Ťažký život prváka

Nástup do školy znamená v živote dieťaťa obrovskú zmenu. Škôlka ho už síce naučila, že sa dá prežiť zopár hodín bez mamy a namiesto nej poslúchať cudziu paniu. Veľkú časť dňa sa však malý šarvanec len hrá – a takto prežije šesť alebo sedem rokov.

Až do jedného pekného septembrového dňa, keď zábavu nahradí disciplína, pravidlá, denný režim, žiacka knižka, kotúľ letmo a ďalšie pojmy, ktoré neznejú príjemne ani dospelým. A takto to potrvá dlhých deväť rokov.

Do veľkého životného prelomu zostávajú už len tri dni. Ako malému nešťastníkovi uľahčiť začiatok školskej dochádzky?

Keď vtáčika lapajú...

Rozhodne sa oplatí vyvarovať negatívnemu prístupu ku škole, aký odznel v úvode článku.

Deti až priveľmi dobre počujú aj to, čo si rozprávajú medzi sebou dospelí, nehovoriac o tom, že názory rodičov nezriedka preberajú za svoje vlastné. Samozrejme, situáciu vôbec neuľahčí, ak sú v rodine obľúbené hrozby v štýle: „Veď počkaj, v škole ťa naučia poslúchať!“

„Pre dieťa je fajn, keď vie, čo ho čaká,“ hovorí psychologička Jana Ashford z bratislavského ALMA Centra pre zdravý vývin. „Budúcu školu mu môžeme ukázať na prechádzke alebo z obrázkov na internete, ktoré môžeme pripevniť napríklad na chladničku. S prváčikom by sme sa mali rozprávať o tom, ako to bude vyzerať v triede a čo ho tam vlastne čaká. Vyučovanie môžeme deťom priblížiť aj prostredníctvom hry,“ radí psychologička.

Čo však robiť v prípade vnímavého potomka, ktorý tuší, že to s tým štúdiom predsa len nebude také jednoduché? „Keď je dieťa neisté alebo nemá chuť ísť do školy, rodičia by mu nemali problémy vyhovárať a zľahčovať ich. Ak si svojho potomka vypočujú s pochopením a plnou vážnosťou, budúci prváčik sa vyrovná oveľa ľahšie so svojimi emóciami,“ hovorí Jana Ashford.

Deň „D“

„Väčšina škôl urobí z vítania detí slávnostnú udalosť,“ približuje začiatok roka Ivana Kettnerová zo Základnej školy Jelenia v Bratislave. „Triedna učiteľka čaká s veselými rekvizitami pred budovou a každého prváčika dekoruje nejakým obrázkom, ktorý sa s ním bude spájať celý prvý stupeň.

Mamičky a oteckovia zvyčajne odprevadia potomkov až do triedy, kde ich usadia do lavíc. Je to dobré nielen pre deti, ale aj pre samotných rodičov, ktorí sa začínajú od prvého dňa navzájom spoznávať,“ hovorí učiteľka.

Niektorí krpci sú napriek všetkému ustráchanejší a na nové prostredie si zvykajú ťažšie. Ako upozorňuje psychologička Jana Ashford, ak dieťa školu odmieta a rado by sa vrátilo do škôlky, treba sa snažiť vypátrať príčinu, prečo sa tak správa, čo mu na škole prekáža, prípadne, čoho sa bojí.

„Ak má žiačik napríklad problém nájsť si priateľov, rodičia by mohli uznať, že je to ťažké, prípadne nájsť spolu spôsob, ako sa s niekým skamarátiť,“ radí psychologička.

Čo ďalej?

Prvé dni a týždne si malí žiaci zvykajú na nový denný režim, rozčlenený do 45-minútových intervalov. „Detičky sa napríklad musia naučiť, že nemôžu ísť na toaletu hocikedy, ale len v presne stanovenom čase prestávky. Pre dospelých je to možno banalita, no pre deti veľká zmena,“ upozorňuje učiteľka Ivana Kettnerová. Samozrejme, škola vychádza deťom prvé mesiace v ústrety.

