Ingrid Konrad: Človek sa môže rozvíjať len vtedy, keď je slobodný

V úrade hlavnej architektky Bratislavy pôsobíte už rok. Dalo sa za ten čas vôbec niečo stihnúť?

Ale áno, myslím, že sa toho podarilo veľmi veľa. Presadila som, aby pod priestormi mojej kancelárie vzniklo centrum pre architektúru a rozvoj mesta, kde sa ktokoľvek dozvie všetko podstatné o pripravovaných investorských zámeroch a plánoch. Získali sme pre Bratislavu projekt na ukážkové zatepľovanie objektov. Pripravujeme ucelenú stratégiu mesta z hľadiska urbanizmu a architektúry, teda akýsi zaväzný dokument o tom, čo chceme dosiahnuť – akú chceme kvalitu architektúry, urbanizmu, verejných priestorov a životného prostredia.

Predpokladám, že v porovnaní s naším západným susedom by sme v oblasti životného prostredia nedopadli veľmi dobre.

Pracovala som v Rakúsku, kde je ekologický aspekt neoddeliteľnou súčasťou architektúry. Každý dom musí byť energeticky sebestačný. Tamojší investori dnes už dokonca vyžadujú, aby stavba produkovala elektrický prúd navyše a dávala ho do siete! A na Slovensku zisťujem, že dôležitým stavbám chýbajú medzinárodné certifikáty posudzujúce vplyv na životné prostredie. Poslanie architekta nie je len plánovať krásne budovy vo vzduchoprázdne, ale trvalo udržateľné mesto po všetkých stránkach, po stránke životného prostredia, ekológie, funkčnosti budovy a jej dosahu na sociálnu štruktúru mesta.

Prečo nás doteraz trápia rôzne kauzy, ako sú Cvernovka alebo hotel Kyjev?

Sypú sa nám na hlavu dôsledky rozhodnutí, ktoré vznikli v minulosti, predovšetkým rýchlej privatizácie takmer celého pôvodne verejného majetku. Nepoznám žiadnu inú krajinu, kde by sa štát tak nekoncepčne zbavoval hodnotných priestorov a budov. Pritom stačí zájsť do neďalekej Viedne, kde sa po stáročia prikladá kamienok ku kamienku a obyvatelia mesta nestrácajú kontinuitu s minulosťou.

Takže nám chýba vzťah k histórii?

Poviem vám príklad – môj syn našiel na povale kopu gramofónových platní. Oprášil ich a rád ich počúva, pretože mu prinášajú úplne iný zážitok ako hudba z dnešných nosičov. Treba ich obracať, nasadiť ihlu, a to sú procesy, ktoré sú v 21. storočí fascinujúce. Zapáčila sa mu platňa, ktorá mala obal v azbuke a vlastne ani nevedel prečítať, že je to hudba k filmu Cigáni idú do neba. Kedysi sme ju počúvali my s manželom, po rokoch ju objavil syn a spoznal to, čo sme mali radi a považovali za dôležité. Prirodzene sa k tomu hlási aj on... Hmotné dedičstvo – v meste sú to budovy, ulice i zákutia - nesie v sebe nadradené hodnoty a pripomína ich v priestore a čase. Nemám rada, keď sa v takomto prípade hovorí o nostalgii, keby to bola len nostalgia, nemali by sme minulosť.

Možno práve nostalgia za stratenými pamiatkami je dôvodom, prečo si niektorí obyvatelia želajú repliky historických budov, napríklad pri obnove bratislavského podhradia.

Riešenie podhradia je boľavou kauzou. S opätovným zastavaním územia replikami, ktoré už vo svojej pôvodnej historickej stope neexistuje, sa v prípade podhradia nestotožňujem. Moderné projekty na obnovu podhradia, ktoré som doteraz videla, ma nepresvedčili. Myslím si, že ak tam chceme mať naozaj dobrú, kvalitnú a nadčasovú súčasnú architektúru, treba k lokalite pristupovať bez kompromisov. Dobrá moderná architektúra vie reagovať na historický odkaz a podporiť genia loci.

Prečo majú ľudia strach z modernej architektúry?

Strach vzniká najmä vtedy, keď daná budova nepresvedčila, nedokázala územie zhodnotiť, dať mu novú kvalitu pri rešpektovaní všetkých dôležitých hodnôt územia vrátane historického odkazu. Myslím si, že takáto nedôvera vznikla aj vinou rozhodnutí mesta v minulosti, ktoré nedostatočne obhajovali verejný záujem a netlačili na investorov, aby stavba skvalitňovala mesto a jeho verejné priestory. Každá budova sa nachádza v reálnom priestore, ktorý sa rokmi vyvíjal. Často sa čudujem hlasom, ktoré prahnú po hviezdnych architektoch a tvrdia, že bez nich nebudeme napredovať. To by sme boli veľmi nešťastným mestom, ak by nás toto jediné malo zachrániť!

Takže nepotrebujeme žiadneho Normana Fostera alebo Franka Gehryho?

Aj ja sa budem tešiť, ak investori do mesta prinesú veľké mená, ktoré obohatia naše mesto o novú kvalitu. Treba si však uvedomiť, že model implantovania stavieb len na základe slávneho mena sa osvedčil iba tam, kde boli tieto projekty súčasťou komplexných riešení, pri citlivom vnímaní rozvoja mesta.

Poďme k vášmu súkromnému životu. Vy sama ste kedysi dosť rázne prerušili všetko, čo vás spájalo s minulosťou aj súčasnosťou, a utiekli ste z komunistického Československa. Ako sa vlastne človek rozhoduje o emigrácii?

