Blanka Juhaňáková: Hudba vie spájať ľudí

Vážnej hudbe sa venujete už od detstva. Ovplyvnili to rodičia?

Pochádzam z hudobníckej rodiny, otec je huslista, maminka učí spev, takže moje nasmerovanie bolo predurčené prostredím, v ktorom som vyrastala. Ako dieťa som navštevovala Ľudovú školu umenia v Holíči. Začínala som s klavírom, neskôr som študovala aj priečnu flautu. Otec zistil, keď som mala tri roky, že mám absolútny sluch, to rozhodlo, že som sa začala venovať hudbe.

Pochybovali ste niekedy o svojom smerovaní?

Myslím, že tak detsky, bolo to asi v druhej alebo v tretej triede na základnej škole, už si presne nepamätám. Vtedy som mala pocit, že už viem dosť dobre hrať, takže sa mi zdalo zbytočné ďalej cvičiť a navštevovať hodiny hry na klavíri. Maminka mi však vysvetlila, že existujú ešte oveľa náročnejšie skladby ako tie, ktoré som už zvládla a že sa stále mám čo učiť a motivovala ma rôznymi súťažami. V takýchto chvíľach majú rodičia rozhodujúcu úlohu. Dieťa si nevie uvedomiť, aké dôležité je pracovať na rozvoji svojho talentu. Možno by sa chcelo namiesto cvičenia hrať vonku s deťmi alebo venovať nejakej inej činnosti.

Kedy ste si prvýkrát vyskúšali dirigovanie?

Bolo to v Holíči, kde som vyrastala. Maminka tam viedla detský spevácky zbor Slniečko, ja som jej pomáhala ako korepetítorka. Keď mi dovolila prvýkrát sa postaviť pred zbor a dirigovať, bol to veľmi zvláštny pocit, uvedomila som si, že dokážem precítiť spevácke teleso, a to ma fascinovalo. Asi to bol pre mňa rozhodujúci okamih. Ten pocit bol taký úžasný, že sa na to nedalo zabudnúť. A tak som sa po ďalších skúsenostiach v rôznych zboroch rozhodla pokračovať po ukončení odboru klavír na Janáčkovej akadémii múzických umení v štúdiu dirigovania.

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, prečo je vo vašej profesii viac mužov ako žien? Preto, že my ženy máme väčší problém byť autoritami?

Myslím si, že autoritou sa človek stáva svojimi činmi a svojím vystupovaním. Svoje postavenie vnímam ako profesionálnu umeleckú cestu, po ktorej kráčam spolu s ostatnými vo vzájomnej harmónii. Je fakt, že človeka vždy potešia uznania, ako bolo pre mňa nedávno Krištáľové krídlo alebo udelenie profesúry, ktorú som dostala od prezidenta v deň svojich päťdesiatych narodenín, ale hlavný zmysel mojej práce je niekde inde.

Kde?

Hudba má úžasnú moc spájať ľudí. Keď sa mi podarí pri dirigovaní preniesť na poslucháča pocit nádhery duchovnosti, ktorú v sebe skrýva a poslucháči odchádzajú z koncertu naplnení, je to pre mňa tá najväčšia radosť. Hudba mi otvára bránu do sveta vyšších harmonických vibrácií. Je mi v ňom tak dobre, že niekedy sa mi po koncerte ani nechce vrátiť späť do reality.

K tej realite určite patrí aj množstvo organizačných povinností spojených s vedením zboru, keďže vaša práca nie je len o koncertovaní.

To je pravda, ale to nie je také problematické, najnáročnejšie sú medziľudské vzťahy. Ľudia sú rôzni, majú rôzne problémy a rôznym spôsobom sa s nimi vyrovnávajú, preto je to občas veľmi obtiažne. Keď som išla na konkurz do Slovenskej filharmónie, môj profesor Pančík z Brna mi povedal, že dirigent musí byť v prvom rade psychológ a nasledujúce roky praxe mi to len potvrdili. Ale asi najväčšou vnútornou záťažou pre zbormajstra, je pocit zodpovednosti za umeleckú úroveň telesa.

Ako ste sa vyrovnali s touto problematikou svojho povolania?

Kým som si niektoré skutočnosti doslova neodtrpela, bolo to veľmi náročné. Postupne som si však uvedomila, že netreba vidieť v ľuďoch, ktorí s vami nesúhlasia, ohrozenie. Dnes ich nepovažujem za nepriateľov, ale svojich učiteľov, lebo práve v kontakte s nimi sa učím byť lepším a tolerantnejším človekom a hľadám riešenia. Keď si takýto postoj dostatočne zvnútorníte a naplno sa s ním stotožníte, hneď je život oveľa jednoduchší. Zároveň som sa naučila inak vnímať prejavy druhých. Dnes mi stačí na niekoho sa len pozrieť a hneď viem z jeho mimiky alebo z výrazu očí vyčítať, čo sa s ním deje. Či trpí len chvíľkovým rozladením, je chorý, alebo zápasí s dlhodobejším problémom. Podľa toho k dotyčnému pristupujem.

Nedávno ste oslávili päťdesiatku. Niektorí ľudia hovoria, že je to pre ženu kritický vek, iní to označujú za vrchol života, ako to vnímate vy?

