Zuzana Ťapáková: Mediálne prostredie je svojské

V televízii Markíza pracujete už šestnásť rokov. S akými očakávaniami ste tam nastupovali?

To, čo je úžasné na akýchkoľvek začiatkoch, je pocit, že môžete veci nanovo vytvárať. V čase, keď ma oslovil Paľo Rusko na pozíciu šéfky marketingu, na Slovensku nič také ako televízny marketing neexistovalo. Bola to nepopísaná oblasť, ktorá nemala žiadne pravidlá, všetko sa rodilo od nuly. Na začiatku mi to pripadalo ako virtuálna realita, ktorá sa hádam ani nemôže uskutočniť, až postupne, keď sa prípravy dostali do ďalšieho štádia a nadobudli reálne kontúry, tak som si naplno uvedomila význam toho, čo robíme, že naozaj prinášame slovenskému divákov niečo celkom nové, čo tu ešte nikdy predtým nebolo. Ten pocit bol pre mňa aj mojich kolegov hnacím motorom. Pamätám sa, ako sme celé dni trávili v hoteli Hubert, ktorý bol na nedostupnom mieste v lese. V zime sme boli zapadnutí snehom, ledva sa tam dalo dostať. Ťažkosti sme však zvládali s neuveriteľnou ľahkosťou, možno preto, že sme každý deň nasávali nové informácie, čo nás nesmierne motivovalo. Prácu s novými technologickými zariadeniami, výrobu televíznej grafiky a upútaviek sme konzultovali s kolegami zo zahraničia, lebo u nás s tým dovtedy neboli skúsenosti.

O aké skúsenosti ste sa vtedy opierali? Čo ste vlastne robili pred príchodom do Markízy?

Asi najkrajšie a najtvorivejšie obdobie som zažila na VŠMU v Bratislave, kde som študovala divadelnú vedu. Žili sme tam ako malá študentská komunita, každý deň sme chodili do divadla, na škole sme v malej premietacej miestnosti pozerali aj vtedy zakázané filmy. Vzrušujúce. Toto prostredie som si tak zamilovala, že som tam ostala aj po skončení štúdia ako pedagóg, prednášala som napríklad v hereckom ročníku, kde študovali aj Andy Kraus a Ingrid Timková. Bola som ešte veľmi mladá a nebolo pre mňa ľahké vydobyť si u takmer rovesníkov autoritu (smiech). Napokon som s „mojimi“ študentmi prežila aj euforické obdobie nežnej revolúcie, boli to pre mňa nezabudnuteľné zážitky. Na škole sme mali revolučný štáb, ktorý vysielal delegácie do fabrík po celom Slovensku. V jeho epicentre sme trávili doslova dni aj noci. V tom čase som už bola zamestnaná v rozhlase a neskôr ma oslovil jeden z mojich bývalých pedagógov, či si nechcem vyskúšať prácu v reklamnej agentúre. Najprv som váhala, mojím snom bolo pracovať ako dramaturgička v divadle, ale napokon som si povedala, že táto skúsenosť môže byť pre mňa zaujímavou výzvou. Spájala sa totiž aj s medzinárodným pôsobením a možnosťou získania know-how v oblasti, ktorá bola v tom čase na Slovensku priekopnícka. Ako typický strelec občas najprv vystrelím, až potom mierim, tak som do toho strelila (smiech). Tak sa u mňa prepojili skúsenosti z umeleckej sféry a komerčného biznisu, čo sa mi napokon v televízii celkom zišlo.

V období začínajúcej markízackej eufórie sa vám rozpadlo manželstvo. Malo to niečo spoločné s vaším povolaním?

Keď do vzťahu neinvestujete energiu, lebo trávite každý deň od rána do večera v práci, nemôžete sa čudovať, že sa vám to jedného dňa doma vypomstí. Vravela som si, že ten druhý by mal mať pre takúto situáciu pochopenie, veď nejde o nič, čo by malo trvať naveky. Ale, bohužiaľ, muži asi dlho nevydržia. (smiech)

Momentálne žijete s moderátorom Vilom Rozborilom, obaja pracujete v rovnakej brandži. Myslíte si, že je to pre vás výhoda?

