Jarmila Virágová: So šteniatkami aj spávam

Ako riaditeľka výcvikovej školy pre vodiace psy pracuje od rána do večera so zvieratami. Dokáže prečítať citlivé nuansy ich psychiky tak ako málokto.

S výcvikom vodiaciach psov pre nevidiacich sa na Slovensku začalo až v deväťdesiatych rokoch. Prečo nie skôr?

Kým sme boli v spoločnom štáte s Českou republikou, výcvik vodiacich psov sa realizoval len tam. Až kým sa Imrich Bartalos, nevidiaci hudobný pedagóg, neodhodlal začať s takýmto výcvikom aj na Slovensku. Sám už jedného vodiaceho psa mal a druhého sa rozhodol vycvičiť. Podarilo sa mu to tak dokonale, že ten pes vyhral prvé majstrovstvá republiky. To bolo v deväťdesiatom piatom roku. V tom roku vznikla aj naša škola.

A vy ste boli hneď od začiatku pritom?

Áno, na výcvik vodiacich psov ma nahovorila kamarátka, ktorá vedela, že sa venujem služobnej kynológii. To je však úplne iná práca. Trénovala som plemená na pachové práce, obranu alebo na záchranárske práce. Povedala som jej, že o vodiacich psoch nič neviem, ale že je to pre mňa zaujímavá výzva. Napokon ma to tak zaujalo, že som pri tomto odbore zostala. Začínali sme takpovediac od nuly s kolektívom nadšencov a postupne si budovali zázemie s pomocou zo zahraničia. Veľa sme čerpali zo susedného Česka a sučku, ktorá nám porodila šteniatka, sme dostali z Austrálie.

Zvieratám nedokáže rozumieť každý. Musí mať človek pre vašu prácu nejaké vrodené predpoklady?

U mňa to bolo tak, že som mala vždy rada psy a až po čase som si všimla, že s nimi dokážem komunikovať lepšie ako väčšina ľudí. Je to dar od pána boha, niečo, čo sa nedá naučiť. Dalo by sa to prirovnať k umeleckému talentu. Ak napríklad nemáte vrodené vlohy na maľovanie, môžete sa naučiť techniku maľovania, ale nikdy z vás nebude slávny umelec.

V rámci služobnej kynológie ste trénovali aj psy, ktoré odmietali komunikáciu pri plnení pracovných úloh. Prečo sa im to stávalo?

Lebo mali zlé skúsenosti s ľuďmi. Nedá sa povedať, že by sa k nim niekto správal agresívne, skôr išlo o to, že ktosi nevedel správne prečítať signály, ktoré k nemu zviera vysielalo. Viete, počas tréningu sa môže veľmi ľahko stať, že psa položíte na lopatky, že ho psychicky zlomíte. On sa vám snaží niečo naznačiť, ale vy nechápete, čo vám chce povedať, a tak prekročíte hranicu, z ktorej potom už niet návratu. Stáva sa to napríklad pri nemeckom ovčiakovi, ktorý je veľmi precitlivený a napriek tomu sa s ním často hrubo zaobchádza. Niektorý pes to znesie, iný nie. Uzavrie sa do seba a prestane komunikovať.

Ako sa dá takýto stav napraviť?

Ide to veľmi ťažko. Niekedy je depresia taká hlboká, že zviera už nikdy nebude schopné vykonávať určité činnosti a nezostáva nič iné, len to akceptovať. Pes je veľmi citlivá bytosť a ak nemáte správny feeling pre jeho potreby, tak mu môžete aj úplne nechtiac ublížiť. Ide najmä o jeho odolnosť voči stresu. Kedysi, keď žil pes ešte vo voľnej prírode, nič také nepotreboval, istú dávku stresu zažíval len pri lovení vo svorke. Takže keď ho pri náročných výcvikoch vystavujeme istej dávke stresu, treba brať ohľad na jeho reakcie, aby sme ho nenútili do niečoho, čo je nad jeho sily. Hranice sú pritom veľmi individuálne. Napríklad taký rotvajler znesie oveľa tvrdšie tréningové metódy ako citlivý labrador.

1.jpg

Aké predpoklady musí spĺňať vodiaci pes?

