Nikoleta Frajkorová: Pri hraní som v inej dimenzii

Žena dídžejka. Netradičné zamestnanie.

Hlavne dosť ťažké. Dennodenne sa stretávam s tým, že muži predpokladajú, že ženy nevedia pomaly ani zapnúť počítač. Napríklad keď som publikovala svoju novú skladbu, hneď na mňa útočili, že ju určite vyrobil môj priateľ, nie ja. Dokonca niektorí tvrdia, že ženy nemajú na to, aby boli dobrými dídžejkami a producentkami, teda aby robili vlastnú hudbu. Vnímam voči sebe ich predsudky, hoci vôbec nie som taká, ako predpokladajú. Odmalička som bola chlapčenský typ a robila som veci typické skôr pre chlapcov. Ľudia si niekedy myslia, že žena sa dokáže presadiť len svojou krásou. Nie je to však pravda. Snažím sa v prvom rade ukázať svoju hudobnú stránku, nie to, ako vyzerám. Na Slovensku máme dídžejky, ani v zahraničí ich nie je málo, skôr producentiek je menej.

Odmalička ste chceli ísť touto cestou?

Mám dvadsaťštyri, začala som hrať, keď som mala osemnásť rokov, hudbu som produkovala dva roky predtým, teda v šestnástich. Ale elektronickú hudbu počúvam od trinástich rokov. Ešte s jednou kamarátkou sme boli jediné v okolí, čo obľubovali tento štýl. Naši rovesníci si mysleli, že nie sme v poriadku (smiech). U nás v Michalovciach som sa nemala kým inšpirovať, preto som sa orientovala najmä na nemeckú hudobnú scénu.

Rodičom neprekážalo, že trávite veľa času v kluboch? Predsa, pre mladé dievča môže byť nočný život nebezpečný.

Na akcie som začala chodiť, keď som mala šestnásť rokov, najskôr to boli Košice. Neskôr, keď som už hrávala, cestovala som aj na západné Slovensko. Vtedy sa rodičia o mňa báli, lebo som často hneď po škole sadla na vlak, v Bratislave dohrala na akcii okolo tretej v noci a nočným rýchlikom išla naspäť na východ. Otec sa o mňa najviac strachoval, keď som začala lietať do Indie či Malajzie. Mama si už zvykla, vie o mne, že som samostatná. Ale určite, dídžejing je pre ženu oveľa viac nebezpečný, pretože voči žene si môžu ľudia viac dovoliť. Raz sa mi stalo, že ma otravoval jeden promotér. Prišiel o piatej ráno ku mne do hotelovej izby, že ma ide vyplatiť, hoci sme boli dohodnutí, že to vybavíme dopoludnia. Sadol si na moju posteľ, a keď som mu povedala, nech odíde, lebo chcem spať, tvrdil, že on sa chce len porozprávať. Hneď som to riešila s manažérkou, aby mi zmenili izbu. Teraz som už ostražitejšia a dávam si väčší pozor. Vždy musím mať presne dané podmienky.

Človeku by sa mohlo zdať, že vy ani nepracujete, len sa zabávate. Je dížejing skutočne o zábave?

Áno, samotný dídžejing je o zábave. Zabávate ľudí aj seba. A hlavne je o energii. Napríklad prednedávnom som hrala na Bee Free festivale, na našom pódiu bolo okolo tritisíc ľudí a úplne som sa dostávala do inej dimenzie, keď som komunikovala s ľuďmi prostredníctvom hudby.

Netrvalo dlho a prekročili ste so svojou prácou slovenské hranice. Najďalej ste vraj boli v Malajzii. Ako svet vníma vašu hudbu?

Hudba, ktorú hrám, sa volá trance. Tento štýl má veľmi veľa fanúšikov. Propaguje ho dídžej Armin van Buuren, ktorý je Holanďan a za posledné roky bol svetovou jednotkou. Nemusí sa každému páčiť to, čo hrám, ale aj ja mám svojich fanúšikov. V malajzijských kluboch majú dídžejov, ktorí hrajú stále rovnaký štýl, ľudia poznajú jednotlivé skladby a poznajú už aj moje veci.

Musíte mať veľa zážitkov. Vaša práca vám dáva možnosť cestovať. Kde ste zažili niečo netradičné?

Keď som hrala v Indonézii, tak jeden fanúšik mi poslal po niekom sto dolárov. Nechcela som to prijať, ale oni mi to nakoniec aj tak dali. (smiech) To sa mi ešte nestalo, aby mi niekto z publika dal počas vystúpenia peniaze za to, že sa mu páči môj set.

Hráte aj na Slovensku. Máte možnosť porovnávať. O čom sú akcie na Slovensku a o čom vo svete?

Myslím si, že na Slovensku sú akcie na dobrej úrovni, chýbajú nám však značkové akcie, ktoré sú inde vo svete, napríklad Sensation White, ktorá sa koná aj v Prahe. Ale už sa to u nás mení. V minulosti sa tu skôr hrávalo techno, v súčasnosti sa robí vo veľkom viac trance. Napríklad Armin bude čoskoro hrať v Košiciach, o čom sme predtým ani nesnívali.

Vy ste príkladom toho, že aj dievča zo Slovenska môže preraziť „vo veľkom“ svete. Bolo ťažké dostať sa tam, kde ste?