Je pravda, že mediálne prostredie je veľmi svojské a keď máte partnera z rovnakej brandže, tak automaticky očakávate, že bude mať pre vás viac pochopenia. Ale niekedy, keď je toho na mňa priveľa, tak si hovorím, či na tom nie sú možno lepšie ľudia, ktorí majú partnerov z úplne inej sféry. Tí si zrejme neprenášajú pracovné problémy domov. Na druhej strane je fajn, keď sa môžete s niekým, kto dôverne pozná prostredie, v ktorom pracujete poradiť a porozprávať.

Ovplyvnil vás pri výbere povolania niekto z vašich blízkych, matka alebo otec?

Matka vo mne prebudila živý záujem o umenie. Celý život sa venuje hudobnej vede, a tak u nás doma, odkedy si pamätám, vždy vyhrávala klasika. Tancovala som na Dvořákove tance, počúvala Stravinského, Beethovena, Mozarta a pospevovala si operné árie, hoci vôbec neviem spievať. Neskôr som sa odklonila od hudby k divadlu, ale naše spojenie s mamou ostalo stále rovnako silné. Dodnes s ňou preberám rôzne témy, ktoré sa týkajú televízie. Ona je totiž veľmi aktívna na Facebooku a vždy vie, čo sa medzi ľuďmi hovorí. Aj otec je stále plný sily, hoci má už osemdesiatdva rokov, ešte športuje. Pred dvomi rokmi si vykĺbil rameno pri lyžovaní na Malinom Brde, zjavne vtedy precenil svoje sily, ale inak je stále fit. Keď som bola malá, bol trochu nešťastný z toho, že som bola športový antitalent. Naučil ma plávať, bicyklovať, lyžovať, korčuľovať, ale aj tak som vždy patrila k tým najslabším z telocviku. A tak sa rozhodol, že ma bude doučovať v telocvični FTVŠ, kde boli kozy, bradlá, švédske debny, kone a iné mučiace nástroje. Dodnes cítim pri spomienke na to úzkosť v žalúdku.

Takže športom si asi nekompenzujete pracovný stres?

Pred nástupom do funkcie generálnej riaditeľky som chodila na pilates a musím povedať, že mi to cvičenie robilo veľmi dobre. Momentálne som rada, ak sa zmôžem občas na prechádzku v prírode alebo keď si môžem ľahnúť na ležadlo k bazénu. Veľmi ma upokojuje voda v akejkoľvek podobe, môže to byť rieka, more, čokoľvek čo s ňou súvisí, napokon i vaňa (smiech). Ale takých chvíľ zažívam pomerne málo, keďže moja práca mi nedá vydýchnuť ani cez víkendy. Možno si niektoré veci príliš pripúšťam, neviem ich len tak s ľahkosťou hodiť za hlavu. Ale to je asi nevýhoda nás žien, že všetko príliš prežívame.

Myslíte si, že práve preto je na manažérskych funkciách v médiách tak málo žien?

Je to možné, lebo hoci schopnosti aj talent môžeme mať rovnaké, náš spôsob prežívania reality je odlišný. Mužskou výhodou v týchto pozíciách je schopnosť veci viac filtrovať, niekedy možno aj „hodiť za hlavu“ a napokon muži majú aj viac fyzickej sily.

Niektorí však práve preto nedokážu odhadnúť svoje hranice. Aj váš priateľ Vilo nedávno skolaboval pri nakrúcaní. Hnevali ste sa, keď hneď potom nastúpil do práce?

