Pre mňa aj Peťovo 34. miesto na olympiáde je úžasné, lebo som šťastná, že prišiel v poriadku do cieľa, nezranil sa. Bola som ho podporiť aj v Londýne vďaka projektu Ďakujem, mami!.
Bolo o mňa postarané, dostala som sa na také miesta, o ktorých som mohla len snívať. Angličania pripravili slávnostné otvorenie olympijských hier prekrásne, bol to pre mňa nezabudnuteľný zážitok, na ktorý budem celý život spomínať.
Ani sa mi nechce veriť, že mám syna, ktorý sa dostal na olympiádu. Peťo bol odmalička živým dieťaťom. Bavil ho šport, chcel byť lyžiarom, plavcom, futbalistom, no nakoniec ho k cyklistike doviedol jeho starší brat Jurko.
Ako rodina sme sa museli uskromniť, keď sme ho chceli v tomto športe podporiť. Bolo potrebné investovať do bicyklov a výstroja. Okrem toho sme sa snažili vychovať z neho športovca.
Keď niečo vyviedol alebo neposlúchal, vysvetlili sme mu, že to robiť nemôže. Ako najmladší člen rodiny bol miláčikom, no nechceli sme ho rozmaznávať. Disciplínu musel mať, a tá sa mu potom zišla aj v športe. Peťo má v sebe veľkú dravosť, ale musí sa ešte naučiť prehrávať.