Koľko blízkosti znesie láska

Na začiatku každého ľúbostného vzťahu je obrovská snaha ukázať sa pred druhým v čo najlepšom svetle. Veď čo by sme neurobili preto, aby sme získali svoj vytúžený objekt a mohli s ním tráviť čo najviac času?

Nikto sa však nevydrží pretvarovať večne, a tak postupne odhadzujeme všetky masky a napokon sa ukážeme v celej svojej kráse – so všetkými kladmi aj zápormi. Prestaneme sa jeden pred druhým ostýchať a forma vzťahu sa zrazu zmení.

Kým predtým sme sa neodvážili pred svojím miláčikom ukázať neučesané a nenalíčené, zrazu nemáme problém chodiť pred ním v teplákoch, lakovať si v jeho prítomnosti nechty alebo upravovať si obočie. A on nám to vracia.

Už sa nerozpakuje skrývať pred nami svoje prirodzené potreby, kým na začiatku vzťahu bol v našej prítomnosti stále v pozore, teraz akoby sme tam ani neboli. Čím to je, že sa partneri, ktorí boli kedysi k sebe pozorní a kontrolovali každý svoj prejav, zrazu tak zmenili?

Podľa psychologičky Zdenky Némethovej ide o prirodzenú hormonálnu reakciu organizmu. Počiatočná zamilovanosť nie je stav, ktorý by nám mohol vydržať navždy.

„U niekoho trvá len dva týždne, u iného pol roka,“ vysvetľuje psychologička a dodáva, že dlhoročne dokážeme byť zaľúbení len do niekoho, koho platonicky milujeme. Zamilovanosť nám pomáha spoľahlivo nás previesť cez ťažkosti spojené so začiatkom vzťahu. Keď je táto úloha splnená, stráca opodstatnenie.

Po nevyhnutnom vytriezvení z opojenia, ktoré prežívame ako čerství zaľúbenci, prichádza návrat k realite a s ním aj k našim starým návykom. Otázkou je len to, či tento prechod dokážeme prežiť tak, aby neohrozil naše puto s partnerom.

Kde sú zdravé hranice?

„To, že sa už jeden pred druhým menej kontrolujeme, neznamená, že nám na sebe navzájom menej záleží,“ myslí si Zdenka Némethová. Ak nám prekáža, ako sa ten druhý voči nám prejavuje, riešenie je jednoduché. Treba mu to povedať.

Nám ženám často stačí jemný náznak znechutenia v mimike, aby sme si uvedomili, že niečo nie je v poriadku, no muži nemajú tak citlivo vyvinutú empatiu. Prečo je to tak? Príroda nás ako potenciálne matky obdarila citlivejším vnímaním, aby sme dokázali rozpoznať aj potreby bábätka, ktoré ešte nevie hovoriť.

Muži boli z hľadiska evolučného vývoja inak orientovaní, takže ak chceme, aby pochopili naše potreby, musíme im ich pekne po lopate objasniť. Na druhej strane ani naša ženská empatia nie je vždy neomylná, môže sa stať, že si na základe svojich vnemov vytvoríme mylný obraz, ktorého sa potom držíme.

Preto určite neuškodí, ak sa okrem objasňovania vlastných potrieb zameriame aj na spoznávanie potrieb partnera a poprosíme ho, aby nám o nich otvorene porozprával.

Pred vstupom do partnerstva vyrastal každý z nás v odlišnom rodinnom prostredí, kde mohli byť úplne inak stanovené hranice toho, čo ešte je a čo už nie je pri vzájomnom styku slušné.

Ak váš manžel vyrastal v rodine voľnomyšlienkarov, kde rodinní príslušníci chodili bežne jeden pred druhým nahí a bez rozpakov vykonávali svoje hygienické potreby, kým vy ste sa doma jeden pred druhým v podobných situáciách starostlivo skrývali, môže sa stať, že na seba narazia dva odlišné modely spolužitia a bude sa treba dohodnúť na prijateľnom kompromise. To by však pre milujúcich partnerov nemal byť problém.

