Zuzana Vráblová: Vo wakeskatingu sme si trénermi navzájom

Mohli by sme zjednodušene povedať, že skateboarduje na vode. Dvojnásobná majsterka sveta vo wakeskatingu nás uviedla do terminológie tohto športu a porozprávala, prečo jazdí bez trénera.

Už ako šesťročná ste sa prvýkrát postavili na vodné lyže. Boli ste odmalička vodným živlom, ktorý rodičia nevedeli dostať na breh?

Spočiatku to tak nebolo. S vodným lyžovaním som začínala v Ratnovskej zátoke, pretože sme v tom čase bývali v Ratnovciach. Ocino ma vtedy prihlásil aj s bratom na vodno-lyžiarsky tábor. Keď som prvýkrát vyskúšala tento šport, spadla som a rodičia ma rok nevedeli dostať na vlek. Brata vodné lyžovanie chytilo, ale ja som radšej išla na kúpalisko alebo hocikam inam, len nie na vlek, pretože som sa veľmi bála. Až neskôr som sa dostala do klubu, kde sa mi podarilo spraviť prvé triky a začalo ma to baviť. Odvtedy som asi vodný živel (smiech).

Vo vodnom lyžovaní ste boli celkom úspešná – dosiahli ste štvrté miesto na majstrovstvách sveta v kategórii žien. Prečo ste presedlali na wakeskating?

Rozhodlo asi moje zranenie. Keď som sa venovala vodnému lyžovaniu, súťažila som zároveň v snowboardingu, takže sa mi vždy striedala letná a zimná sezóna. Práve počas snowboardovania som utrpela zranenie predného krížneho väzu kolena a museli mi robiť plastiku. Mojou najsilnejšou stránkou vo vodnom lyžovaní boli skoky, ale pri nich sú veľmi silné dopady na vodu, preto som pre zranenie nechcela ďalej skákať, mala som blok. Už popri lyžovaní som skúšala wakeboard a wakeskate, vtedy som to však brala skôr ako zábavu s kamarátmi. Ale keď som už nemohla skákať na lyžiach, začala som trénovať triky na wakeskate.

Je zaujímavé, že na tento šport nemáte trénera. Ako sa vám darí udržiavať motiváciu pri tréningu?

Je pravda, že keď je vonku škaredo, nikto nás nenúti trénovať. Ale trénermi sme si navzájom. Vždy keď vie niekto niečo lepšie, stane sa z neho akýsi tréner a automaticky to naučí ostatných. Momentálne mám však pocit, že by som potrebovala väčšiu motiváciu. Na Zlatých pieskoch mám super podmienky, ale keď niekam vycestujem, jazdím s lepšími jazdcami, ktorí ma ťahajú dopredu, vedia ma vyprovokovať, keď sa bojím nejakého nového triku. Napríklad mám kamarátku zo Švajčiarska, ktorú povzbudzujem do trikov, ktoré sa robia z vody, a ona má zase lepšie natrénované prekážky a vždy ma volá, aby som sa k nej pridala.

Nie je medzi vami rivalita, keď potom medzi sebou pretekáte na súťažiach?

Všetci sme kamaráti, nie ako v niektorých iných športoch, napríklad v tenise, kde súperky nevedia byť priateľkami. My zase nevieme byť rivalkami (smiech). Nás posúva ďalej to, že si rozumieme a radíme si. Dokonca aj pred majstrovstvami sveta sme si navzájom pomáhali. Keď sa niekoho spýtam, ako sa robí nejaký trik a potom sa mi podarí, obaja z toho máme radosť.

Je vo wakeskatingu veľká konkurencia, čo sa týka kategórie žien?

Určite ešte nie je taká ako v mužskej kategórii. Na svete nás býva v rebríčku okolo pätnásť, ale na preteky sa niekedy podarí prísť len siedmim dievčatám. Záleží aj na mieste pretekov, pretože nie všetky baby majú potrebné financie. Už sa mi stalo, že sa na niektorej súťaži vôbec neotvorila ženská kategória. Na troch až štyroch pretekoch som preto súperila s mužmi, ale neprekážalo mi to (smiech). Naposledy som takto súťažila na medzinárodných pretekoch v Maďarsku, kde sa mi podarilo medzi mužmi obsadiť druhé miesto.

Aké triky dokážete robiť s wakeskatom?

