Vietnamci žijú na Slovensku často bez väčšieho povšimnutia majoritnej spoločnosti. Nevyčnievajú z radu, možno aj preto ich niektorí volajú neviditeľnými migrantmi. Podpredseda ich komunity Viet Nguyen strávil väčšiu časť svojho života na Slovensku, napriek tomu však Vietnam stále považuje za svoj domov.
Vietnamci nemali až do minulého roku na Slovensku svoje zastupiteľstvo. Ako to?
Vietnam mal za socializmu podpísanú dohodu s Československom a keď sa federácia rozdelila, pôvodné dohody sa presunuli na Českú republiku. Slovensko sa potom orientovalo viac na Západ a Ázia sa trošku zanedbávala. Pre popredných činiteľov zrejme Vietnam nebol ideologicky až taký zaujímavý.
Nechýbalo tu zastupiteľstvo, napríklad pre byrokratické veci?
Bolo to veľmi problematické, najmä keď ešte Slovensko nebolo v Schengene. Vtedy sme ako komunita pomáhali aspoň s administratívnymi vecami.
V akých oblastiach sa realizuje Vietnamská komunita na Slovensku?
Poskytujeme členom komunity, aj mimo nej, základné informácie, snažíme sa informovať ich o právach a povinnostiach, ktoré majú. Tí, ktorí sú na Slovensku dlhodobo, sa integrujú bez problémov, noví migranti sú však často segregační a nemajú znalosti o miestnych zákonoch, o kultúre a pomeroch. Sme nezisková organizácia, čiže fungujeme na základe dobrovoľnej podpory členov.
Kde je okrem Bratislavy silná vietnamská základňa?
Určite v Košiciach a v Nitre. Podľa oficiálnych údajov ministerstva vnútra je Vietnamcov na Slovensku asi 1137.
Neoficiálne údaje však odhadujú ich počet na päťtisíc. Prečo sa čísla tak zásadne líšia?
Keď sa robili výskumy, zrejme nerátali migrantov, ktorí už mali slovenské občianstvo. Takých je na Slovensku veľa, žijú už prakticky ako domáci. Na druhej strane treba otvorene povedať, že veľa Vietnamcov je tu načierno.
"Hrával som stolný tenis, tam som mal veľa kamarátov," hovorí "Fero" Viet Nguyen. Tam mu aj kamaráti Slováci dali meno Fero.
Majú Vietnamci záujem žiť komunitne?
V každom regióne má vedenie svojho zástupcu a všetko záleží na ňom. Veľmi silná vietnamská komunita je teraz napríklad pri Žiline. V posledných rokoch tam mnohí prišli za prácou do automobilky KIA, nemajú však záujem začleniť sa do slovenskej spoločnosti.
Prečo?
Títo ľudia prichádzajú za prácou a zárobkom. Ich zámerom nie je naučiť sa niečo nové, ale zarobiť peniaze. To je najnovší trend, vyslovene sa separujú, vedia, že skôr či neskôr Slovensko opustia.
Aké skupiny Vietnamcov prichádzali na Slovensko v minulosti?
Vietnamci na Slovensko začali prichádzať na konci päťdesiatych rokov, keď prvý prezident Vietnamskej demokratickej republiky podpísal dohodu s vtedajším československým prezidentom. Vedenie strany sem posielalo študentov, aby získavali kvalifikáciu, učili sa nové veci a potom sa vrátili domov budovať svoju socialistickú vlasť. V osemdesiatych rokoch ich sem prichádzalo najviac, v rámci takzvanej bývalej československej internacionály. Časť z nich tvorili študenti, ďalší prišli za prácou. Výchova kádrov bola jednou z kľúčových úloh vtedajšej komunistickej strany.
A po zmene režimu?
Medzivládne dohody prestali platiť a noví migranti prichádzali skôr za prácou a zárobkom. Či už prišli podnikať, alebo sa tu zamestnali.
Čím ich lákalo Slovensko?
Slovensko nebrali ako finálnu destináciu, bola to pre nich len tranzitná krajina. Tí, čo tu mali blízkych alebo príbuzných, ostali.
Vláda vo Vietname však zrejme čakala, že sa jej občania zo zahraničia vrátia.
Väčšina sa vrátila, niektorí sa presunuli do Česka a západných krajín, na Slovensku ostala len nepatrná časť.
