Amna Illyas: Na Slovensku som pochopila, že nič nie je nemožné

Na Slovensku ste strávili dva mesiace. Čím vás tento pobyt obohatil?

Hneď v prvý deň môjho pobytu som prišla do Púchova, kde sa konalo umelecké sympózium o sklárstve. Tam som sa naučila najviac. V živote som nevidela takú pracovnú atmosféru ako v miestnej sklárskej fabrike. Bolo to magické, špeciálne spôsob tvorby – fúkanie skla. Tak ťažká práca a tak inšpiratívna.

Ako na vás pôsobí slovenská kultúra?

Slovensko je otvorenou krajinou, liberálnou po všetkých stránkach, ale v umení som vnímala menšiu angažovanosť ako v ostatných európskych krajinách. Ale slovenské jedlo je úžasné.

Na čo ste si museli najviac zvykať na Slovensku?

S ničím nebolo ťažké sa tu vyrovnať. Vďaka mojej práci sa aj ťažšie veci stávali jednoduchými. Isté bariéry som pociťovala v jazyku. Bolo niekedy ťažké sa vyjadriť, ale našťastie ľudia v mojom okolí mi pomáhali. Každú jednu vec mi vysvetlili, aby bola pre mňa zrozumiteľná.

Viete si predstaviť, že by ste tu žili?

Vždy som preferovala život na malých miestach. Toto je miesto, kde by som vedela tráviť voľný čas.

Vďaka dvojmesačnému štipendiu ste mohli u nás tvoriť. Bolo Slovensko inšpiratívne?

Skôr to bolo o skúsenosti a profesionálnej stránke. Želám si, aby to bolo rovnaké aj v Pakistane.

Vytvorili ste tu pár diel. Ste s nimi spokojná?

Umelec nikdy nie je spokojný, kým jeho dielo nie je dokončené. Jeden z mojich učiteľov mi raz povedal, že deň, kedy budem môcť povedať áno, je ten najťažší. Teraz môžem povedať áno. Urobila som niečo, po čom som dlho túžila. Pocit, že som niečo dosiahla, že moje myšlienky dostali konkrétnu formu, je neopísateľný.

Čo diela vyjadrujú?

Zamerala som sa hlavne na učenie sa rôznej techniky pri tvorbe. Čo možno zo skla vyrobiť, čo sa nedá z iných materiálov. Keď som sa dozvedela, že prídem na Slovensko, vytvorila som si v hlave isté formy, ktoré boli očividne ťažké a náročné na realizáciu. No tu som sa naučila, že nič nie je nemožné. Konkrétny výtvor pre hotel Kempinski je založený na dojmoch z River Parku.

Pracujete zväčša so sklom, pričom bohato využívate aj lom svetla. Prečo práve tento štýl?

Posledné tri roky pracujem so sklom a plexisklom. Hlavnou myšlienkou bolo formulovať nový umelecký jazyk. Mojím počiatočným zámerom bolo vystihnúť trojdimenzionálnu priehľadnosť. V podstate poskytnúť výraz nového usporiadania priestoru, obchodovať s fenoménom vnímania. Umiestniť objekt tak, aby sa pointa diela objavila rozptýlená v okolí. Tenká línia medzi viditeľným a neviditeľným sa môže zmeniť v nepremožiteľný element.

Vystavovali ste svoje diela už v niekoľkých krajinách. Kde vašu prácu prijali najlepšie?

Moja práca vyzerá odlišne. Ľudia sú vždy vzrušení, keď vidia ilúziu svetla. Bolo to tak na väčšine miest, kde som vystavovala svoje diela. V Indii reagovali na mňa najvýraznejšie. Napriek tomu, že sa orientujem na svetlo v priestore, odkedy som skončila školu, často som aj experimentovala. Riadim sa tým, že ak je postup rovnako fascinujúci ako výsledná forma, bude to priťahovať aj iných.

A čo Slovensko? Máte pozitívne ohlasy?

Nedostala som šancu predstaviť svoju prácu v galériách. Dúfam, ze niekedy tu budem môcť vystavovať svoje diela. Mohlo by to byť nádherné.

Viete si predstaviť istú formu spolupráce so slovenskými umelcami?