Predvádzajú sa triky na vode a na prekážkach. Medzi najzákladnejšie patria rotácie, 360 a 180 stupňov vo vzduchu. Trik, keď sa dostávame do vzduchu, voláme „oličko“, čiže podľa toho majú názvy aj jednotlivé triky – oli 180 alebo oli 360. Ďalej sa zvyknú robiť takzvané shovity, ktoré určite poznajú skateboardisti. Je to trik, pri ktorom otočíte dosku vo vzduchu. Jazdec do nej kopne a doska sa mu pod nohami vo vzduchu otočí o 180 alebo 360 stupňov. Kedysi som mala rešpekt z 360 shovitu, lebo pri prvom pokuse som tak spadla, až som myslela, že pôjdem znovu na plastiku kolena. Potom som tento trik už ani nechcela skúšať, ale kamaráti ma prehovorili, že na to mám, tak som sa ho napokon naučila. Teraz sa učím kickflip – pri ňom doska vyskočí do vzduchu, spraví kompletné otočenie, ako keby urobila salto, pričom jazdec je nad ňou. Mám už vďaka tomu plno modrín (smiech).

Prečo jazdíte v teniskách?

Doska má špeciálny povrch, pôsobí ako šmirgeľ, v tomto sa podobá na klasický skateboard. Vďaka teniskám viem lepšie kopnúť do dosky a nohy sú aj viac chránené, inak by ste si ich mohli dosekať alebo buchnúť. Okrem toho má podľa mňa človek v teniske lepší kontakt s podložkou.

Stáva sa často, že sa pri jazdení okúpete?

Pri wakeskatingu ste počas tréningov viac vo vode ako na nej (smiech). Na wakeboarde sa dajú triky lepšie zvládať, lebo máte dosku priviazanú k nohám, preto aj keď vás voda stiahne z prekážky, s wakeboardom viete uskočiť, ale s wakeskatom sa odskočiť nedá, tam skončíte rovno vo vode.

Je veľký rozdiel v jazde, keď vás ťahá čln a vlek?

Určite je to iné, lebo keď jazdíte na vleku, nemáte vlny, ktoré sú zaujímavé pri jazde za člnom. Okrem toho za člnom vás lano neťahá do takej výšky ako vlek, vtedy sa viete viac oprieť do ťahu lana. Ja však preferujem preteky na vleku, čln používam len na spestrenie tréningu. Niekedy však jazdíme aj za inými vecami, ako sú vlek alebo čln. Minule sme išli za navijakom (smiech). Na ňom je lano dlhé asi dvesto metrov a to vás ťahá za sebou. Výhodou je, že môžeme jazdiť na hocijakom mieste, trebárs na rybníku širokom dva metre, kam by čln nemohol ísť a vlek by sa tam nedal postaviť. Jazdili sme takto už v Limbachu, na Dunaji, aj smerom do Čunova, tam sme našli potôčik alebo skôr dobrú žaburinu, ktorá veľmi smrdela (smiech).

Nie je to nebezpečné?

Je, ale asi práve preto má jazdenie za navijakom svoje čaro. Chalani však vždy najprv vyskúšajú, či je to bezpečné, až potom idem ja.

Čím si vás wakeskating tak získal?

Tento šport je úžasný v tom, že jazdíte s kamarátmi v komunite. Je to veľká zábava. Najradšej zo všetkého mám, keď sa mi podarí naučiť nový trik. Už dva roky sa učím kickflip, ktorý keď sa mi raz podarí skočiť, bude to asi jeden z mojich najšťastnejších dní (smiech). Nejazdím pre výsledky, ale preto, že ma to veľmi baví. Viac ako výhra na majstrovstvách ma teší uznanie od jazdcov, ktorých si vážim. Keď po finálovej jazde za mnou príde chalan – rozhodca, ktorý bol pre mňa vždy vzorom v jazdení a povie mi, že som išla super a som úplne niekde inde ako ostatné dievčatá, to je pre mňa najväčšia odmena.

Zuzana Vráblová (22) pochádza z Piešťan. Ako šesťročná začala jazdiť na vodných lyžiach, neskôr k tomu pridala aj snowboarding. Po zranení kolena sa začala venovať wakeskatingu, ktorému je verná dodnes a trénuje ho na bratislavských Zlatých pieskoch. V tomto športe sa jej podarili značné úspechy. Dvakrát sa stala majsterkou sveta – v roku 2010 v Turecku a v roku 2011 v Abú Zabí. Minulý rok získala druhé miesto na majstrovstvách Európy a je štvornásobnou majsterkou Slovenska. V súčasnosti študuje tretí ročník špecializácie kondičné trénerstvo na Fakulte telesnej výchovy a športu UK v Bratislave.