Katarína Morháčová: V Amerike nepotrebujete diplom z herectva

Do zahraničia ste odišli v devätnástich, vybrali ste sa za svojím americkým snom?

Vždy som chcela odísť zo Slovenska. Nie preto, že by sa mi tu nepáčilo, ale mala som cestovného a dobrodružného ducha. Počas strednej školy bolo mojím snom skôr Francúzsko, do Ameriky som sa dostala úplnou náhodou. Išla som tam raz na prázdniny a rozhodla som sa vrátiť. Svoju úlohu v tom zrejme zohrala aj veľká láska. On bol spolovice Francúz a spolovice Američan, študoval vo Francúzsku, ale zariadili sme si to tak, aby sme išli spolu do Ameriky. Je však pravda, že ako malá som mala svoj americký sen – chcela som byť herečkou a snívala o Hollywoode.

Ako ste zvládali zmenu, keď ste sa zrazu ocitli sama v americkej metropole?

Prvý rok v New Yorku nebol najľahší. Zrejme keby som vedela, do čoho idem, asi by som s takou ľahkosťou neodišla z domu (smiech). Práve vtedy sa udial jedenásty september a ako študentka herectva som nemala veľa peňazí. Raz som mala dokonca na celý mesiac iba dvadsať dolárov, preto som nakúpila asi dvadsať kíl ryže, ktorú som potom jedla na všetky spôsoby. Takže ryžu dnes už veľmi nemusím (smiech). Okrem toho som na začiatku nemala zdravotné poistenie. To, čo nás kedysi učili, že Američania sú zlí a nechajú vás pokojne zomrieť na ulici, samozrejme, nie je pravda, ale vtedy sa mi to trochu vynáralo v mysli. Najmä, keď som premýšľala, z čoho by som zaplatila nemocnicu, keby som náhle ochorela. Okrem toho si vás ľudia okamžite zaškatuľkujú ako dievča z východnej Európy. Bolelo ma, keď si ma hneď zaradili ako au-pairku, modelku alebo lovkyňu bohatých chlapov.

Na druhej strane, časom ste sa vďaka divadlu a filmu vypracovali tak, že ste mali možnosť stretnúť sa aj s rôznymi hollywoodskymi hviezdami...

Keď si ešte počas základnej školy dievčatá kupovali časopisy a obdivovali hercov, nebola som medzi nimi, ale musím povedať, že keď som sa stretla naživo s Paulom Newmanom, mala som trochu trému a hľadala slová. Potešilo ma aj stretnutie s Bradom Pittom alebo Georgeom Clooneym, ktorých si veľmi vážim nielen ako hercov, ale aj za to, že boli schopní skombinovať herectvo s produkciou. To je niečo, k čomu chcem smerovať aj ja. Okrem toho som bola minulý rok na jednej akcii s Mickeym Rourkom, ktorý ma poprosil, aby som mu dala svoje telefónne číslo. Jeho bodyguardi na mňa s očakávaním hľadeli, čo odpoviem, ale ja som sa ospravedlnila, že cudzím ľuďom číslo nedávam. Samozrejme, že si uvedomujem, kto sú tí ľudia a čo dokázali, ale tým, že viem, ako filmový biznis funguje, dnes už chápem, že ide len o ľudí, ktorí boli v správnom čase na správnom mieste a dostali šancu. Pre mňa je často oveľa väčším zážitkom, keď sa stretnem s niekým, kto možno nie je až taký známy, ale je vynikajúci herec.

Ako to vlastne funguje – ak chce niekto preraziť na filmovom plátne, musí najprv investovať do bezchybného chrupu?

V deväťdesiatych rokoch a na začiatku roku 2000 vládla v Hollywoode skutočne formulka, že musíte mať úsmev určitých parametrov. Dnes to však už neplatí, celý svet sa približuje skôr k prirodzenosti, čo sa potom odzrkadľuje aj vo filmoch. Stvárňujeme predsa obyčajných ľudí, ktorí nechodia po svete s bezchybným vybieleným chrupom. Ale, samozrejme, treba si zuby udržiavať v dobrom stave. Tiež si bielim zuby, ale nie o toľko stupňov, aby svietili na každú stranu.