Aj vy ste prišli na Slovensko ako študent v rámci medzivládnej dohody. Ako to fungovalo, mohli ste si vybrať, kam pôjdete?
Vyberali nás najmä podľa študijných výsledkov, no väčšinou to aj tak boli deti popredných predstaviteľov režimu alebo deti zaslúžilých hrdinov. Mali sme ísť študovať na stredné školy, mohli sme si vybrať, ale v jazykovej škole nás už potom rozdelili oni.
Čiže Československo vám bolo „pridelené“?
V podstate áno. My sme ani nevedeli, že ideme na Slovensko, Bratislavu sme nepoznali. Predtým nám totiž povedali, že máme ísť do Prahy.
Boli ste v tom, že idete do Prahy?
Áno. Pamätám si, že keď sme po dlhom lete pristávali na letisku v Bratislave, nefungoval svetelný nápis, takže som nevedel prečítať, že je to bratislavské letisko. Aj v lietadle hlásili, že pristávame na ruzynskom letisku. Neviem, odkiaľ to vtedy mali... Až vo vstupnej hale sme zistili, že nie sme v Prahe.
Niekto vám to potom spätne vysvetlil?
Nie. Boli sme veľmi prekvapení, no mal som šestnásť rokov a iné problémy, než riešiť nejaké mesto či destináciu.
Aké boli vaše prvé pocity po príchode?
Od prvých dní nás izolovali od ostatných. Museli sme byť tri mesiace v karanténe, pretože sme prišli z tropickej krajiny. Absolvovali sme množstvo vyšetrení na cudzokrajné choroby. Potom prišla prvá zima a to bolo pre mňa najväčším prekvapením. Keď prvýkrát nasnežilo, všetci sme vybehli v papučiach von.
Boli ste v kontakte so Slovákmi?
Neskôr áno, zoznámili sme sa. Ja som začal hrávať stolný tenis, tam som mal veľa kamarátov. A, samozrejme, aj zo školy.
Ako ste brali odlúčenie od rodiny?
Na jednej strane som bol vo veku, keď som bol na všetko zvedavý. Na druhej strane to bolo horšie, čo sa týka emócií. Našťastie som nešiel sám, boli sme kolektív. Museli sme rešpektovať určité pokyny, a to nielen vaše zákony, ale mali sme aj svoje interné predpisy, ktoré sme museli dodržiavať.
Napríklad?
Na začiatku nám napríklad zakázali stýkať sa s miestnymi dievčatami.
To ste dodržali?
Samozrejme, že sa to nepodarilo. (Smiech.) Tiež sme museli mať dobré študijné výsledky, nesmeli klesnúť pod určitú hranicu. Stávalo sa, že ak sa to niekomu nepodarilo, oznámili to domov do Vietnamu rodičom, čo bolo zahanbujúce. Na druhej strane, keď mal niekto dobré výsledky a dostal červený diplom, tiež to oznámili rodičom, a tí boli potom na svoje deti pyšní.
Mali ste chuť spoznávať cudziu kultúru?
V tom čase som si príliš neuvedomoval, do čoho idem. Sústredil som sa len na to, aby som nerobil hanbu rodine, aby som sa učil a dosiahol dobré výsledky. K tomu nás viedli a boli sme tak ideologicky vychovávaní.
Hovorili ste, že ste na Slovensko prišli ako kolektív. Bolo to tak ľahšie?
Proces integrácie bol určite oveľa jednoduchší, v podstate sa tu o nás starali. Problém s pobytom sme nemali, pretože bolo všetko dohodnuté dopredu, dostali sme štipendiá a internát. V tomto to bolo oveľa ľahšie. Na druhej strane sme nemali možnosť si privyrobiť alebo ísť niekde do zahraničia.
Počas celého štúdia ste neboli mimo Slovenska?
Vďaka tomu, že som bol v každom ročníku vyznamenaný, som sa dostal na jednodňový výlet do Maďarska a východného Nemecka. To bola odmena od nášho zastupiteľstva v Prahe.
Ako ste zvládali slovenčinu?
Jazykovo nás začali pripravovať už vo Vietname. Najskôr sme začali s češtinou, až potom prišla slovenčina.
Bolo ťažké zvládnuť tieto jazyky?
Každý cudzí jazyk je ťažký, ak ho človek nepozná. Ja som bol veľmi usilovný a na všetko zvedavý, preto som sa poctivo učil. Nedá sa povedať, že som bol múdrejší ako ostatní, ale bol som asi usilovnejší.
