Danka a Janka Velďákové: V detstve sme vystrájali ako chlapci

Danka, vrátili ste sa spolu so sestrou z majstrovstiev Európy v Helsinkách, ktoré boli pre vás mimoriadne úspešné. Piate miesto na 21. ME v atletike. Čo na to hovoríte?

Danka: Bola som veľmi spokojná, lebo som postúpila z kvalifikácie do finále. Dá sa povedať, že to bolo moje najlepšie umiestnenie na majstrovstvách Európy. Navyše sme skákali v chladnom počasí, teplota vystúpila len na 12 stupňov Celzia.

Janka, vy ste sa tiež prebojovali do finále. Kvalifikovali ste sa na olympiádu. Ste so svojím momentálnym výkonom spokojná?

Janka: Štartové pole bolo veľmi silné, aj preto som bola rada, že som postúpila. Bude to moja druhá olympiáda v živote. Veľmi sa teším.

Vyzerá to tak, že ste v najlepšej forme. Čo očakávate od svojho výkonu v Londýne?

Danka: Určite nie medailu, lebo je tam veľmi veľa dobrých súperiek. Dôležité bude postúpiť z kvalifikácie do finále. Už to bude veľký úspech.

Janka: Hlavný cieľ bude dostať sa do finále. Keď sa mi to nepodarí, tak chcem skočiť aspoň svoj osobný rekord.

Čo to pre vás znamená reprezentovať Slovensko?

Janka: My rady reprezentujeme, aj keď podmienky nie sú vždy ideálne. Dlhé roky sme to robili len pre dobrý pocit. Nemali sme finančné zabezpečenie, ale vydržali sme pri tom. Robíme to, čo nás baví, a to je podstatné.

Sestry, dvojičky, obe atlétky a navyše úspešné... To je až neuveriteľné...

Janka: My sme odmalička doma vystrájali. Keď sme prišli zo školy, zhodili sme tašky a utekali sme von. Behali sme, skákali zo strechy na strechu. Mama nás nevedela zastaviť, skúšala všetko možné, ako nám vyplniť voľný čas. Chodili sme na rôzne krúžky a nakoniec sme ostali pri atletike.

Teda odmalička sa venujete športu.

Danka: Atletike ako takej od deviatich rokov.

Danka, vy ste trojskokanka, Janka, vy sa orientujete na skok do diaľky. V čom sú tieto dve disciplíny iné?

Danka: Rozdiel je iba v technike, príprava je rovnaká. Sústredenia, na ktoré chodíme, sú jednotné. Počas tréningu skáčeme v jednom sektore, iná je akurát technika samotného skoku.

A aká je technika trojskoku?

Danka: Ťažká. (smiech) Lebo nie každý sa vie v maximálnej rýchlosti odraziť z jednej nohy a po doskoku na tú istú aj dopadnúť. Keď sa odrazím z pravej, musím padnúť opäť na pravú, a až potom je výmena na ľavú nohu a doskok do piesku.

Skok do diaľky je teda ľahší ako trojskok?

Janka: Každá disciplína má svoje špecifiká. Keď som behávala, nevedela som pochopiť, čo je na trojskoku také ťažké, však stačí iba trikrát doskočiť, človek sa pri tom neunaví ako pri behu. Keď som to skúsila, zistila som, že to nie je až také jednoduché. Rozhoduje veľa maličkostí – odraz, rytmus. Ale každému sedí niečo iné.

Trúfli by ste si disciplíny navzájom vymeniť?

Janka: Skúšala som trojskok, ale nejde mi to. Verím, že keby mi ho tréner navrhol a nástojil na tom, možno by som to skúsila a nakoniec sa v tejto disciplíne aj vypracovala. No myslím si, že mi viac sedí skok do diaľky.

Danka: Skákala som aj diaľku, lebo som kedysi robila viacboj. Posledné roky ma to však už neláka. Dostala som sa síce minulý rok za jeden český klub do finále, ale nemám chuť skákať do diaľky a ani ma to veľmi nebaví.

Vyprofilovali ste sa vo vašich disciplínach samy alebo vás k nim priviedli okolnosti?

Danka: Mojej disciplíne som sa začala venovať v šestnástich, keď som bola, ako som už spomínala, viacbojárkou. Chodievali sme do gymnastickej haly, kde som trénovala odrazy a prekážky. Tréner si všimol, že mi to celkom dobre ide, a tak sa ma spýtal, či by som nechcela skúsiť trojskok. A vtedy sa to nejako začalo. O rok neskôr som skočila limit na majstrovstvách sveta juniorov. Teraz viem, že to bol výborný krok.

Janka: Ja som začínala s dlhými behmi, neskôr som prešla na štvorstovky. Keď som skončila strednú školu, prešla som k nášmu trénerovi, ktorý vtedy už trénoval sestru. Nesmierne ma totiž žralo, že ona chodí na preteky a ja zatiaľ sedím doma pred telkou. Vyskúšala som to a oplatilo sa, lebo som sa čoskoro dostala na majstrovstvá sveta.

Asi sa vám jednoduchšie trénuje, keď ste dve. Jedna druhú potiahne, povzbudí...

Danka: Jednej bez druhej sa nám ani nechce chodiť na tréningy. Možno, keby sme nemali jedna druhú, tak ani nie sme tam kde teraz.

Ako si spomínate na detstvo? Bolo to ako v rozprávke o Danke a Janke?

Janka: Každý nám to pripomínal, že sme ako z rozprávky, ale my sme boli asi nezbednejšie ako tie dievčatá v knižke.

