Hanka Kolníková: Hodnota športu je pre postihnutého vysoká

Paralympiáda štartuje už o pár dní. Ako sa pripravujete?

Pripravujem sa na ňu už dlho, dá sa povedať, že od paralympiády v Pekingu. Nedávno sme napríklad boli na dva týždne na Kanárskych ostrovoch na prípravných tréningoch. Mám síce zranenie od februára, keď ma narazil jeden šprintér zozadu do kolena. Zranenie ma dosť obmedzuje, pred každým tréningom si musím vziať lieky proti bolesti.

A nebojíte sa, že sa to nejako odzrkadlí na vašom výkone na paralympiáde?

Bojím, ale prekáža mi to na každom tréningu, takže sa skôr s ním učím behať, stále sa snažím nájsť nové veci, aby som ho mohla eliminovať.

Idete si po víťazstvo?

Chcem dosiahnuť svoj najlepší výkon, prekonanie osobného rekordu a potom by mohlo prísť aj nejaké lepšie umiestnenie. Neviem si povedať, že idem po zlatú medailu, ale, samozrejme, bola by som rada, keby sa mi podarilo z Londýna niečo priniesť.

A aký je váš osobný rekord, ktorý chcete prekonať?

Na stovku mám čas 12,50, na dvestovku 25,91. Keby som stovku zabehla pod 12,50, potešila by som sa, ale to sa málokedy podarí. Športovec musí prekonať seba samého, a to je najťažšie.

Máte aj navádzača?

Chcela by som, ale nemám. Na Slovensku som ešte nenašla nikoho, kto by bol na to vhodný, lebo na to treba muža, ktorý beží lepšie ako ja. Väčšina atlétov si buduje kariéru na vlastných úspechoch. Bežať s navádzačom je výhoda, lebo keď sa spolu naučíte bežať, je vám veľkou oporou pri výkone. Samozrejme, sú tam isté pravidlá, napríklad, že musí bežať odo mňa maximálne pol metra, pričom ja do cieľa musím dobehnúť prvá.

Aká je úroveň športovcov na paralympijských hrách? Je porovnateľná s výkonmi olympionikov?

Nám postihnutie nedovoľuje pripravovať sa v takej miere ako olympionikom. Napríklad nemôžem robiť všetky cvičenia v posilňovni. Máme svoju úroveň. Keď sa človek pozrie, tak vidí, že sú to síce menšie výkony, ale pre nás sú to tie maximálne. V našej kategórii, ktorá sa delí na úplne nevidiacich, stredne nevidiacich a ťažšiu formu slabozrakosti, to ešte nie je také výrazné, ako pri vozičkároch alebo ťažšie postihnutých.

Výkony paralympionikov sú tak trošku zaznávané, nie sú také medializované ako tie olympijské, rovnako sú nastavení aj fanúšikovia. Prečo?

Určite sme menej sledovaní, lebo sme menšina, predsa by bolo zlé, keby nás postihnutých bolo viac ako zdravých. Ale sú krajiny, kde sú veľmi dobre propagované takéto podujatia. Na Slovensku ešte nemáme vyvinuté dostatočné prosociálne cítenie. A čo sa týka medializácie, myslím, že médiá sa riadia tým, čo je pre diváka zaujímavé. Radšej ukážu všetko možné ako paralympionika, ľudia si krásu života nebudú všímať.

Napriek tomu, že paralympionik musí vynaložiť viac síl pri športovom výkone...

Máloktorému paralympionikovi sa podarí priblížiť normálnemu výkonu a ľudia hlavne nepoznajú, čo je u paralympionika dobrý výkon, lebo nevedia posúdiť, akú hodnotu majú výkony v jednotlivých skupinách. Ja tiež nepoznám ostatné skupiny a pohybujem sa v tom. Ale myslím si, že aj keď paralympionik donesie medailu, tak je to ocenenia hodné uznania. Hodnota športu je pre postihnutého vysoká. Nikdy sa športom nebudeme živiť, hlavne nie na Slovensku, ale dovolí nám to viac sa socializovať. Paralympionikom by pomohlo, keby si ľudia uvedomili, že nie sú obyčajní mrzáci na vozíku, čo nič nevedia, sedia doma a poberajú invalidný dôchodok.

Vybojovali ste si už pár medailových miest na majstrovstvách, máte za sebou mnohé športové úspechy, tento rok ste dokonca získali titul Slovenka roka v kategórii šport. Na také mladé dievča pomerne veľký úspech...

To, že robím šport, nie je nič výnimočné. Šport ma baví a keď príde medaila, tak ma to určite poteší a posunie dopredu, ale nevnímam to ako prevratný životný úspech. Ocenenie Slovenka roka vypovedá skôr o tom, že mám okolo seba ľudí, ktorí ma podporujú a držia mi palce. Dopriali mi zážitok, ktorý som nečakala. Myslím, že najväčším poďakovaním pre tých, ktorí ma podporujú, bude, keď sa mi napríklad podarí priniesť medailu z paralympiády.