U nás radi všetko ofrfleme a posťažujeme sa, ale v Amerike sa, naopak, radi tvária, akí sú za každých okolností šťastní. Neprekáža vám niekedy takáto pretvárka?

Zo začiatku mi to veľmi prekážalo, pretože keď sa vás niekto spýta „how are you?“, my chceme odpovedať, ako sa máme, ale oni túto otázku používajú skôr ako pozdrav. Niekedy som zvykla zo žartu odpovedať „I am bad“, teda že sa mám zle. Mnohí ani nepostrehli, čo som povedala (smiech). Američanov tak vychovávajú, aby si medzi ľuďmi, ktorých veľmi nepoznajú, nasadili masku, ako je všetko okej a akí sú úspešní. New York je predovšetkým o tom, koho poznáte, čo robíte a neustále musíte ukazovať, akí ste „busy“. Keď niekomu poviete, že nemáte momentálne prácu, pozrie sa na vás štýlom „what′ s wrong with you“, teda že niečo s vami asi nie je v poriadku. Preto často, keď sa ľudia chvália, na čom pracujú, dosť zveličujú. Ale keď Američanov lepšie spoznáte a skamarátite sa s nimi, vedia sa otvoriť a priznajú aj problémy. Pomerne veľa ľudí tam trpí depresiami, je to tým, ako ich spoločnosť funguje. Mnohí robia veľa vecí len pre komfort. Smutné je, keď sa to prenesie aj do lásky. Napríklad je bežné, že ľudia tam zostanú žiť spolu napriek tomu, že ich vzťah nefunguje – len pre nižšie nájomné. V New Yorku je život založený skôr na tom, „ čo môžeš pre mňa urobiť“, a nie na tom, „ako ti môžem pomôcť?“.

Pocítili ste to aj na vlastnej koži?

Keď sa spätne pozriem na vzťah, ktorý som mala s Američanom, a porovnám ho s terajším európskym priateľom, vidím rozdiel v prístupe ku vzťahu... Niežeby ma nemal rád, láska tam bola, ale náš vzťah bol založený viac na tom, čo je výhodné. Zato môj terajší vzťah s Gaetanom je o všetkom možnom, len nie o tomto slove, keďže on lieta medzi Londýnom a Rímom a ja medzi New Yorkom, L. A. a Rímom (smiech). Mali sme vlastne šťastie, že sme sa stretli počas nakrúcania filmu na Sicílii a neskôr sme spolu pracovali na inscenácii s jedným talianskym režisérom.

Bolo vaše zoznámenie typicky gýčové hollywoodske, že ste sa zaľúbili nielen na plátne, ale aj v skutočnom živote?

Áno, máte pravdu (smiech). Ale naše prvé stretnutie nebolo až také ideálne. Na Sicíliu som letela práve v deň, keď mi na Slovensku zomrel ocko, celá produkcia o tom vedela, takže ako posledné by mi vtedy napadlo riešiť nejakého chlapa. Možno aj vďaka tomu, čo sa stalo, sa z nás stali dobrí kamaráti, čo sa neskôr rozvinulo do vzťahu. Mala som pravidlo, že nikdy nebudem chodiť s hercom alebo režisérom, ale nejako som to porušila. Má to, samozrejme, svoje výhody, pretože vie pochopiť, keď veľa cestujem, ale má to občas nevýhodu, že je medzi nami veľa emócií. Niekedy v ňom vidím samu seba a vravím si, á, teraz hráš drámu, tak sa poď hádať! Navyše môj priateľ je Talian – Sicílčan, tak si to viete predstaviť (smiech).

V jednom rozhovore ste spomenuli, že ste introvertná...

Ja si to o sebe myslím, len druhí majú iný názor (smiech). Keď sedím v skupine ľudí, kým sa ma niekto nespýta, sama od seba nezačnem o sebe rozprávať. Ľudia niekedy od hercov očakávajú, že keď prídu do spoločnosti, budú veľkými zabávačmi. V súkromnom živote však nemám potrebu pohybovať sa vo veľkej skupine ľudí, občas mám rada samotu. Čo sa týka herectva, podľa mňa introvertnosť nie je prekážkou, lebo naša práca je aj v tom, že sledujeme ľudí a inšpirujeme sa nimi. Keď práve nie som v divadle alebo nenakrúcam film, rada si sadnem do parku, sledujem ľudí, píšem si poznámky a preberám niektoré ich maniere. Okrem toho stále chodím k súkromnému učiteľovi. Herectvo je ako sval, ktorý potrebujete cvičiť. Keď sa mu prestanete venovať, sval ochabne.