Rada by som spolupracovala so slovenskými umelcami. Posledné dva mesiace to bol Oliver Leššo. Je neskutočný umelec. Veľa som sa od neho naučila a nemyslím si, že som dostatočne vyjadrila vďaku za jeho veľkodušnosť.

Amna pri práci s Oliverom Leššom

Pochádzate z Pakistanu. Pre ženu umelkyňu je to zrejme nevýhoda...

Áno, ale na druhej strane aj veľká výhoda. Nepopieram, že to bolo pre mňa veľmi ťažké bojovať, aby som prežila, ale vždy som cítila silné povzbudenie, keď sa moje diela vytavovali mimo Pakistanu.

Aké je skutočné postavenie ženy vo vašej domovine?

Jednoznačne trvalo dlho, kým ženy získali priaznivé postavenie, ba mohla by som povedať, ze sa stále vyvíjajú s rovnakým úsilím a entuziazmom. Pakistanky sú matky, ženy v domácnosti, ale rovnako tiež zarábajú na svoje rodiny.

Žije sa tam ženám ťažšie ako u nás na Slovensku?

Nemyslím. Cítim, že my ženy sme si všade na zemi rovné. Rovnako aj žena v Pakistane sa usiluje získať uznanie. U nás sa ženy možno skôr vnútorne otvoria druhým ľuďom. Európanky sú otvorené len navonok, vo vnútri sú uzavreté.

Máte 32 rokov a stále ste slobodná. To asi nie je vo vašej kultúre štandardný stav...

Jednoznačne nie. No domnievam sa, že sa to týka všetkých žien na svete. Ale je pravda, že pravidlá nie sú tak striktné ako v Pakistane. Ženy môžu byť nezávislé a sebestačné, ale nemôžu opustiť dom, kým sa nevydajú.

Akí sú Pakistanci mužmi?

Je to rôznorodé. Vo všeobecnosti, ťažko je mužov kategorizovať. Z mojej vlastnej skúsenosti, väčšina mužov, s ktorými som sa stretla boli chápaví a stáli vo svojich rozhodnutiach, nejavili známky šovinizmu, ako je to možno u staršej generácie. Nepozerajú sa na ženy, ako to bolo kedysi v našej kultúre zaužívané, skôr si vytvárajú vlastný názor na ženy. Títo muži sú vojaci, lekári, inžinieri – vizionári budúcnosti Pakistanu.

Pakistan je moslimskou krajinou, v očiach Európanov pomerne nebezpečnou. Sú tieto obavy podľa vášho názoru opodstatnené?

Nie, samozrejme, že nie! Médiá všetko zveličujú. Áno, sme moslimskou krajinou, ale to neznamená, že nebezpečnou. V skutočnosti je Pakistan umiernenou krajinou. Islam znamená mier, ako by sme potom mohli šíriť teror, keď až 74 percent národa sú moslimovia? Nechcem hovoriť viac, ale rada by som vás všetkých pozvala do Pakistanu, aby ste si sami utvorili pravdivý obraz o mojej domovine.

Chcete ostať žiť vo vašej krajine?

Som jej súčasťou a moja práca sa spája s mojou krajinou. Nedokážem sa oddeliť od Pakistanu.

A čo vaša budúcnosť. Máte predstavu, kde budete povedzme o desať rokov?

Chcem sa vidieť na medzinárodnej umeleckej scéne. Viem, že musím veľa pracovať, aby som sa tam za najbližších desať rokov dostala.

Amna Illyas (32) sa narodila v Pakistane. V roku 2003 získala titul B.F.A. na univerzite National College of Arts v Lahore. V rokoch 2005 až 2007 pracovala ako odborná asistentka na Department of Academics, NCA. Venuje sa tvorbe so sklom, pričom využíva lom svetla a vytvára tak iluzionistické výtvory. Svoje diela už vystavovala po celom svete. Okrem Európy a Ameriky, napríklad aj v Indii. Vďaka štipendijnému programu Kempinski Arts Programme strávila dva mesiace aj v Bratislave. Mladá umelkyňa na Slovensku spolupracovala so slovenským sklárom Oliverom Leššom.