Samotným dídžejingom veľmi ťažko prerazíte. Musíte mať vlastnú hudbu, vlastnú produkciu, lebo dnes pomaly každý chce byť dídžejom. Donedávna som bola jediná žena, ktorá hrala tento štýl. Máme viacero slovenských producentov, ktorí vydávajú v zahraničí. Ak majú produkciu, ktorá je dobrá, tak zaujme aj medzinárodné vydavateľstvá. Ja som mala šťastie, že môj priateľ posunul moje demo do jedného vydavateľstva a hneď na druhý deň mi odpísali, že je to super a chcú moje veci vydať. Vlastne to je vydavateľstvo Armada Music, ktoré patrí spomínanému Arminovi van Buurenovi. U nás toto vydavateľstvo vydalo napríklad aj Roberta Buriana. Alebo Styllera, nové meno zo Slovenska.

Čo vás baví viac? Komponovanie alebo hranie?

Aj, aj. Jedno dopĺňa druhé. Ani bez jedného by som nevedela žiť. Keď sedím doma a tvorím hudbu, tak som vo svojom svete, nevnímam nič iné, a potom keď hrám, tak sa vybláznim.

Vaše skladby hrával aj Tiesto, ktorý vám dokonca zložil poklonu. Stretli ste sa s ním osobne?

Áno, hrala som s ním v Bratislave v Dopleri. Osobne ho veľmi nepoznám, pozdravila som sa s ním. On je veľmi pokojný a milý človek. Vtedy ešte hrával trance a každú moju skladbu zaradil do svojej radioshow. Kedysi som o tom ani nesnívala, keďže bol jedným z tých dídžejov, ktorí ma na začiatku inšpirovali.

Vďaka dídžejingu ste stretli aj svojho súčasného partnera, švédskeho dídžeja Marcusa Schossowa. Zoznámili ste sa vraj práve na Slovensku...

Bolo to v klube Dopler, pred päť a pol rokom. Otvárala som akciu a on hral so svojím kolegom ako hviezda večera. Zoznámili sme sa, písali sme si na internete, potom som ho išla pozrieť do Švédska a tam sme sa dali dokopy. Neskôr som sa presťahovala za ním do Švédska, dva roky sme žili aj v Bratislave. Keď som sa sťahovala do Švédska, akurát ma prijali na vysokú školu, našim sa moje rozhodnutie veľmi nepáčilo, keďže som vždy bola čistá jednotkárka a oni ma už videli s titulom. No s Marcusom sme vedeli, že nebudeme môcť inak fungovať.

Ako sa vám žije vo Švédsku?

Je to môj druhý domov. Rýchlo som si zvykla, chodila som na kurz švédčiny, čiže domácim už aj rozumiem. Marcusovi kamaráti sú moji kolegovia, dobre vychádzam aj s jeho rodinou. Jeho otec je hudobník, sestra spieva aj hrá. V našej rodine sa hudbe nikto nevenuje, aj preto ma môj otec niekedy nevedel pochopiť. Keď však videl prvý plagát akcie s mojou fotografiou, tak si ho pyšne zavesil do svojej kancelárie (smiech).

Plánujete s Marcusom svadbu?

Nie, ja tomu veľmi neverím. Pre mňa je to len papier, a ten ľudia na spoločný život nepotrebujú. Uvažujeme, že si založíme rodinu, ale až po tridsiatke. Teraz mám úplne iné starosti.

Neviem si celkom presne predstaviť život dvoch dídžejov v jednej domácnosti. Hudba tam hrá na plné pecky?

Inak to ani nejde (smiech). Hudba patrí do nášho súkromia. Tiesto raz na túto tému povedal, že keď si DJ, to je, ako keby si sa so svojou prácou oženil.

Ako zvyčajne trávite voľný čas?

Pre mňa je voľný čas, keď môžem tvoriť. Robím niečo, čo ma baví a viem sa tým uživiť.

Okrem práce aj študujete. Na Slovensku ste práve skončili masmediálnu komunikáciu. Neplánujete pokračovať v štúdiu vo Švédsku?

Plánovala som. Už som mala aj podanú prihlášku do Švédska, ale tým, že som až teraz mala štátnice, nestihla som doručiť do školy diplom, a tak tento rok to pre mňa už nie je aktuálne.

Ostanete vo Švédsku?

Áno. Ale keď nám napadne, že sa presťahujeme do Ameriky, tak odídeme.

Ktorá krajina je najvhodnejšia na dídžejing?

Holandsko. Pochádza odtiaľ najviac svetových dídžejov. Momentálne to prepuklo už aj v Amerike a elektronická hudba sa tlačí všade. Ale DJ môže tvoriť kdekoľvek. Dôležitý je počítač, klávesy, nejaký hardvér a reproduktory. Okrem toho je preňho dôležité, aby bol blízko letiska a mohol sa flexibilne presunúť tam, kam potrebuje. Na Slovensku by som už nechcela bývať. Nemám dôvod, keďže vo Švédsku mám priateľa. Domov chodím len za rodinou.

Nikoleta Frajkorová (24) sa narodila v Michalovciach. Už odmalička sa venovala elektronickej hudbe. V šestnástich začala komponovať vlastnú hudbu, v osemnástich hrať v kluboch. Čoskoro sa prepracovala zo slovenskej aj na svetovú hudobnú scénu. Vo svete dídžejingu ju poznajú pod menom Nifra. Venuje sa štýlu trance, jej vlastné skladby vydalo vydavateľstvo svetovo uznávaného dídžeja Armina Van Buurena – Armada Music. Jej hudbu hrávali aj Paul Van Dyk či Tiesto. Tento rok ukončila bakalársky stupeň štúdia masmediálnej komunikácie na Univerzite sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Žije so svojím priateľom Marcusom Schossowom vo švédskom Helsinborgu.