Pre mňa je päťdesiatka skutočne akýmsi vrcholom dosiahnutých mét. To je síce úžasné, ale zároveň to v človeku vyvoláva otázku: A čo ďalej? Priznám sa, že na to ešte nemám celkom jednoznačnú odpoveď. Úžasné na mojej profesii je, že práca a zlepšovanie muzikantských praktík sa nikdy nekončia, stále môžeme objavovať nové možnosti zlepšenia svojej práce, interpretačné umenie otvára nekonečné množstvo riešení a hľadaní, a to je nevyčerpateľný zdroj. Život však nie je len o práci. Posledné roky som bola doslova zahltená povinnosťami, a to sa negatívne prejavilo napríklad na mojej hmotnosti. V posledných mesiacoch som sa začala viac venovať sebe a počúvať svoje telo, plávať, chodiť do sauny a podarilo sa mi schudnúť. Cítim sa teraz oveľa lepšie, dokonca mám viac energie. Veľkú zásluhu na tom má môj syn Janko, ktorý mi pomohol s cvičením aj so stravovaním.

Váš syn bude mať už dvadsaťsedem rokov, stali ste sa matkou veľmi mladá. Aké to pre vás bolo?

Je pravda, že Janko sa musel vyrovnať s tým, že som trávila veľa času v práci. Ľudia v našej brandži majú deti buď veľmi skoro, alebo veľmi neskoro. Pre mňa tá druhá možnosť neprichádzala do úvahy, keďže mám o dvadsaťdva rokov staršieho manžela a chcela som, aby si dieťa so mnou užil v aktívnom veku. Vekový rozdiel medzi nami nie je náhodný, mám pocit, že som hľadala lásku muža, ktorý by bol v podobnom veku ako môj otec. Ten totiž pochádza v rodiny, kde si ľudia otvorene neprejavovali city, čo som ako dieťa nedokázala pochopiť. Až rokmi som prišla na to, že človek nemôže konať inak, ako mu je dané a že všetko bolo tak, ako má byť. Každá udalosť v živote má zmysel, ale k tomu som dospela až časom, pomocou viery a duchovnej literatúry.

Žiť so ženou, ktorá často pracuje v zahraničí, môže byť náročné. Máte tolerantného manžela?

Myslím, že áno. Vytvoril mi v živote zázemie, ktoré človek nevyhnutne potrebuje, keď je naplno vyťažený v umeleckej profesii. Sme spolu už dvadsaťdeväť rokov a máme stále pekný vzťah. Nedávno bol pár dní na Morave, kde máme veľkú okrasnú záhradu, a keď sme spolu telefonovali, tak som cítila, že mu so synom už veľmi chýbame. A to aj napriek tomu, že viem, aký je na Morave spokojný, lebo v prírode rád relaxuje a záhrada mu prináša aktívny pohyb a zároveň aj radosť.

So Slovenským filharmonickým zborom ste precestovali kus sveta. Na ktoré miesta si rada spomínate?

Rada spomínam na Tokio, kde sme hosťovali spolu s Viedenskou štátnou operou s operou Boris Godunov, veľmi krásne boli koncerty a capella v Paríži a Palerme s dielom Sergeja Rachmaninova Celonočné bdenie (Nešpory). V Palerme riaditeľ festivalu dokonca zaradil tento koncert ako záverečný bod festivalu. Väčšinou sa pri takejto príležitosti hrajú veľkolepé diela s orchestrom, ako napríklad Beethovenova Deviata symfónia. Prijali sme túto výzvu preto s trochu malou dušičkou, no úspech bol mimoriadny. Ešte by som rada spomenula Južnú Kóreu, kde som absolvovala ako korepetítorka turné so spevákmi zo Slovenska, Talianska a Kórey a americký Houston, kde som korepetovala letné spevácke kurzy opernej divy Eleny Nikolaidy, ktorá bola kedysi veľkou hviezdou v Metropolitnej opere. Pracovať s ňou, zažiť blízkosť takého výnimočného človeka a vychutnať si atmosféru, v akej žije, bolo nádherné.

Myslíte si, že ľudia vnímajú hudbu na celom svete rovnako?

Hudbu rozdeľujem na dobrú a zlú bez ohľadu na to, kde ju hráte. Dokáže vás rozladiť alebo zharmonizovať, má nad nami obrovskú moc. Odlišný môže byť len náš prístup k nej. Občas mám pocit, že u nás na Slovensku dávame priveľký priestor ľahším žánrom a vážnu hudbu pokladáme za niečo, čo je vhodné len pre istú menšinovú skupinu poslucháčov. Pritom práve vážna hudba dokáže človeka charakterovo formovať a robí ho citlivejším. Žijeme veľmi ťažké obdobie, ale práve hudba má silu spríjemniť naše chvíle a vytvoriť priestor na usporiadanie myšlienok a dosiahnutie vnútorného pokoja.

Blanka Juhaňáková (50) študovala na bratislavskom konzervatóriu a Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne odbory klavír a zborové dirigovanie. Pedagogicky pôsobí na VŠMU v Bratislave. Je predsedníčkou Komisie pre zborový spev na Slovensku pri Národnom osvetovom centre a členkou Komisie koncertných umelcov pri Hudobnom fonde. V rokoch 1991 nastúpila ako zbormajsterka do Slovenského filharmonického zboru, kde od roku 2005 zastáva najvyšší post hlavnej zbormajsterky. Tento rok získala Krištáľové krídlo a profesúru od prezidenta SR Ivana Gašparoviča.