Názory na túto problematiku sa postupne vyvíjali. Keď sa začalo s výcvikom vodiacich psov v roku 1928 v Nemecku, tak tam začínali s ich národným plemenom - nemeckým ovčiakom. Vtedy sa hovorilo, že ideálny vodiaci pes by mal byť dobrý vo všeobecnom správaní, dobrý vo vodení a navyše by mal brániť svojho pána. Ale tieto tri požiadavky nejdú veľmi dokopy. Ak je pes vyšľachtený ako obranár, môže sa stať, že bude v určitých situáciách reagovať agresívne, a to nie je dobré. Keď slúži nevidiacemu človeku, ktorý nemá zrakovú kontrolu nad okolím, je len na ňom, ktorú situáciu bude považovať za nebezpečnú. A pes nemusí mať vždy správny odhad. Tak sa napokon od požiadavky obrany radšej upustilo. Napokon sa ako najideálnejší ukázal labradorský retriver, pôvodne lovecký pes, ktorý bol pre potreby vodenia zámerne vyšľachtený tak, aby stratil lovecký inštinkt. Preto naše zvieratá nemajú klasické rodokmene v súlade s požiadavkami medzinárodnej kynologickej federácie. Naše rodokmene určuje medzinárodná federácia škôl na výcvik vodiacich psov, ktorá má celkom iné požiadavky. Psy, ktoré trénujeme, nesmú mať žiadne známky agresivity. Navyše je dôležité, aby boli stopercentne zdravé, odolné voči stresu a aby mali schopnosť samostatne sa rozhodovať. To je dôležité v rôznych nepredvídateľných situáciách. Napríklad keď idú s nevidiacim po chodníku, ktorý je zrazu rozkopaný, hoci včera ešte rozkopaný nebol. Vtedy je len na psovi, aby sa rozhodol, kadiaľ treba ísť a on musí na seba túto zodpovednosť prebrať. Nie každé zviera je to však ochotné urobiť.

A nie každý pes sa hodí pre každého pána?

Presne tak. Vzťah medzi vodiacim psom a nevidiacim je niečo ako zmiešané manželstvo. Musí byť harmonické, aby fungovalo, povedzme, desať rokov. Napríklad keby drobná subtílna panička musela komunikovať s veľkou dominantnou sukou, znamenalo by to pre obe veľké komplikácie vo vzťahu. Keď žijete dennodenne so zvieraťom, je dôležité, aby puto medzi vami bolo srdečné. V opačnom prípade nemôže byť spokojný človek ani zviera. Zásadne nedávame vodiace psy ľuďom, ktorí nemajú radi zvieratá.

Ako to zistíte?

S každým klientom robíme špeciálne testy a pohovory. Neskôr sledujeme jeho vzťah k psovi počas týždenného sústredenia a tam sa ukáže, či sme priradili to správne zviera k správnemu pánovi. Keď si dvojica perfektne sadne, je to obrovská láska. Niečo podobné zažívajú ľudia v štádiu zamilovanosti. Pes sa vtedy o svojho pána stará až s dojímavou nežnosťou a pre mňa je to veľká radosť, keď sa na nich môžem pozerať.

2.jpg

Ako bežne vyzerá váš pracovný deň?

Hrozne. Každý deň vstávam o pol šiestej ráno bez ohľadu na to, či je sobota, alebo nedeľa, lebo musím ísť so psami na prechádzku. Do práce chodím na siedmu, aby som mala aspoň dve hodinky pokoj predtým, než začnú vyzváňať telefóny a mohla sa sústrediť na dôležité úlohy. Okrem vlastných tréningov sa venujem aj školeniu trénerov, komunikujem s klientmi, za ktorými treba neraz vycestovať, mám na starosti komunikáciu s medzinárodnou federáciou škôl na výcvik vodiacich psov. Táto organizácia nám nesmierne pomáha, vďaka nej sa vo mne obnovila viera, že ľudská pomoc môže byť naozaj nezištná, že vám ju môže poskytnúť niekto, kto za ňu nič nechce. Je úžasné, koľko ľudí na svete dokázala zjednotiť. My sme stále v situácii, keď pomoc viac prijímame, ako dávame, ale občas sa nám už podarilo dostať sa aj do opačnej pozície. Napríklad, keď sme poskytli psy do Poľska alebo na Maltu. Je to všetko o medzinárodnej komunikácii a tá zaberá dosť času. Okrem toho robíme rôzne projekty pre nevidiacich. Napríklad sme sledovali stopäťdesiat prevádzok na Slovensku, aby sme zistili, ako sú v nich zabezpečené prístupové práva pre ľudí s vodiacimi psami. Z práce sa väčšinou vraciam až večer. A keď sa nám narodia šteniatka, dva mesiace som s nimi doma a socializujem ich.

Robíte to priamo vo vašom dome?

Nie celkom, ale na mojom pozemku je psia pôrodnica, ktorú nám pomohol postaviť Lions Club Bratislava Pressburg. Tam so šteniatkami aj spávam, aby sa náhodou nestalo, že ich sučka zaľahne.

Pomáha vám so starostlivosťou o zvieratá niekto z rodiny?

Môj priateľ. Bez neho by som to určite nezvládla. Keď sa mi križuje starostlivosť o zvieratá s inými povinnosťami, tak ma vždy ochotne zastúpi.

Máte aj deti?

Nie a nikdy som po nich ani netúžila, hoci okolie mi neraz dávalo najavo, že by to malo byť inak. Keď som mala dvadsaťpäť rokov, tak som sa sama seba pýtala, či som normálna. Napokon som dospela k názoru, že áno, som normálna, lebo ľudia by mali mať deti len vtedy, ak po nich naozaj túžia.

3.jpg

Predtým, než ste sa začali špecializovať na psy, ste dlhé roky pracovali s koňmi. Prečo ste sa tejto práce vzdali?

