Adriana Ondrušová: Plná chladnička je hriech

Keňa, Uganda, Južný Sudán. Destinácie, kam sa trnavská profesorka a pediatrička vracia už takmer pätnásť rokov. Ako hovorí, nechodí tam zachraňovať svet, misie v Afrike berie ako hocijakú inú prácu.

Na misie do Afriky ste začali chodiť v roku 1999, ako ste sa k nim prepracovali?

Úplnou náhodou. Keď som skončila medicínu, mala som pocit, že už som urobila dosť pre seba a je načase spraviť niečo pre iných. Vtedy misie ešte neboli také bežné a dozvedela som sa, že sa môžem na nejakej zúčastniť iba s cirkevným rádom. Som síce praktizujúca katolíčka, ale nie natoľko, aby som vstúpila do rádu. Potom som sa však ocitla na prednáške prezidenta medzinárodnej infektologickej spoločnosti, kde ponúkali štipendiá na tropickú medicínu do Peru. Prihlásila som sa a získala štipendium na deväťtýždňový intenzívny kurz tropickej medicíny s tým, že letenku si musím uhradiť sama. Profesor Krčméry, vtedajší dekan fakulty a môj šéf, mi ponúkol, že budem mať letenku zadarmo, ak nové poznatky po návrate uplatním na práve začínajúcom, prvom projekte v Keni. Na takúto dohodu som pristúpila. Afrika ma však predtým nikdy nelákala, v mojich plánoch a predstavách sa pôvodne nenachádzala, skôr som si myslela, že sa vyberiem do Ázie alebo Južnej Ameriky.

Čím to je, že ste si Afriku napokon tak obľúbili, že sa do nej vraciate každý rok?

Afriku buď milujete a budete sa do nej vracať do konca života, alebo ju nemusíte. Neexistuje, aby ste mali vlažný vzťah k tomuto kontinentu. Tým, že chodím do Afriky opakovane, patrím pravdepodobne do prvej skupiny. Okrem toho sa radím medzi najstarších členov „tropic teamu“ a v súčasnosti tam chodím väčšinou rozbiehať projekty, čo je vždy náročnejšie, ako keď prídete do už bežiacej veci. Vždy keď si spomeniem, ako sme na danom mieste začínali a potom sa tam vrátim o niekoľko rokov neskôr, vravím si, o koľko pohodlnejší život majú moji nasledovníci.

Ako sa dorozumievate s domácimi, vedia po anglicky?

Máme tlmočníkov. Do nášho projektu vždy zatiahneme aj miestnu komunitu, aj preto sa tomu nehovorí rozvojová pomoc, ale spolupráca. Voči domácim sa staviame do úlohy partnerov, nie vodcov. Napríklad v Ugande je asi päťdesiat nárečí, každý tam hovorí trochu inak. Naše sestry hovoria po anglicky, ale vedia aj lokálne jazyky, bez nich by sme to nezvládli. Keď som niekoľko rokov žila v Keni, naučila som sa nejaké slová po svahilsky, rozprávať síce neviem, ale na trhu by ma už nepredali (smiech).

1.jpg

Istý čas ste strávili aj v Južnom Sudáne, kde ženy nemajú práve vysoké postavenie v spoločnosti.

V podstate tam nemajú žiadne práva. Otec rád ponúkne dcéru niekomu, kto má veľa dobytka, preto je výhodné mať veľa dcér. Niekedy je to skutočne zvrátené. Videli sme napríklad mladé dievča, ktoré vydali za muža s malomocenstvom alebo za starého pána. To je strašné. Muž považuje svoju manželku za majetok. To znamená, že ju môže biť aj znásilňovať a ona sa nemá kam vrátiť. Domov k otcovi ísť nemôže, lebo otec by musel vrátiť stádo kráv a klesol by jeho spoločenský status. Stane sa, že sa nespokojná žena vráti, ale vlastný otec alebo bratia ju dovedú naspäť k mužovi, prípadne ju zabijú. Postupne sa to tam zlepšuje aj v tejto oblasti, ale stále to nie je najlepšie. Keby ste tam prišli a tvrdili, že máte ako žena svoje práva, nie som si istá, či by to nebola vaša posledná veta.

Ako vás tam brali ako ženu lekárku?

Stretla som sa napríklad s tým, že keď tlmočili muži, niekedy ženám neprekladali, vraj tomu aj tak nebudú rozumieť (smiech). Myslím, že nebol problém, aby ma rešpektovali ako lekárku, ale asi mali problém, aby ma rešpektovali ako ženu. Bola to dobrá skúsenosť, hoci pomerne náročná na komunikáciu. Ale s týmto som sa stretla aj v iných krajinách. V Ugande som bola s mladým kolegom, pracovala som tam ako šéfka nemocnice a stalo sa mi, že niekedy zamestnanci vôbec nepočúvali, čo som im vravela. Keď som niečo skutočne potrebovala, zvýšila som hlas, oni v Afrike nekričia, takže boli prekvapení. Keď som si už s nimi nevedela poradiť, poprosila som kolegu, aby im to povedal. On sa len postavil, nadýchol sa a bolo to urobené okamžite. S dĺžkou nášho pobytu sa však komunikácia medzi nami zlepšovala a keď sa pobyt chýlil ku koncu, bola som veľmi milo prekvapená, že zrazu boli všetci aj bez upozornenia pripravení na vizitu.