Fyzická a psychická blízkosť

Kameňom úrazu môže byť, ak majú partneri v sebe zakódovanú príliš odlišnú potrebu vzájomnej blízkosti. Teda ak jeden napríklad nástojí na tom, aby ten druhý s ním trávil všetok voľný čas, neustále mu venoval pozornosť, kým on bytostne potrebuje byť väčšinou sám a len menšiu časť dňa má chuť tráviť spoločne.

Zdenka Némethová kreslí klientom, ktorí za ňou prichádzajú s podobnými ťažkosťami, na papier kruhy, aby im názorne ukázala rôzne formy spolužitia. Každý kruh predstavuje identitu jedného z partnerov. Môže sa stať, že dva kruhy existujú vedľa seba bez toho, aby sa jeden druhého dotýkali. To znamená, že každý z partnerov žije vo vlastnom nezávislom svete.

„Niekto by možno povedal, že toto ani nemôže byť vzťah, keď dvoch ľudí prakticky nič nespája, ale existujú páry, ktorým to takto vyhovuje,“ tvrdí psychologička. Na veľmi podobnom princípe fungujú aj páry, u ktorých sa kruhy dotýkajú len v jednom bode. To znamená, že ich spája len jedna spoločná vec.

Môže to byť náboženské presvedčenie, rovnaký názor na rodinný život alebo jeden spoločný koníček. Ďalším variantom je, ak sa kruhy prekrývajú v jednej tretine. Čiže partneri majú viaceré spoločné záujmy, ale aj tak u každého prevažujú tie individuálne.

Ak sa kruhy pretínajú na polovicu, je pomer spoločných a individuálnych potrieb presne vyvážený. Môžu sa prekrývať aj v troch štvrtinách, ak to spoločné prevažuje nad individuálnym.

A posledným variantom je, že sa kruhy navzájom prekryjú úplne, akoby splynuli v jeden. Že by išlo o dokonalé splynutie dvoch duší?

Podľa Zdenky Némethovej je viac pravdepodobné, že v takomto vzťahu potlačil jeden z partnerovo úplne svoje potreby, aby maximálne vyhovel tomu druhému. Lebo nájsť dvoch úplne identických jedincov s rovnakými potrebami je prakticky nemožné, najmä ak jeden z nich je muž a druhý žena.

„Kedysi bol takýto model vzťahu pomerne bežný,“ vysvetľuje Zdenka Némethová. „Ženy nechodili do práce, a tak celý svoj život zasvätili uspokojeniu potrieb partnera, ktorý ich živil.“

Dnes bežne pracujeme obaja, a tak má každý z nás pocit, že má nárok na presadenie toho, čo prirodzene potrebuje. Súčasný vzťahový model je náročnejší na vzájomné zladenie, mnohí z nás preto venujú oveľa dlhší čas hľadaniu ideálneho partnera v porovnaní s predchádzajúcimi generáciami.

A napokon zrejme prídu na to, že ideál aj tak neexistuje. Jediné, čo nám pomôže udržať si spokojné partnerstvo, je vzájomná ohľaduplnosť a súcit. Riadiť sa heslom „nerob tomu druhému to, čo nechceš, aby robil on tebe“ nemusí byť vždy efektívne, lebo to, čo prekáža jednému, vôbec nemusí prekážať druhému.

Takže napokon nám môže pomôcť len to, ak spoznáme potreby toho druhého a dokážeme ich zosúladiť s tými našimi tak, aby sa ani jeden necítil vo vzťahu znevýhodnený.

Najrizikovejšie bývajú extrémy

Podľa psychologičky Zdenky Némethovej vyhľadávajú najčastejšie terapeutickú pomoc páry, u ktorých je príliš málo alebo naopak príliš veľa vzájomnej blízkosti. Zdá sa, že väčšina ľudí potrebuje niečo medzi tým, chcú, aby s nimi partner prežíval určitú časť života, ale zároveň vyžadujú aj priestor pre seba.

Ideálny univerzálny model neexistuje. Ak sa náhodou nájdu dvaja ľudia, ktorým vyhovuje byť spolu dvadsaťštyri hodín denne, môžu byť rovnako šťastní ako dvaja individualisti, ktorým stačí jedno spoločné rande za mesiac.