Danka: Vyvádzali sme ako chlapci. (smiech)

Úspech v športe často závisí aj od veku. Čo plánujete robiť, keď vaše výkony budú časom slabšie?

Danka: Zatiaľ neplánujeme nič konkrétne. Máme rady malé deti, tak možno skončíme niekde v škôlke.

Janka: Alebo budeme trénovať malé detičky.

Vyštudovali ste ekonómiu, nechcete sa vybrať týmto smerom?

Janka: Možno by som si vyskúšala manažment športu...

Danka: Nebavilo by ma sadnúť si do kancelárie alebo nejakej banky. To si vôbec neviem predstaviť.

Do akého veku vlastne žena dokáže robiť atletiku?

Danka: To je individuálne. Závisí od zdravia atlétky. Napríklad na majstrovstvách Európy boli aj 38- a 39-ročné športovkyne. Obvykle sa dá atletika robiť do tridsaťpäťky. Ďalšia vec je, či je človek ochotný robiť šport tak dlho, trénovať a trápiť sa so všetkým, čo k nemu patrí.

Profesionálne športovať je veľká záťaž na organizmus, nielen na fyzické zdravie, ale aj na psychiku. Navyše, keď my ženy sme také krehké stvorenia. Alebo máte iný názor?

Janka: Základom je vyrovnať sa s neúspechom. Presne, ako sa hovorí, že úspech je všetkých a neúspech len jedného. Veľakrát sme sa s tým stretli, najhoršia asi bola olympiáda pred štyrmi rokmi, keď Danka mala tri prešľapy a ja som to potom po nej zopakovala. Ale zobrali sme si z toho ponaučenie. Šport je nevyspytateľný, treba byť silný aj po psychickej stránke.

Šport je hlavne aj o prekonávaní seba samého. Ako to vnímate vy?

Janka: Každý športovec má svoje hranice, chce niečo dosiahnuť a ide si za svojím cieľom. Keď sa mu nedarí, snaží sa vstať a ísť ďalej. Cíti, že v sebe niečo má a chce to aj ukázať.

Danka: Zažila som obdobia, keď som si myslela, že už končím s atletikou. Nemala som chuť ísť ďalej. Všetko ma bolelo, ale napokon som to prekonala. Pokračujem a stále ma to baví.

Majú vrcholové športovkyne čas aj na súkromný život?

Janka: Je to ťažké, lebo športovec musí obetovať aj kúsok svojho súkromia.

Danka: Keď je sezóna, ideme na sústredenia, niekedy sme preč aj tri týždne, mesiac a doma sme len týždeň, dva... Treba si nájsť tolerantného partnera a potom sa to dá.

A vy mate takých tolerantných partnerov?

Danka: Súkromie si strážime. (smiech) Veľa ľudí to chce vedieť a vtedy sa len usmejeme, nech si myslia, čo chcú.

A prečo?

Janka: Lebo každý sa do nás staral, aj keď sme boli mladšie. Potom sme si povedali, že radšej nebudeme nič hovoriť. Niekedy stačí povedať len náznak a nakoniec je z toho úplne iný záver.

Túžite po rodine?

Danka: Áno.

Janka: Detičky máme veľmi rady.

A kedy príde na ne ten pravý čas?

Danka: No uvidíme, kedy príde. (smiech)

Janka: Či to príde o rok alebo o dva... Určite chceme mať vlastné rodiny a ja sa už na to veľmi teším.

Danka: Neviem, či budeme chcieť pokračovať v atletike ako matky. Sú aj také atlétky, ktoré porodili bábätká a berú si ich na sústredenia. Majú tam so sebou aj svojich partnerov a je to fajn.

Janka: Ale to musí súhlasiť aj partner. Nie každý je taký, že chce ísť na materskú dovolenku.

Plánujete svoje deti tiež viesť k športu?

Janka: K športu určite. Myslím si, že je to super vec. Určite je to lepšie, ako keby malo dieťa sedieť niekde pred počítačom.

Danka: Dnes veľmi málo detí trávi čas vonku a nevedia, o čo prichádzajú. My máme pekné spomienky na detstvo.

Chystáte sa po olympiáde aj trochu oddychovať?

Danka: Predpokladám, že po skončení olympiády budú ešte nejaké mítingy a potom príde aspoň mesiac voľna (smiech).

Janka: Strávime ho niekde na dovolenke s našimi rodičmi. Konečne sa budeme venovať aj rodine, lebo počas celého roku sme takmer stále preč. A, samozrejme, aj priateľom. Pokecáme, pôjdeme na kávu.

Danka a Janka Velďákové (31) pochádzajú z Pače. Atletike sa venujú už od detstva. Navštevovali športové gymnázium v Košiciach, neskôr pokračovali v štúdiu ekonómie na Technickej univerzite v Košiciach. Sestry majú za sebou už viaceré športové úspechy. Danka získala minulý rok na majstrovstvách Európy v Paríži bronz, tento rok v Helsinkách piate miesto. Na majstrovstvách sveta bola v roku 2010 v Katare šiesta. Janke Helsinki priniesli desiate miesto, pred piatimi rokmi na majstrovstvách sveta, ktoré sa konali v Japonsku, skončila na 12. mieste. Danka sa venuje trojskoku, Janka skoku do diaľky. Obe atlétky trénuje Radoslav Dubovský. Momentálne pôsobia v klube VŠC Dukla Banská Bystrica. Slovensko reprezentujú na olympijských hrách v Londýne. Žijú v Košiciach.