Illah van Oijen: Ulica patrí každému

Hoci sa na adresu slovenských miest vyjadruje neraz kriticky, pri jej rozprávaní dostanete chuť precestovať aj tie najzastrčenejšie kúty našej krajiny. Holandská fotografka vás prekvapí plynulou slovenčinou, veľkým fotoaparátom na film, či tým, že spoluorganizuje Dobrý trh.

V čase nášho stretnutia je krátko pred konaním ďalšieho Dobrého trhu na Panenskej ulici v Bratislave. Ako vznikol tento nápad, existuje niečo podobné aj v Holandsku?

Inšpirovali sme sa predovšetkým populárnymi Londýnskymi trhmi, starými bratislavskými trhmi, ale aj takzvaným Kráľovským dňom v Holandsku. Hlavnou myšlienkou Dobrého trhu je na chvíľu uzavrieť ulicu a dať ju obyvateľom. Nečakali sme, že to bude také úspešné a príde toľko ľudí. Veľmi príjemne nás to prekvapilo, hoci teraz máme plné ruky práce. Chodia nám dokonca pomerne často e-maily od ľudí z Banskej Bystrice, Prešova či Košíc, aby sme spravili niečo podobné aj u nich. Okrem nášho občianskeho združenia Punkt pracujú na Dobrom trhu aj bratislavská mestská časť Staré Mesto a prevádzky, ktoré sú na Panenskej. Máme tam susedku, ktorá spieva v kapele, je tam kostol a ľudia, ktorí nám otvoria dvere a poskytnú elektrinu. Verejný priestor mi je veľmi blízky, už ako dieťa som mala v Holandsku skúsenosť s tým, že ulica patrí každému. Tam keď sa dohodnete so svojimi susedmi, že chcete skrášliť svoju ulicu, dostanete povolenie na deň ju uzavrieť – upracete ju a potom tam máte žúr.

Ako vyzerá takýto uličný žúr – bavia sa všetci susedia?

Áno, presne tak. Keď spolu pozametáme a nasadíme nové kvetinky, deti sa hrajú, my si dáme so susedmi na ulici víno a prinesieme občerstvenie. Nikto vám nebude z okna nadávať.

Chýba vám rodná krajina, cestujete domov často?

Do Holandska chodím asi dvakrát do roka. Jedného brata mám v Haagu a druhého v New Yorku.

Práve do Ameriky sa datujú vaše fotografické začiatky...

Fotiť ma naučil dedo, ktorý pochádzal z New Yorku, ale býva v Los Angeles. Ako pätnásťročná som prišla do Ameriky, takmer sme sa nepoznali, lebo sme sa niekoľko rokov nevideli. Dedo sa ma spýtal, čo môže pre mňa urobiť. Vedela som, že fotí, preto som ho poprosila, aby ma to naučil. Veľmi sa potešil, vybral fotoaparát, zobral ma von a vysvetlil mi všelijaké technické záležitosti. Keď sme vyvolali moje fotky, zrazu úplne stíchol. Mlčky vstal, zamieril do skrinky, vybral veľkú tašku a podal mi ju. Bol v nej fotoaparát a plno rôznych filmov aj objektívov. Povedal mi len: „Ty už vieš, čo s tým máš robiť. Choď domov, uč sa, len foť a foť.“ Moja prvá séria vznikla tak, že som nafotila mladšieho brata. Dnes je z neho fotomodel v New Yorku a zo mňa fotografka na Slovensku.

Čo vás najviac prekvapilo po príchode na Slovensko?

Pôvodne som sem prišla fotiť na rok, ale keď som dokončila svoj projekt a predstavila si, že sa mám vrátiť naspäť do Holandska, pripadalo mi nezaujímavé, tak som ostala (smiech). Na Slovensku ma veľmi prekvapil rozdiel medzi mestom a vidiekom – hlavne v kvalite infraštruktúry, vo verejnom priestore, a v tom, čo môžete kúpiť v obchodoch. Okrem toho ma nepríjemne prekvapilo, že ľudia sa na Slovensku chcú posúvať dopredu, ale nemajú trpezlivosť. Ako keby preskočili jeden krok vo vývoji krajiny. Čo sa týka verejného priestoru, je škoda, že sa často nezachovajú originálne pamiatky. Pre mňa bolo nepochopiteľné, že predovšetkým v rokoch 2005 až 2007 tu vyrástlo množstvo sklenených budov. Jediné, čo som mohla spraviť, bolo fotografovať to, zdokumentovať a rozprávať o tom.