Musela som zmeniť špecializáciu vzhľadom na vek. Robila som totiž redrezúru koní a to je veľmi fyzicky náročná činnosť. Venovala som sa jej od mladosti, celých dvadsaťštyri rokov. Ako tridsaťsedemročná som s tým prestala, myslím, že to bol už najvyšší čas. Zmenu zamestnania som nikdy neľutovala.

Keby ste mali pomenovať, čo vám najviac dáva vaša práca, čo by to bolo?

Moju najväčšou motiváciou sú chvíle, keď vidím, že sú nevidiaci ľudia s našimi psami šťastní, že sa s nimi odvážia hocikam ísť. Nevieme im síce vrátiť oči, ale mnohí z nich zažívajú so svojím psíkom vrcholné okamihy šťastia, aké nepoznali od chvíle, keď stratili zrak. Iste, musíme riešiť aj s problémami. Keď napríklad zistíme, že zo siedmich psíkov, ktoré sa nám narodili, má šesť vážne zdravotné problémy, na radosti nám to nepridá. Ale na druhej strane vidím, že má moja práca zmysel a to mi dáva istotu, že som na správnej ceste.

Jarmila Virágová (47) vyštudovala odbor chov koní a jazdec z povolania. Venovala sa redrezúre koní, pracovala ako trénerka jazdy na koni na Slovensku aj v Rakúsku, venovala sa výcviku mladých koní, práci s problémovými zvieratami a výcviku koní na účely terapie. Koncom osemdesiatych rokov sa preorientovala na prácu so psami, venovala sa služobnej kynológii. Po otvorení Výcvikovej školy pre vodiacich psov Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska sa v nej zamestnala ako trénerka, momentálne tam zastáva post riaditeľky.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ste si istí, že svoj smartfón využívate naplno?
  2. Ak Vás nikdy nič nebolelo, nestrácajte čas čítaním tohto článku!
  3. Cestovateľské tipy, kde stráviť Veľkú noc
  4. Online predplatné na mesiac zadarmo v novej iOS aplikácii SME.sk
  5. Talent - vzdelanie - úspech
  6. Elektro-horúčka v podaní Volkswagenu
  7. Spoznáte týchto 11 filmov, v ktorých sa objavil McDonald’s?
  8. Nepýtajte od lekára antibiotiká pri chrípke či nádche
  9. Máte hypotéku a chcete lepšie spávať?
  10. 16 tipov na poznávacie zájazdy so slovenským sprievodcom
  1. Zastrašovanie od majiteľov hotela Danube nehoráznosťou!
  2. Naše finančné družstvo - postoj člena vyjadrený básňou
  3. Cestovateľské tipy, kde stráviť Veľkú noc
  4. Chceme, aby mali naši zákazníci z nakupovania zážitok
  5. Online predplatné na mesiac zadarmo v novej iOS aplikácii SME.sk
  6. Depresia. Kedy ju treba liečiť?
  7. Bratislavčania môžu žiadať príspevok na polopodzemné kontajnery
  8. Mototechna predala za päť rokov už 40 tisíc áut
  9. HubHub spája sily s Neulogy
  10. Na SPU v Nitre vznikla Konfuciova trieda
  1. Spoznáte týchto 11 filmov, v ktorých sa objavil McDonald’s? 22 407
  2. 16 tipov na poznávacie zájazdy so slovenským sprievodcom 14 599
  3. Ste si istí, že svoj smartfón využívate naplno? 8 478
  4. Cestovateľské tipy, kde stráviť Veľkú noc 8 244
  5. Mio MiVue 733 WiFi - snadno přeneste záznam autokamery do mobilu 7 291
  6. Máte hypotéku a chcete lepšie spávať? 5 565
  7. Nepýtajte od lekára antibiotiká pri chrípke či nádche 5 406
  8. Dobrú chuť: príloha o dobrom jedle a varení v denníku SME 5 133
  9. Elektro-horúčka v podaní Volkswagenu 4 856
  10. Online predplatné na mesiac zadarmo v novej iOS aplikácii SME.sk 3 340

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Procházka: Prečo vláda vznikla tak rýchlo? Smer rozdával karty

Špeciálne vydanie podcastu. Peter Tkačenko sa rozprával s Radoslavom Procházkom.

Neprehliadnite tiež

Preplávala Lamanšský prieliv: Na tých, ktorí o mne pochybovali, sa teraz smejem

Diaľková plavkyňa Zuzana Jusková predbehla aj svojich mužských koelgov.

Reishi: Prečo je ázijská huba kráľovnou medzi prírodnými liečivami?

Prezývajú ju aj zázračná, huba bohov či huba s duchovnou silou.

Štýl Cindy Crawfordovej: Jej obľúbeným kúskom je sako

Tri tipy na oblečenie v štýle supermodelky.

Prečo sa anča volá Anča a robertko Robertko

Sú za tým skutočné príbehy. Čo sa stalo, že sa so sexuálnymi pomôckami spojili práve tieto mená?

Desať receptov na mandľové zákusky, koláče a torty

Vyskúšajte dobroty, v ktorých hrajú hlavnú úlohu mandle.