2.jpg

Ako ste zvládali fakt, že nemôžete pomôcť všetkým, ktorí by potrebovali vašu pomoc?

Nikdy som nebola v Afrike s úmyslom, že chcem všetkých zachrániť. Misie beriem ako súčasť svojej práce, ktorú som nikdy nepovažovala za niečo viac, ako robia moji kolegovia na Slovensku. Okrem toho rovnakú prácu robím aj v Trnave – starám sa o choré deti. To, čo na nás pôsobilo naozaj deprimujúco, napríklad na jednom projekte v Južnom Sudáne, bolo, že sme tam pracovali s úplne základným vybavením. V snahe pomôcť sme vyrobili lôžka, ale aj tak bolo sedem postelí a fonendoskop všetko, čo sme mali. Keď prišli ťažké stavy a zomreli nám za sebou tri deti, vravela som si, že ich nebudem ani prijímať, veď mi zomierajú pod rukami! Toto bol pre mňa veľký stres. Alebo sa stalo, že zamestnanci resuscitovali dieťa, ale masáž srdca a umelé dýchanie sa nedá robiť donekonečna a ja som z pozície vedúcej musela rozhodnúť, že už stačí. To sú nesmierne ťažké rozhodnutia, pretože zrazu rozhodujete o živote, prípadne o tom, komu podáte transfúziu krvi, ktorej je tam nedostatok.

Čo ste robili, aby ste sa s takýmito vecami dokázali vyrovnať?

V rámci psychohygieny je dôležité celkom zmeniť prostredie – vstať, premiestniť sa a aspoň na dva dni odísť. Keď sme žili v Ugande na vidieku, chodili sme aspoň do hlavného mesta. V Keni sme mali voľné víkendy, tak sme veľa cestovali. Ale Južný Sudán som navštívila počas občianskej vojny, keď sme boli šesť dní v práci, občas nás budili aj v noci a siedmy deň sa neraz strieľalo. Nemohli sme nikam chodiť a nemali sme ani elektrinu. Neexistovalo tam žiadne rozptýlenie, len cesta do práce, z práce a o siedmej už bola tma. Som zvyknutá chodiť spať okolo polnoci a zrazu som nemala čo robiť. S kolegom, s ktorým som prežila tri mesiace v Sudáne, sme nadštandardní priatelia, poznáme o sebe a svojich rodinách asi všetko. Doteraz sa na tom smejeme, že sme spolu zažili zrejme viac ako so svojimi partnermi. Sedávali sme aj s ostatnými kolegyňami večer vonku, pozerali na hviezdy a na to, či sa družice objavia na oblohe v správnom čase. Prípadne sme nekonečne dlho pozorovali mravce čo a ako robia – volala som to hmyzie safari. Iba raz sme boli na prechádzke s ozbrojeným vojakom. Keď som prišla do Sudánu druhýkrát, boli tam oveľa lepšie podmienky, už bol mier, ale nebola tam voda. Prvýkrát som na umytie minula dvadsať litrov vody, ale neskôr, keď som si ju mala priniesť sama, po pár týždňoch som sa dokázala v piatich litroch umyť celá vrátane vlasov a ešte mi zvýšilo (smiech). Zhodou okolností, keď sme tam boli, zazmätkovala dodávka potravín, tak sme ostali niekoľko týždňov bez jedla, respektíve na striedačku sme jedli buď ryžu s fazuľou, alebo kukuričnú kašu so zeleninou. Na trhu sa nedalo kúpiť nič, iba pivo. Dovážali ho z Ugandy, ale veľmi nám nepomohlo, keďže sme nemali chladničku.

4.jpg

Keď sa vrátite z misie na Slovensko, naše problémy sa vám musia zdať úplne malicherné.