Myslím si, že urobil dobre. Lekári nenašli v jeho tele žiadnu fyziologickú príčinu, skolaboval vyslovene len z vyčerpania. To, že sa rýchlo vrhol do práce a začal sa orientovať viac na ľudí okolo než na seba, mu umožnilo rýchlejšie sa postaviť na nohy. Pri nakrúcaní stretáva ľudí, ktorí sú veľmi vážne chorí, a napriek tomu to nevzdávajú a vždy sa púšťajú do boja. Znovu ho to prebralo k životu. Keď som videla, ako mu to pomáha, nemohla som byť proti, hoci spočiatku mi naozaj nebolo všetko jedno. Keď mi kolegovia zo štábu volali, že Vilo skolaboval, ani som tomu nechcela veriť, myslela som si, že je to len jeden z jeho vtipov. Ale potom, keď som zistila, že je to naozaj pravda a videla, ako ho záchranári vezú do nemocnice, bol to pre mňa šok. Našťastie ho rýchlo postavili na nohy a odvtedy je v poriadku.

Vráťme sa k vašej televíznej kariére. Ktoré obdobie počas uplynulých šestnástich rokov je také, že naň určite nezabudnete?

Najdramatickejšie bolo pre mňa obdobie takzvaného obsadenia Markízy, keď sem prišli ozbrojení ľudia z podsvetia a robili si nároky na televíziu, o ktorej dokopy nič nevedeli. Vyzeralo to ako z akčného filmu, človeku sa ani nechce veriť, že je také niečo vôbec možné v rozvinutej krajine. Chodili a mierili na nás pištoľami. Bola som vtedy v permanentnom napätí, čelila som rôznych vyhrážkam a mnohí ľudia sa ma pýtali: To ti stojí za to? Prečo sa vlastne zastávaš Paľa Ruska? Nešlo sa však o osobu Ruska, ale o princíp. Nechcela som sa jednoducho podvoliť hrubej sile. Ale určite sa už nikdy nedá zabudnúť na celých šestnásť rokov v Markíze a na všetkých ľudí, ktorí sa s ňou spájali a stále spájajú.

Vedeli by ste definovať, kam sa počas vášho pôsobenia posúvali hranice televízneho vysielania?

Toto by bolo na dlhé rozprávanie, momentálne sa však nachádzame vo veľmi intenzívnom, konkurenčnom, multikanálovom prostredí, ktoré nás núti čoraz viac investovať a poskytovať divákovi stále nové impulzy a podnety vo vysielaní. Samozrejme, zakupujeme zahraničné licencie, ale zároveň nerezignujeme na vývoj vlastných formátov v oblasti dramatických seriálov a šou. Mám pocit, že kedysi sme mali na obrazovke viac smiechu. A to je možno oblasť, ktorej sa chceme viac venovať.

Ako prežívate toto leto a čo chystáte na jeseň?

Som šťastná, lebo na týždeň sa mi podarilo s mojimi najbližšími odcestovať do môjho milovaného Grécka. A ten zostatok leta bude už pracovný. Na jeseň chystáme pre divákov seriál Horúca krv s dramatickou zápletkou. Pôjde o príbeh dvoch znepriatelených rodín, ktoré zároveň spája a rozdeľuje láska dvoch mladých ľudí. Chystáme Farmu 3 a svetovú kulinársku šou MasterChef, na ktorú sa veľmi teším. Nie som bohvieaká kuchárka, ale zato vášnivá jedáčka. Už som sa ponúkla, že budem s radosťou asistovať pri výrobe (smiech). Okrem toho spúšťame nový kanál pre mužov, plný akčných filmov, detektívok a aj tak trochu šteklivých tém, čím by sa mala naša ponuka zase rozšíriť o nový rozmer.

Zuzana Ťapáková (49) vyštudovala na VŠMU v Bratislave odbor divadelná a filmová veda, po ukončení štúdia tam niekoľko rokov pôsobila ako pedagogička. Pracovala v Slovenskom rozhlase na pozícii vedúcej programu dramatickej tvorby a vo viacerých významných medzinárodných agentúrach. V roku 1996 sa stala riaditeľkou marketingu v televízii Markíza, kde momentálne pôsobí od októbra 2010 ak generálna riaditeľka. Je rozvedená, žije s moderátorom Vilom Rozborilom.