe štyridsaťkilový batoh a rozmýšľate, ako to celé odnesiete, ako s tým prežijete ďalší deň. Treba len ísť a dávať si pozor, aby ste si nezlomili nohu.

Ako dlho trvalo zdolanie kaňonu?

Dokopy dva dni. Začali sme skoro ráno, lebo predtým, ako sme vstúpili do kaňonu, sme museli nájsť k nemu cestu. A to bola čistá džungľa, s mačetami sme sa presekávali nevedno kam, jediné, čo nás viedlo, boli stopy po niekom, kto tam bol možno pred dvoma rokmi, prípadne zvieracie chodníčky. Potom sme museli zdolať tri skoro tristometrové kaskády, medzitým nejaké priechody, nakoniec sme sa na dne kaňonu rozložili a strávili tam noc. Ráno sme sa spustili do podzemia. Prevýšenie tam už nie je také vysoké. V podzemí sú silné prúdy a víry. Voda, ktorá sa vynára a mizne, preto si treba dávať pozor na každý krok. Pre mňa bol fyzicky najnáročnejší výstup z kaňona, pretože išlo o kolmý kopec vedúci hore, nevedno kam.

Kto vás presvedčil, aby ste sa na takéto niečo odvážili?

Bol to kamarát Mirko Dušek, ktorý ma viac-menej zasvätil do tohto športu – kaňoningu. Naučil ma takmer všetko. Prešla som jeho školou, a keď zvážil, že som pripravená, tak som vedela, že to zvládnem.

Je ostrov Reunion, na ktorom sa nachádza spomínaný kaňon, skutočnou divočinou?

Ostrov patrí Francúzsku a žije na ňom veľmi veľa Francúzov, je to pre nich obľúbená destinácia. Ostrov je úžasný, dá sa prejsť autom za jeden deň. Civilizácia žije na pláži a jedna cesta vedie cez ostrov, inak sú tam časti, ktoré sú absolútne neprebádané. Na ostrove sa nachádza jedna z najaktívnejších sopiek na svete, na ktorú sa dá vyliezť. Reunion má krásne pláže, ideálne na šnorchlovanie a surfovanie. Ale pri kaňone nie je ani živej duše...

Čo vám na vašej výprave doslova vyrazilo dych?

Kaňoning je celý o tom, že zažívate to, čo normálny človek nikdy nezažije. Je to aj istý pocit výnimočnosti, lebo idete do hĺbky zeme, na miesta, kam sa nedostane ani slnečný lúč. Každý kaňon má svoj profil, ktorý závisí od geologickej štruktúry. Celé je to nenormálny prírodný úkaz.

Chceli by ste sa tam ešte vrátiť?

Určite. Asi by som si to viac užila a ocenila by som, keby som nemusela niesť taký ťažký batoh. Lenže na ceste potrebujete spacáky, jedlo a výstroj – lano, karabíny, vŕtačky – všetko sú to veľmi ťažké veci.

Pavol Barabáš v jednom rozhovore o vás povedal, že ste sa vyrovnali mužskej časti expedície. Bolo náročné „držať krok“ s chlapmi?

V zlaňovaní sme boli na absolútne rovnakej úrovni, najzložitejšie boli pre mňa prechody cez veľké kamene, tam boli chlapi rýchlejší. Niekedy som zaostávala, ale keďže oni vpredu hľadali cestu, tak mi to v podstate aj uľahčovali. Keď zistili, že nejdeme správnou cestou, vrátili sa a ja som nemusela chodiť hore-dolu s ťažkým ruksakom.

Považujete sa za silnú ženu?

Áno (smiech). Asi áno, neviem, ako to ku mne prišlo, ako sa to celé stalo, ale musím povedať, že asi viac inklinujem k takým chlapčenským veciam.

Zdolať prírodné živly si vyžaduje aj prekonať samu seba. Naučilo vás to niečo viac o živote?

Nemám pocit, že by sme zdolali živel, v podstate sme ho museli pozorovať, načúvať mu a nejsť proti nemu, lebo sila prírody je obrovská. Ale určite ma to naučilo veľkému rešpektu. Keď som bola v podzemí, zameriavala som sa na to, aby som ho prešla, aby som neurobila žiadnu chybu a popritom dokázala obdivovať všetko okolo a uvedomovať si, na akom mieste som sa ocitla. Dôležitá je sústredenosť a koncentrácia.

Ako prebieha príprava na takýto typ cesty?

