Zo začiatku, keď chodili ešte do školy, sme ich vozili na tréningy, víkendy sme trávili s nimi na pretekoch. Bralo nám to ako rodine čas, ale prispôsobili sme sa im. Rovnako to vnímali aj ony.
Nemohli ako ostatné ich kamarátky chodiť von, na diskotéky, keď mali preteky, nedovolili si ponocovať. Ale myslím, že s tým problém nemali, obe boli ctižiadostivé, chceli na sebe pracovať a dosahovať dobré výsledky.
Pokiaľ je niečo takéto v dieťati zakorenené, úlohou rodičov je podporiť to v ňom. Ako deti vyskúšali aj iné aktivity. Najskôr chodili na klavír, potom na tanec a plávanie, no nakoniec sa obe rozhodli pre streľbu. Inšpiroval ich aj môj manžel, ktorý tiež strieľal, no nedotiahol to až na takú úroveň ako Danka.
Ona je dobrá v tom, čo robí. Za jej úspechmi sa však skrývajú roky driny. Aj príprave na olympiádu venovala veľa času. Ako sama povedala, dva roky o ničom inom nerozmýšľala. Teraz to prežívame inak a sme šťastní, že sa jej konečne to veľké snaženie, ktoré do športu investovala, vrátilo v podobe veľkého úspechu.