Aj preto ste tu ostali?
Tí, ktorí dosahovali určité výsledky, mohli automaticky pokračovať v štúdiu na vysokej škole. Tak to bolo aj v mojom prípade. Mal som ísť na strojnícku fakultu, ale nakoniec som sa dostal na humanitné vedy do Prešova.
Čím vás zlákali humanitné vedy?
Chcel som študovať sociálnu pedagogiku. Veľmi ma zaujímala psychológia, sociálna práca. Myslím, že sa viem zhodnotiť a prírodné vedy by som asi nezvládol. A ak hej, musel by som vynaložiť veľkú námahu.
Plánovali ste na Slovensku ostať?
Pôvodný plán bol, že sa vrátim do Vietnamu. No nakoniec som sa tu oženil a založil si rodinu... A tak som ostal.
Viet Nguyen so svojou vietnamskou priateľkou na návšteve vo Vietname. FOTO: archív V. N.
Čo na to hovorila vaša rodina? Predsa len ste sa rozhodli ostať v krajine, kde práve padol socialistický režim.
Rodičia najprv prejavovali nevôľu, ale nakoniec to zobrali športovo. Klíma vo Vietname už tiež nebola taká ako predtým, keď bolo sa všetko kontrolovalo a cenzurovalo. Spustil sa akoby čínsky model, čiže existovalo socialistické zriadenie, ale fungovala trhová ekonomika. Ľudia už neriešili, že má niekto deti v zahraničí, a nebodaj na kapitalistickom Západe. Predtým to mohol byť problém.
A keď ste oznámili, že si beriete Slovenku?
Skôr sme mali problémy tu na Slovensku. Moja bývalá manželka pochádza z východného Slovenska, a predsa len cítiť rozdiel v regiónoch od západu na východ. Východniari sú veľmi srdeční, veľmi dobrí, ale trošku konzervatívnejší a xenofóbia je tam väčšia. Ani sa im nečudujem, lebo v podstate nemali šancu na nejakú multikultúrnu skúsenosť.
Dnes žijete v menšom meste. Cítite rozdiel oproti Bratislave?
Samotní Bratislavčania nie sú všetci Bratislavčanmi, povedal by som, že aspoň polovica je z iných miest. Slováci, ktorí prichádzajú za prácou do Bratislavy, sú vlastne takí istí ako zahraniční migranti. Majú rovnaký zámer zarobiť, získať finančné zdroje, vybudovať si kariéru. Bratislava je blízko Viedne, Budapešti. Ľudia tu majú viac príležitostí stretnúť sa s inými kultúrami ako v iných regiónoch Slovenska.
Vietnamci sú často označovaní za neviditeľnú komunitu. Čím to je?
Vietnamská komunita na Slovensku je viac-menej uzavretá. Aj Slováci sú konzervatívnejší než ľudia v okolitých krajinách. Keď to mám porovnať s Čechmi, ku ktorým majú Slováci najbližšie, tam je to úplne iné ako na Slovensku.
V čom?
Slobodnejšie. Či už v administratívnych veciach a všeobecne v prístupe k cudzincom. Česi sú multikultúrnejší ako Slováci.
Je problémom separácie Vietnamcov aj jazyk?
To je prvotný problém. Keď neovládate jazyk, nemôžete si dovoliť povedať, že poznáte kultúru, obyčaje alebo mravy národa a prostredia, v ktorom žijete. Keď nepoznáte jazyk a kultúru, nemôžete poznať ani zákony. Aj preto je naša komunita taká uzavretá.
Nie je to škoda?
Myslím, že áno. Napriek kultúrnym rozdielom sa vždy dá nejako integrovať. Multikulturalizmus je pekný v tom, že sa zachovávajú tradície, ale dá sa absorbovať aj niečo nové.
Všetko však závisí od jednotlivcov. Máte pocit, že Vietnamci majú vôľu učiť sa slovenčinu?
Vietnamská tradícia a kultúra vidí budúcnosť vo vzdelávaní sa. Výchova a vzdelávanie sú vo Vietname považované za prvoradé. Na začiatku sa však novým migrantom dosť pomáha a tí vďaka tomu nemajú možnosť prísť do styku s miestnymi organizáciami, úradmi. Niektorí ľudia si zarobia v podstate len na živobytie, musia od rána do večera pracovať a nemajú sa kedy učiť. Je to náročné finančne aj časovo. Dnes si musíte za všetko zaplatiť a niektorým ľuďom to ich životný kolobeh nedovolí.