Vaša rodina musí byť na vás pyšná. Kto vám je najväčšou oporou?

Asi tá najbližšia rodina, mama, otec a malá sestra, určite aj starí rodičia. Ale mám skvelých bratancov, sesternice, úžasné spolužiačky, kamarátky a kamarátov... Takisto v detstve mi bol veľkou oporou aj môj starší brat.

Pociťovali ste niekedy diskrimináciu pre váš hendikep?

Určite áno, ľudia to vedia dať pocítiť. Napríklad aj tým, že spoločnosť si neuvedomuje, že bezbariérovosť nie je len urobiť plošinu. Hydranty na budovách, informačné tabule na železničných staniciach umiestnené príliš vysoko mi vedia spôsobiť menšie komplikácie. Našťastie, mám telefón, ktorý mi je dobrou pomôckou. Od spolužiakov som však nikdy nepociťovala diskrimináciu. Možno aj vďaka bratovi, ktorý ma začlenil medzi rovesníkov, lebo bol o dva roky starší. Hrala som sa s nimi, učila bicyklovať.

Mnohí ľudia majú predstavy o tom, že život hendikepovaných je iný. Je to naozaj tak?

Nemajú iný život, majú také isté možnosti, možno obmedzené, ale na druhej strane si myslím, že niekedy aj zvýhodnené. Ale ja mám taký istý život ako moji rovesníci, tak isto chodím do školy, mám také isté skúšky ako moji spolužiaci. Závisí to najmä od miery hendikepu.

Ukončili ste bakalársky stupeň na pedagogickej fakulte. Študujete poradenstvo a pedagogiku mentálne postihnutých, prečo práve tento odbor?

Začala som študovať „MatFyz“, ale štúdium bolo cez semester časovo náročnejšie ako moja súčasná škola. Občas ľutujem, že som tam mohla ostať, ale postupne som prišla na to, že ma asi viac bude baviť práca s ľuďmi. Navyše som sa ocitla pred otázkou – škola alebo atletika. Aj preto som volila školu, ktorá sa dá zvládnuť aj s atletikou.

Práca s mentálne postihnutými je pomerne náročná hlavne na psychiku. Chcete sa tomuto venovať aj budúcnosti?

Chcela by som ďalej študovať a prednášať, ale to nebude závisieť len odo mňa, ale aj od ľudí v škole, či budem vhodná do učiteľského kolektívu. Viem si tiež predstaviť, že by som sa venovala špeciálnemu pedagogickému poradenstvu. V súčasnosti sa pomerne často objavuje potreba integrácie detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacimi potrebami do normálneho školského procesu, čo v praxi znamená vytvoriť im špeciálny výchovno-vzdelávací plán. Nakoľko som tento proces integrácie sama absolvovala, myslím si, že moje skúsenosti by mohli byť v mojej praxi prínosom.

Šport učí človeka aj prehrávať. Je to podľa vás výhoda?

Nepovedala by som, že prehrávať, ale skôr je potrebná psychická odolnosť. Aj vďaka športu sa mi darí zvládnuť ťažké situácie, pretože rovnako ako pri prehraných pretekoch si uvedomím, že čas nemožno vrátiť späť, a ľahšie sa s tým vyrovnám.

Nikdy ste nepomysleli na to, že ste sa možno mohli vydať inou dráhou? Že by ste sa nevenovali športu?

Mám taký pocit a niekedy aj také nutkanie. Viem si predstaviť, že by som sa venovala špeciálnej pedagogike, prípadne vyskúšala dobrovoľnícku prácu, napríklad robiť klauna v nemocnici pre deti. Momentálne sa však venujem športu, no nemám určenú hranicu dokedy. Možno príde zranenie, víťazstvo, možno rodina. Pravda však je, že život športovca je tak trošku asketický. Nemôžem sa ísť hocikedy zabaviť von, nemôžem ponocovať, lebo to potom ešte dva týždne cítim na tréningoch. Niekedy to obmedzuje, ale keď chcem niečo dosiahnuť, musím aj niečo obetovať.

Hanka Kolníková (23) sa narodila v Hlohovci. Odmalička trpí postihnutím očí, ktoré sa jej zhoršilo v šestnástich rokoch. Vidí iba na ľavé oko do dvoch metrov. V poslednom ročníku základnej školy sa začala aktívne venovať atletike. Najskôr to bol skok do diaľky, potom šprinty. V roku 2008 sa zúčastnila paralympiády v Pekingu, kde obsadila piate miesto v šprinte na 100 metrov a siedme miesto na 200 metrov. Pred tromi rokmi získala v šprintoch prvé miesto a tretie miesto na majstrovstvách Európy, minulý rok obsadila v oboch kategóriách druhé miesto na majstrovstvách sveta na Novom Zélande. Slovensko bude reprezentovať na tohtoročných paralympijských hrách v Londýne.