Veľmi ťažko. Rozum vám napovedá, že útek je najlepším rozhodnutím, no tá najhlbšia bytosť vo vašom vnútri sa stále vzpiera a radí niečo iné. Aby ste neopustili blízkych, aby ste tu predsa len skúsili žiť a našli si uprostred systému nejakú štrbinku, kde by ste sa mohli v pokoji realizovať. Keď sme sa s manželom definitívne rozhodli, celú noc som preplakala. Nakoniec to celé dopadlo dobre, aj keď sa nedá úplne povedať, že som bola v emigrácii šťastná. To sa ani nedá, keď nevidíte rodinu, priateľov, keď sa nemôžete prejsť po miestach, ktoré sú s vami bytostne späté. Keď ste doma, vzácnosť tohto všetkého si väčšinou ani neuvedomujete. Až neskôr, v spomienkach, nadobudnú tieto veličiny obrovskú, dokonca až tragickú hodnotu.

Aké boli prvé dojmy z vysnívaného Západu?

Rakúsko veľmi trpelo, že bolo okrajovou krajinou západného bloku. Prihraničné lokality boli úplne mŕtve, dokonca ani Viedeň nebola turisticky vyhľadávaným mestom, pretože bola blízko železnej opony. Takže keď som v 1986. roku prišla do Rakúska, privítalo ma sivé ošumelé mesto s obitými autami, veľmi podobné ako u nás. Vôbec som to nečakala, vravela som si, tak toto je ten kapitalizmus? Až otvorením východného bloku rozkvitla Viedeň do krásy - podobne ako kedysi, keď bola hlavným mestom veľkej monarchie. A treba dodať, že Rakúšania si to patrične uvedomujú.

V zahraničí ste tri roky pôsobili v architektonických kanceláriách, až prišiel prevrat. Ako ste ho prežívali?

Hneď po potlačenej demonštrácii v Prahe sme sa viacerí rodáci stretli pred československým veľvyslanectvom vo Viedni, kde sme pálili sviečky. Posledný novembrový deň sme usúdili, že udalosti už pokročili ďaleko a môžeme navštíviť Slovensko. Potrebovali sme si vybaviť vízum, no vlastnili sme len emigrantské pasy, ktoré totalitné krajiny neuznávali. Úradníci na ambasáde boli šokovaní, pretože to bolo po prvýkrát v dejinách, keď ilegálni emigranti žiadali vízum do neuznávaného dokumentu a chceli navštíviť krajinu, z ktorej ušli. Samozrejme, nechceli nám ho vydať.

Ako to pokračovalo?

Povedali sme, že neodídeme, ak nedosiahneme, čo žiadame. Prišiel večer a keďže sme boli stále neoblomní, zamkli nás v priestoroch ambasády. Víza nám nakoniec udelili o polnoci a hneď na druhý deň sme sa vybrali na Slovensko.

Zažili ste po návrate nejaký kultúrny šok?

Paradoxne, najväčším prekvapením bolo to, že sa vôbec nič nezmenilo. V emigrácii som bola síce len tri roky, no počas nich sa v našom živote udialo obrovské množstvo zmien. A zrazu som prišla domov a mala som pocit, že zastal čas - akoby sme to všetko opustili len pred malou chvíľou. Počas socializmu to bolo jednoducho tak, všetko išlo vo vyjazdených koľajach, akákoľvek výnimka bola neprípustná. Až vtedy som si naživo uvedomila, že človek sa môže naplno rozvíjať, len ak je slobodný.

Dnes ste hlavnou architektkou Bratislavy. Neoľutovali ste svoje rozhodnutie?

Takto vám odpoviem – v poradnom zbore mám jedného mladého šikovného finančníka, ktorý sa mi po polroku priznal, že si pri mojom uvedení do funkcie v duchu povedal: „Čo tu táto pani chce, myslí si, že niečím pohne? Tej dávam tak dva mesiace!“ Zatiaľ som tu rok, každý deň si uvedomujem, že som platená z verejných daní a za to odo mňa verejnosť očakáva prácu, ktorá prinesie výsledky. A rozhodne nechcem odísť z úradu bedákajúca, že som nič urobiť nemohla.

Čo na to všetko hovoria vaše deti?

Veľmi ma podporujú. Ten mladší sa narodil v Rakúsku, ale srdce mu bije smerom na východ. Starší syn je podobný, má hudobnú skupinu a všade, kde hrá, hrdo sa hlási k Slovensku. Niekedy sa im smejem, akí z nich vyrástli národovci, ale vlastne tomu rozumiem. Doma si človek neuvedomí, že je Slovák. Svoju príslušnosť k národu vždy pocítite až vonku, v cudzom prostredí.

Ingrid Konrad (52) vyštudovala architektúru na STU (vtedajšej SVŠT) v Bratislave. Ako 27-ročná emigrovala s manželom a trojročným dieťaťom do Viedne. Mesiac po príchode začala spolupracovať s architektom slovenského pôvodu Jánom Kočím, neskôr rakúskym architektom Thomasom Feigerom. Nasledovalo štúdium a nostrifikácia diplomu na Fakulte architektúry a územného plánovania Technickej univerzity vo Viedni, kde pôsobí 15 rokov ako asistentka a lektorka. Popritom spolu s manželom založila vlastnú architektonickú kanceláriu vo Viedni a Dolnom Rakúsku. Od roku 2006 pôsobí aj na Slovensku a je členkou komisie výstavby, územného plánovania, životného prostredia a dopravy pri Miestnom úrade Bratislava - Vajnory. V júni 2011 bola zvolená spomedzi ďalších uchádzačov do funkcie hlavnej architektky mesta Bratislavy. S tragicky zosnulým manželom Karolom (2006) má synov Alexa (28) a Maxa (18).