Nádejných hercov je tam zrejme plno...

Keď som prvýkrát letela nad Los Angeles, pamätám si, že som bola zhrozená, pretože pri pristávaní som nevidela jeho začiatok ani koniec. Keď som si predstavila, že toto mesto je plné ľudí, ktorí chcú robiť to isté čo ja, zaliala ma horúčava. Ale keď som tam chvíľu bývala, zistila som, že Hollywood je plný ľudí, ktorí o sebe tvrdia, že sú herci, no naposledy boli na konkurze pred rokom.

Môže tam byť hercom prakticky hocikto?

Je pravda, že v Amerike nepotrebujete diplom z herectva. Mnohí tam neveria hereckému vzdelaniu, pretože veľa ľudí si myslí, že stačí hrať seba samých.

Väčšinou nakrúcate nezávislé filmy, komerčné ponuky vás nelákajú?

Nezávislé filmy v Amerike mávajú bežne rozpočet aj tridsať miliónov dolárov, čo by sme na slovenské pomery asi veľmi nepovažovali za nezávislé. Teraz ma však agenti tlačia do komerčnej produkcie, snažím sa ich počúvať, tak uvidíme, čo z toho bude. Momentálne mám rozrobených viac projektov, pretože vždy sa čaká na to, či prídu všetky peniaze, aby sa projekt naozaj začal. Bežne sa stáva, že dostanete rolu a napokon to padne.

Nemali ste niekedy v takýchto chvíľach chuť nechať všetko tak, zbaliť sa a ísť domov?

Určite áno, ale nikdy som to nemyslela vážne (smiech). Keď som si predstavila, že by som na Slovensku začínala od začiatku, rozmyslela som si to. Nebudem sa tváriť, že vždy bolo všetko jednoduché, lebo nebolo po pracovnej ani súkromnej stránke. Som však človek, ktorý sa tak ľahko nevzdá. Niekedy mi kamaráti hovoria, že som si prešla už toľkými vecami, že by to stačilo aj na dva životy. Keď prišla kríza, vážne som premýšľala, že nechám herectvo a začnem robiť niečo úplne iné. Vtedy som sa o tom rozprávala s ockom, ktorý celý život pracoval ako vedec v Slovenskej akadémii vied a povedal mi, aby som robila to, čo ma baví, že sa to vždy nejako vyrieši. Vravel, že úspech a peniaze prídu časom, ale aby som nikdy nerobila to, čo by som nechcela. A mal pravdu. Podporujú ma aj brat a mamina, ktorá ma vždy viedla k divadlu, odmala sme spolu chodili na opery a divadelné predstavenia. Ona bola a stále je mojou veľkou inšpiráciou. Brat mi spočiatku vravel, ty máš toľko rozumu a si múdra, prečo chceš byť herečkou? (smiech) Ale pred pár rokmi ma potešil, keď mi povedal, aký je na mňa hrdý.

Katarína Morháčová (32) – narodila sa v Bratislave, študovala francúzsko-slovenské gymnázium v Banskej Bystrici, neskôr odišla študovať manažment do Bratislavy. Už po prvom semestri však zistila, že to nie je nič pre ňu, preto začala popritom študovať herectvo v Bostone a Moskve. V roku 2002 sa presunula natrvalo do USA, kde začínala v divadlách v New Yorku a Bostone, dnes je obľúbenou herečkou v amerických nezávislých filmoch, ale objavuje sa aj v talianskych produkciách. Zahrala si napríklad vo filmoch Sensitive Perception, December Ends či The Journey of a Dragonfly. Dostala ponuku zahrať si v Hosteli 2, no odmietla ju. Okrem herectva sa venuje produkcii – spoluvlastní malú produkčnú firmu a vo voľnom čase pomáha v rôznych neziskových organizáciách. Žije striedavo v New Yorku, Los Angeles a Ríme.