Musíte mať veľa skúseností z iných kaňonov, zamerať sa na detaily, napríklad na takú jednoduchú vec, akou je zmotanie lana. Malý detail, ktorý v určitých situáciách vie veľmi urýchliť alebo poriadne spomaliť napredovanie. Dosť veľa som sa naučila na vlastných chybách (smiech). Keď chce ísť niekto iba rekreačne do kaňonov, musí hlavne počúvať inštruktora. Treba mať kondíciu, vytrvalosť, silu v rukách.

Film, ktorý vznikol z vašej expedície, získal aktuálne ocenenie na Medzinárodnom filmovom festivale v Peru, okrem toho aj ďalšie ceny na iných festivaloch. Ako vnímate to, že ste boli súčasťou tohto projektu?

Veľmi sa mi to páči. Úplne náhodne v Amerike sa spýtal môjho priateľa jeden jeho kamarát: „Videl som tvoju frajerku v jednom filme, môže to byť ona?“ Je to pre mňa také nečakané objaviť sa vo filme a ešte v takej akčnej úlohe.

Ako sa žena dostane k takejto nebezpečnej profesii?

V dvanástich rokoch som povedala, že sa chcem ísť člnkovať na Karlovoveskú zátoku v Bratislave a vôbec som nevedela, aký to môže mať dosah a vplyv na môj život. Vyrastala som v rodinnom dome, zavesená na strome, hrala sa s mačičkami. Jednoducho som odmalička inklinovala k outdoorovým aktivitám. Od detstva som tvrdo trénovala, najskôr som začínala s kajakom, keď som mala sedemnásť skúsila som rafting, neskôr som prepadla kaňoningu. Keď som skončila architektúru, povedala som si, že ešte nechcem reálnu prácu, tak som išla na pol roka do Kostariky robiť raft guide, čiže pracovať ako inštruktor raftingu. Tomu istému som sa venovala aj v Brazílii a Colorade.

A prečo ste študovali architektúru?

Baví ma, asi mám umelecké sklony. Ako dieťa som mala stále v ruke pero alebo ceruzku. Tiež rada fotím alebo robím grafické dizajny. Chcela by som sa vrátiť do Colorada a tam sa trošku venovať architektúre.

Čo hovoria rodičia na vašu adrenalínovú záľubu?

Už si zvykajú. Pri ceste na True de Fer som im nepovedala, že idem na najťažší kaňon sveta, kde umreli ľudia, iba, že sa ideme kaňonovať na Reunion, možno nakrútime film...

A potom, keď vás videli?

Mali rôzne reakcie. Moja mama sa po upútavke na film vyjadrila, že čakala, že to bude horšie. Ostatní boli zhrození, prečo to robím.

Rodičia tiež raftujú?

Ani nie. Sú síce tiež zameraní na prírodu, radi chodia na prechádzky, ale že by boli akčné živly, to sa nedá povedať. Sestra veľmi rada cestuje nadivoko – stopom, lacnými letenkami. Keď ju niekedy zoberieme na kaňoning, tak ju to chytí, ale zatiaľ nemá k tomu športu vybudovaný vzťah.

A čo priateľ?

Už sme viac ako rok spolu. Aj on je raft guide v Colorade, predtým pracoval ako profesionálny kovboj, skákal na býkoch, takže rafting preňho nie je ničím nebezpečným.

Dokedy sa plánujete venovať raftingu a kaňoningu?

Poznám ženy, ktoré majú päťdesiat a stále robia raft guide, ale ja taká nechcem byť. Skôr sa chcem týmto aktivitám venovať ako svojmu hobby. Najbližšie ideme s priateľom do Andalúzie, flákať sa na dva týždne. Chalani z môjho tímu sa toho hneď chytili a rozhodli sa, že nás prídu navštíviť a pôjdeme preskúmať nové kaňony.

Natália Borecká (27) vyštudovala architektúru, vodáctvu sa začala venovať, keď mala dvanásť. Šesť rokov bola súčasťou národného ženského Mistral tímu, s ktorým dosiahla veľmi dobré výsledky. Sú majsterkami Európy a niekoľkonásobnými majsterkami sveta v raftingu. Vďaka Miroslavovi Dušekovi z tímu Pavla Barabáša sa dostala do najnáročnejšieho kaňonu sveta Trou de Fer na ostrove Reunion a zdolala ho ako jediná žena na svete. Pred pár dňami sa vrátila z Colorada, kde pracovala ako raft guide, predtým sa tejto profesii venovala na Kostarike a v Brazílii. Má amerického priateľa Luka. V súčasnosti trávi čas na Slovensku s rodinou v Bratislave. Má o šesť rokov mladšiu sestru Lenku.