Preto chodím rada do Afriky. Dlhý čas po návrate, hádam aj niekoľko mesiacov, som úplne pokojná, nič ma nevytočí, nič mi nechýba, som absolútne spokojná. Netrvá to nikdy viac ako rok, takže potom sa tam musím vrátiť (smiech). Okrem toho Afrika zmenila môj postoj k mnohým veciam, napríklad neplytvám potravinami, to znamená, že jem iba vtedy, keď som hladná a len toľko, koľko som hladná. Po tom, čo som videla, ako ľudia nemajú čo jesť, považujem preplnenú chladničku za ťažký hriech a za jedlo vždy poďakujem. Stále mám pred očami dieťa, ktoré bolo také vyhladované, že keď sme predeň postavili jedlo, naberalo ho oboma rukami a nevedelo sa ho nasýtiť. Vtedy som nevedela, či mám plakať, alebo čo robiť. Predtým, ako som odišla do Južného Sudánu, nepoznala som význam slova báť sa. Keď som tam prvýkrát prišla, začala som sa báť o svoj život. Odvtedy sa správam oveľa zodpovednejšie, neprechádzam na červenú, dodržiavam pravidlá. Zrazu som prehodnotila svoje životné hodnoty, zdá sa mi, že sú oveľa dôležitejšie veci ako matéria. Okrem toho som pochopila, že všade na svete majú ľudia rovnaké problémy. Všade sa milujú aj hádajú, vidím to, kamkoľvek sa pozriem. To je príjemné poznanie.

Adriana Ondrušová (40) – pochádza z Matiašoviec, v súčasnosti pôsobí v Trnave. Lekársku fakultu UK v Bratislave skončila v roku 1996 a už o tri roky neskôr sa vydala na svoju prvú misiu do Nairobi v Keni, kam sa neskôr vrátila ako vedúca misie. Bola nielen koordinátorkou viacerých projektov v Keni, ale aj v Južnom Sudáne a Ugande, kde pôsobila ako riaditeľka nemocnice. V jej životopise nájdete atestácie z pediatrie, prenosných chorôb a tropickej medicíny. V januári 2011 ju prezident Slovenskej republiky vymenoval za vysokoškolskú profesorku. Už pätnásť rokov pracuje na Detskej klinike Fakultnej nemocnice v Trnave a v súčasnosti pôsobí aj ako vedúca na Katedre rozvojových štúdií a tropického zdravotníctva Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce na Trnavskej univerzite.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Naše Finančné Družstvo - projekt s vlastným riešením dôchodkov
  2. BonoPay - platobné služby a vernostný program v jednom
  3. Používate make-up? Potom spozornite
  4. Meškanie výstavby diaľnic brzdí ekonomiku aj stavebný sektor
  5. Legendárna Transsibírska magistrála
  6. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov
  7. Venujte na Vianoce darček plný informácií!
  8. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou
  9. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém
  10. Ceny elektriny rastú. Firmy ale môžu ušetriť
  1. Top 10 inzerovaných áut za posledné 3 roky
  2. Henkel taught 5000 students in Slovakia about sustainability
  3. BonoPay - platobné služby a vernostný program v jednom
  4. Naše Finančné Družstvo - projekt s vlastným riešením dôchodkov
  5. Meškanie výstavby diaľnic brzdí ekonomiku aj stavebný sektor
  6. Používate make-up? Potom spozornite
  7. Legendárna Transsibírska magistrála
  8. Auto ako vianočný darček, rastie záujem o zánovné vozidlá
  9. Vianočný bázar chalaňov
  10. Vianočné mecheche 2017
  1. Legendárna Transsibírska magistrála 35 522
  2. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou 5 109
  3. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém 3 020
  4. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov 2 012
  5. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám 1 072
  6. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom 1 069
  7. Top First moment dovolenky na leto 2018 1 058
  8. Venujte na Vianoce darček plný informácií! 978
  9. Naše mobilné bankovníctvo si prišli vyskúšať novinári z Rakúska 719
  10. Ceny elektriny rastú. Firmy ale môžu ušetriť 674

Hlavné správy zo Sme.sk

ŠPORT

Velez-Zuzulová: Išla som do niečoho, čo sa doteraz nikomu nepodarilo

Som športovkyňa, ktorá sa nikdy neuspokojí s tým, čo dosiahla, hovorí slovenská slalomárka.

KOMENTÁRE

Horcruxy na ústavnom súde

Prezident výberom Mamojku, Laššákovej a Duriša trafil jednu z lepších kombinácií.

Neprehliadnite tiež

Vzťahová poradňa: Žena, s ktorou som podvádzal svoju priateľku, nás stále obťažuje

Ako sa správať, keď vás terorizuje bývalá milenka a čo si počať, keď manželka nevie vychádzať s peniazmi.

Najkrajšie šaty z červeného koberca v roku 2017

Akými róbami zaujali tento rok známe ženy?

Mariana Kováčová: Najťažšie pre dieťa je, keď sa násilia na ňom dopúšťajú rodičia

Zakladateľka Centra Slniečko nám porozprávala o najakútnejších problémoch detského sveta.

Tri lyžiarske rakúske destinácie: Tu zažijete viac ako lyžovačku

V rakúskych lyžiarskych strediskách na vás okrem skvelých zjazdoviek čaká aj viacero noviniek.

Mariah Carey: Prečo je speváčka považovaná za kráľovnú Vianoc?

Jej žezlo nikto nedokáže prevziať, hoci mnohí by chceli.