Na správny denný režim musia dbať aj rodičia po príchode dieťaťa domov. „S nástupom do školy prišlo dieťa o väčšinu svojho spontánneho pohybu, preto by sa malo vybehať aspoň popoludní, najlepšie pred domácimi úlohami. Nezaškodí, ak rodičia nechajú auto v garáži a dieťa prídu vyzdvihnúť pešo. Počas prechádzky sa stihnú porozprávať, pretože na rozdiel od domácnosti ich nič nerozptyľuje,“ radí Kettnerová.

Domáce učenie by nemalo trvať dlhšie ako 40 minút. „Prvák by nemal dostať za úlohu napísať viac než štyri riadky. Text v čítanke má zmysel prečítať nanajvýš trikrát, inak ho začne recitovať naspamäť,“ upozorňuje učiteľka a radí: „Užitočnou a zábavnou prípravou sú obyčajné maľovanky alebo štetec a farby, ktoré detičkám uvoľnia motoriku.“

Prvé sklamania

Matematika a slovenčina sa už v prvom ročníku hodnotia štandardnou známkou, ostatné predmety sú na zvážení školy. Rodičia sa doma často nestačia čudovať, za akú krivolakú čarbanicu dostal ich prváčik jednotku. Najskôr to bude preto, že väčšina učiteľov sa u žiakov snaží vyzdvihnúť to, čo robia dobre.

V podobnom duchu ich aj hodnotí – teda väčšinou veľmi mierne a zhovievavo. Je to veľmi dôležité, aby malí prváci nestratili chuť do učenia a aby si neprestali veriť. Platiť by to malo aj pre rodičov, ktorí by mali svoje ratolesti v prvom rade chváliť a povzbudzovať.

Podľa Ivany Kettnerovej treba zbystriť pozornosť pri druhej trojke a dokonca odporúča, aby sa v takom prípade rodičia obrátili na učiteľa. „Môže sa zistiť, že žiak učebnú látku iba nepochopil, ale napríklad aj to, že dieťa má dyslexiu. Ak sa o tom učiteľ včas dozvie, prispôsobí vyučovanie a je po probléme,“ hovorí Ivana Kettnerová.

Pomôcť môže aj psychológ. „Správny čas na návštevu poradne nastane vždy, ak má rodič pocit, že s dieťaťom nie je niečo v poriadku. Keď sa stane viac nepokojným, nervóznym, plačlivým, ustráchaným alebo agresívnym. Každá zmena k horšiemu môže signalizovať, že dieťa niečo trápi, že zažíva niečo negatívne,“ hovorí Jana Ashford.

Mobil v škole

Patrí telefón do školskej tašky prváka?

Psychologička Jana Ashford: NIE

„Ak neexistujú špeciálne dôvody, je lepšie s prvým telefónom počkať. Prváci majú veľa iných vecí, ktoré sa musia naučiť a na ktoré si musia zvykať. Mobil je len ďalšia vec, s ktorou sa treba naučiť zaobchádzať a navyše si naň treba dávať pozor. Nehovoriac o tom, že pre šesťročné dieťa je ešte veľmi ťažké používať telefón zodpovedne a nenechať sa zlákať jeho možnosťami.“

Učiteľka ZŠ Ivana Kettnerová: NIE

„Ani ja nevidím dôvod, aby mali prváci pri sebe mobilný telefón – možno okrem prípadu, ak sa musí prváčik presúvať do školy sám. Treba však povedať, že mobily dnes patria k životu a platí to aj v našej základnej škole. U našich prvákov sa objavujú zatiaľ len sporadicky a aj tých zopár detí musí dodržiavať určité pravidlá. V iných, predovšetkým súkromných školách, môžu byť mobily rozšírené viac, prípadne môžu byť úplne zakázané. Nezaškodí, ak sa rodičia vopred informujú u pedagóga.“