Dá sa tu vôbec existovať bez znalosti jazyka?
Mnohí majú napríklad problém chodiť na rodičovské združenia do školy. Vietnamci sú uzavretí a boja sa povedať, že nerozumejú. Keď sa stretnete s nejakým Vietnamcom, povie vám na všetko áno, hoci nerozumie. Nevedia priznať, že nerozumejú, a na všetko so záhadným úsmevom prikyvujú.
Kto im potom pomáha na úradoch?
Prichádzajúci migranti tu väčšinou majú príbuzných alebo známych, čiže tí starší pomáhajú novým, napríklad pri vybavovaní dokladov.
Vy s nimi tiež chodíte na úrady?
Skoro denne. Nechcem sa niekoho dotknúť, ale na vlastné oči a na vlastnú kožu som zažil, že niektorí slovenskí úradníci neovládajú predpisy. Dokonca ani vedúci úradov. Niekedy im musím ukázať zákon v písomnej podobe a dokázať im, že to nie je tak, ako tvrdia. Bolo by treba zjednodušiť administratívu a tiež koordinovať tvorbu zákonov.
Ako to myslíte?
Uvediem príklad. Úrad práce udelí pracovné povolenie cudzincom len na základe platného pobytu. Na druhej strane cudzinecká polícia udelí pobyt za účelom zamestnania sa len na základe pracovného povolenia. Tak kam treba ísť a čo vybaviť skôr?
Ako podľa vás vnímajú Slováci Vietnamcov?
Myslím, že sú ovplyvnení médiami. Problém možno ani nie je v ľuďoch, ale v informáciách, ktoré dostávajú. Ak niekto vysiela pozitívne veci o jedincoch a komunite, ľudia to začnú vnímať inak. No médiá, a hlavne tie komerčné, sa často zameriavajú na negatívne aktivity Vietnamcov, ale to sú jedinci, ktorí porušujú zákony a tých vietnamská komunita nikdy neuznávala.
No práve tí sa dostanú do médií...
Veď práve. A ľudia potom vnímajú iba takých, a nie ostatných.
V médiách sa často hovorí aj o druhej generácii Vietnamcov, ktorá je vraj iná ako ich rodičia.
My ich voláme banánové deti. Zvonku vyzerajú ako cudzinci, ale zvnútra sú už úplne iní. Deti sa na rozdiel od rodičov dokážu bez problémov integrovať do spoločnosti. V mnohých prípadoch už, bohužiaľ, nepoznajú tradičnú kultúru.
Viet Nguyen so synmi Martinom a Alexandrom. Do Vietnamu chodia často a radi, ich domov je však na Slovensku. FOTO: archív V. N.
Nemajú o ňu záujem?
Stratia tradičné hodnoty, ktoré vyznávali ich rodičia. Doma rozprávajú po slovensky, na južnom Slovensku dokonca po maďarsky.
Naozaj?
Robil som si sám pre seba prieskum, chodil som po rodinách svojich priateľov a známych. Deti Vietnamcov, aj keď majú oboch rodičov z Vietnamu, rozprávajú doma po maďarsky alebo po slovensky. Cítia sa ako Slováci, keď idú do Vietnamu, berú to tak, akoby išli na dovolenku.
Ako to berú vaše deti?
Pre ne je všade dobre a obe miesta považujú za domov. Keď ideme na krátky čas do Vietnamu, nemajú žiadne povinnosti, každý ich rozmaznáva, čo sa im, samozrejme, páči.
Deti s vietnamským priezviskom majú často slovenské mená. Vraj je taká tradícia aj medzi dospelými.
Vietnamské mená sa ťažko vyslovujú, preto sa často zoberie prvé písmeno a prisúdia k nemu slovenský ekvivalent tak, aby to bolo foneticky približne rovnaké. Slovákom sa tak uľahčí proces oslovovania.
Vy máte takéto meno?
Mňa volali František, teda Fero.
To nie je foneticky podobné vášmu vietnamskému menu...
V mojom prípade to bolo na iný účel. V našom športovom klube si chalani radi vypili a keď mal niekto meniny alebo narodeniny, oslavovalo sa. V októbri nebol žiadny dôvod na oslavu, tak mi prisúdili toto meno, aby som nosil fľaše.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