Pomerne často upozorňujete na rôzne negatívne javy v slovenských mestách, napríklad na premnoženie bilbordov. Ako reagujú ľudia na pripomienky Holanďanky?

S mojou prácou fotografky a aktivistky súvisí to, že upozorňujem na veci, ktoré si myslím, že by mohli lepšie fungovať. Bilbordy sú perfektným príkladom, pretože už všade vo svete sa menia zákony a situácia sa v tejto oblasti zlepšuje. Upozorňujem však aj na zaujímavé veci v mestách, tie, ktoré vy možno vnímate ako škaredé, ale podľa mňa sú krásne. Od začiatku ma fascinovalo, že Slováci majú veľký záujem počuť môj názor – vďaka tomu, že som cudzinka, ktorá sa tu rozhodla žiť. Ľudia sú nadšení, že som sem prišla a čudujú sa, čo tu robím, veď v Holandsku sa žije lepšie. V poslednom čase ma to začína trochu hnevať – vychádza vaša radosť z toho, že si myslíte, že tu nie je dobre? Alebo že vy ako Slováci nemáte silu robiť zmeny? Mám pocit, že neveríte, že toto je dobrá krajina a je tu veľa možností. Ale to, čo robím ja, robím spolu so Slovákmi, pohybujem sa na pozitívnej vlne, ktorú tvoria mladí ľudia a spolu s nimi sa učím surfovať!

Vydali ste knihy o Bratislave a Košiciach, momentálne pracujete na fotografickom materiáli o Žiline. Prečo padol výber práve na toto mesto?

Od začiatku som mala pocit, že Žilina je v centre Slovenska. To, že je to geograficky inak, som zistila až neskôr (smiech). Po Slovensku cestujem už šesť až sedem rokov a vždy si pri Žiline poviem, aha, tu sa začína Slovensko! Mení sa tam krajina, začínajú sa väčšie hory a doliny. Okrem toho mi učarovala stanica Záriečie s kultúrnym centrom na periférii pod diaľnicou. Nie je tam nič, len veľký obchvat a malá stanica, kam chodí zopár vlakov denne. Kultúrne centrum, ktoré tam vzniklo, je však prekrásne. Chodia tam mladí aj starší, čo určite ovplyvňuje celé mesto, pretože ľudia tam majú pocit, že ich hlas a aktivity môžu pozitívne ovplyvňovať ich životný priestor. Keď som tam bola minule, práve robili študenti workshop, v rámci ktorého riešili informačné systémy v meste. V centre mesta je veľmi veľa plagátov a malých reklám, pričom ich nájdete aj na krásnych starých stĺpoch. Preto robia študenti workshop, na ktorý si pozývajú medzinárodných hostí a navrhujú nové riešenia, ako zachovať reklamu aj pekné mesto. Toto je pre mňa krásny príklad, ako sa mladí ľudia môžu zapájať do tvorby verejného priestoru, veď je to ich mesto.

Stále fotíte analógovým fotoaparátom?

Áno, chodím s veľkým aparátom, pričom mám osem fotiek na jeden film. Pri fotení veľa rozmýšľam, nič necvaknem len tak. Neviem si predstaviť, že by som mala digitál, asi by som si potom nevedela vybrať zábery (smiech). Fotenie miest mi pripadá zábavné, občas ma sprevádza nejaký miestny obyvateľ, ktorý mi chce niečo ukázať, ale ja už po ceste nájdem množstvo zaujímavých vecí. Stalo sa nám, že sme napokon na miesto, kam sme plánovali ísť, ani nedošli (smiech). Keď ste fotografom, je to dar, môžete si dovoliť zastaviť sa. Nemáte cieľ presunúť sa z bodu A do bodu B, ale môžete ostať všade, kde vás niečo zaujme. A tým, že máte otvorené oči a pozeráte okolo seba, uvidíte oveľa viac.

Váš partner, s ktorým vychovávate dcérku, je tiež fotograf. Ako funguje taká umelecká rodina?

U nás asi všetko funguje trochu inak (smiech). Obaja máme toľko projektov, že keď prídeme domov, o práci sa veľmi nerozprávame, skôr dáme prednosť osobným veciam. Na Slovensku je malý trh na umenie, najmä čo sa týka fotografického, preto často makáme a nepoznáme, čo sú to voľné víkendy. Zbožňujem, keď cestujeme za prácou spolu s Medou, ktorá má teraz rok a pol. V starostlivosti o ňu sa striedame, u nás to funguje viac-menej tak, ako príde – záleží na tom, kto má práve prácu. Ale keď máme voľnejšie, zbožňujem stretnutia so Šymonovou rodinou, keď sú spolu všetky deti a hrajú sa s Medou.

Mali ste aspoň chvíľu klasickú materskú dovolenku?

Možno mesiac (smiech). Neviem len sedieť doma. Namiesto toho, aby ma to trápilo, robím to, čo je pre mňa prirodzené. Keď mala Meda asi pol roka, vydala som knižku o Košiciach. V Holandsku hovoríme, že len šťastní rodičia môžu urobiť svoje deti šťastnými. Snažím sa preto žiť naplno, robiť veci, ktoré sú pre mňa dôležité, a pritom byť s mojou dcérkou, vidieť, ako rastie, počuť, čo potrebuje, byť pri nej čo najviac. Som rada, že sa mi podarilo vytvoriť zlatú strednú cestu, že aspoň počas prvého roka bola Meda stále s mamou, a keď treba, máme babysiterku priamo vo dvore. V Holandsku ide žena po dvoch, troch mesiacoch normálne naspäť do práce a dieťa ide do jaslí, to si ja už neviem predstaviť. Ale na druhej strane, je tam bežné, že žena pracuje štyri dni a rovnaký počet pracovných dní v týždni má aj muž. Volá sa to „papa dag“, teda otcov deň. Skoro všetky kamarátky, ktoré mám v Holandsku, to využívajú – teda obaja rodičia majú jeden deň, v ktorý zarobia trochu menej, ale môžu byť s dieťaťom, čiže dieťa je v jasliach alebo v škôlke len tri dni. Všimla som si, že na Slovensku majú ženy akoby nedôveru k mužom, majú pocit, že nemôžu odísť z domu a nechať dieťa s ním. Myslím si, že je veľmi dôležité, keď je dieťa s otcom a je potrebné, aby videlo, že matka mu dôveruje. Šymon je úžasný, je oveľa trpezlivejší ako ja, Medu zbožňuje a nič jej nechýba, keď je s ním. Som len rada, keď jej môžem darovať čas s otcom.

Illah van Oijen (30) – pochádza z Haagu, študovala všeobecné kultúrne vedy na Vrije Universiteit Amsterdam, fotografiu na Koninklijke Academie van Beeldende Kunsten v Haagu a na VŠVÚ v Bratislave. Na Slovensko prišla v roku 2005, aby nafotila čerstvého člena EÚ, napokon tu však zostala. Vydala dve fotografické knihy s esejami, Bratislava – mesto na mieru a Košice – dzivosť v srdci, v súčasnosti pracuje na knihe o Žiline. V marci mala v Stredoeurópskom dome fotografie výstavu s názvom Súkromný verejný priestor. Pôsobí v občianskom združení Punkt, kde spolu s Barbarou Zavarskou a v spolupráci s bratislavskou mestskou časťou Staré Mesto organizuje Dobrý trh na Panenskej ulici v Bratislave. V máji sa zúčastnila ako rečníčka na konferencii TEDxBratislava. Svoj čas venuje aj výrobe šperkov a oblečenia z recyklovaných vecí pod značkou Fashion Recycling Lab. S priateľom Šymonom Klimanom vychováva dcéru Medu.