Mária Homolová: Naučila som sa prekonávať samu seba

Ako momentálne prebieha vaša predolympijská príprava?

Noha sa mi už zahojila, takže ju pomaly začínam zaťažovať. Už cvičím na kladine aj na bradlách, onedlho začnem trénovať aj preskoky.

Čo sa vám vlastne stalo?

Mala som natrhnuté šľachové puzdro. Stalo sa mi to pri odraze do dvojitého salta dva dni pred odchodom na majstrovstvá Európy. Účasť na nich som potom musela zrušiť, nešla som ani na majstrovstvá Slovenska, takže mi ušli viaceré dôležité súťaže. Bola som z toho veľmi nešťastná, ale všetci naokolo mi vraveli, že to mohlo dopadnúť aj horšie. Tá šľacha sa mohla celá roztrhnúť a nemusela som ísť ani na olympiádu. Takže som vlastne mala šťastie v nešťastí.

Čím to je, že vás vaše perfektne trénované telo zradí a vy sa zraníte?

Najväčší problém je, že nemám osobného fyzioterapeuta, ktorý by na mňa dozeral a riešil by akútne každú bolesť, ktorá sa u mňa prejaví. Potom to vyzerá tak, že keď ma niečo bolí, tak tomu neprikladám primeranú vážnosť. Postupne sa to zhoršuje, až je z toho napokon vážne zranenie.

Vravíte, že ako olympionička nemáte adekvátnu fyzioterapeutickú starostlivosť?

Fyzioterapeut, ktorého mám zazmluvneného, sa nevenuje len mne. Často cestuje, z posledného pol roka strávil štyri mesiace v zahraničí, takže sa nedá hovoriť o nejakom intenzívnom kontakte.

Čo všetko vás ešte čaká pred odchodom na olympiádu?

Šesť dní v týždni trénujem dvojfázovo päť až šesť hodín. Okrem toho končím štúdium masmediálnej komunikácie v Trnave, som práve v poslednom ročníku. Tam mi však, našťastie, vyšli v ústrety. Štátnice som si mohla preložiť až po olympiáde a aj na odovzdanie diplomovej práce mám viac času ako ostatní študenti. Stačí, keď ju ukončím dvadsiateho júla, takže momentálne na nej práve finišujem. Hneď potom pocestujem do Londýna.

Aký je to pre vás pocit?

Fantastický. Doteraz som olympiádu videla len v televízii, ale naživo to musí byť niečo celkom iné. Keď si predstavím, že na vlastné oči uvidím všetkých tých slávnych športovcov, ktorých poznám len z médií, veľmi sa na to teším.

A čo samotné súťaženie? Nebude to pre vás veľký stres?

Ani nie, ja sa na preteky vždy teším. Aj keď nie vždy vyjdú podľa mojich predstáv. Stáva sa, že mám zostavu perfektne natrénovanú, a predsa urobím chybu. Ale športovec sa musí vedieť nad také momenty povzniesť. Keď zistí, kde sú jeho slabiny, je len na ňom, aby sa ich potom snažil na tréningoch odstrániť a na ďalšie preteky nastúpil zase o niečo lepšie pripravený.

Vy žijete športom odmalička. Pochádzate zo športovo založenej rodiny?

Ocino hrával aktívne futbal a brat ide v jeho šľapajach, hrá za náš klub v Kováčovej. Naši ma pôvodne chceli dať na krasokorčuľovanie alebo na tenis, ale napokon sme zistili, že ani jedno, ani druhé sa nebude dať realizovať. Krasokorčuliarske tréningy sa začínali už o pol šiestej ráno na ľade, čo bolo nesmierne vyčerpávajúce, a tenis bol zase veľmi finančne náročný. A tak som skončila pri športovej gymnastike. Mamina kolegyňa sa venovala tomuto športu ako rozhodkyňa a pomohla mi dostať sa k nemu. Mala som šesť rokov. Odvtedy som každý deň dochádzala z Kováčovej do Detvy na tréningy. V Detve som napokon nastúpila aj na základnú školu, inak by som nestíhala dvojfázovo trénovať. Celé roky som odchádzala z domu skoro ráno a vracala som sa až na večer.

Ako ste to zvládli? Nemali ste niekedy chuť so všetkým prestať?

V tretej triede na mňa doľahla kríza. Mala som pocit, že už ďalej nevládzem, že takto nechcem žiť donekonečna. Vtedy zasiahli moji rodičia. Povedali mi, že ak nebudem chodiť na tréningy, budem musieť doma robiť okolo domu a záhrady. Určite by mi nedovolili len hrať sa. A tak som si radšej vybrala šport (smiech).

Takže odmalička ste si zvykali na tvrdú disciplínu.

V gymnastike to inak nejde. Ak chcete v tomto športe niečo dosiahnuť, musíte začať vo veľmi útlom veku, kým je telo pružné a poddajné. Od šestnástich rokov vás už pokladajú za seniorku. Vrcholovo môžete byť činná maximálne do dvadsiatich siedmich rokov, ale to sa stáva len výnimočne. Väčšina dievčat odchádza skôr.

Vy však ešte nepomýšľate na odchod?

Je možné, že po olympiáde skončím. Myslím si, že takto rozmýšľa viacero reprezentantiek, ktoré už majú po dvadsiatke. Olympijská účasť sa považuje za vrchol kariéry, ďalej sa už v tomto veku nedá ísť.

K tomuto úspechu vás posunula vaša trénerka Katarína Krekáňová. Ako ste si k sebe našli cestu?

Stretli sme sa, keď som mala osemnásť. Vtedy zo Slovenska odišli moji ukrajinskí tréneri Naďa a Mykolaj Gavriščukovci a mne hrozilo, že nebudem mať s kým trénovať. Katarína vtedy pôsobila v Trnave a umožnila mi pripravovať sa u nej. Pôvodne to malo byť len dovtedy, kým sa v Detve nenájde iný tréner, s ktorým by som mohla pokračovať. Ale napokon to dopadlo tak, že sme sa obidve spolu vrátili do Detvy (smiech). Katarína odtiaľto pochádza a keď to vyzeralo, že by mal zaniknúť detviansky športový klub, v ktorom vyrastali legendy ako Marečková alebo Labáková, rozhodla sa sem prísť a znovu ho postaviť na nohy. Odkedy spolu trénujeme, podarilo sa jej perfektne zlepšiť techniku môjho cvičenia. Ľudia, ktorí ma videli po tom, ako sa ma ujala, neverili vlastným očiam. Zrazu som cvičila úplne inak ako predtým.

Čím to je?

Základ je v technickej a kondičnej príprave, na ktorú kladie Katarína veľký dôraz. Bez nej by som dnes určite nebola tam, kde som. Bohužiaľ, roky technicky nesprávneho cvičenia sa podpísali na mojej chrbtici. Raz sa mi stalo, že mi po odraze z mostíka čosi ruplo v krížovej oblasti, mala som pocit, ako keby sa tam niečo rozdelilo. Lekári zistili, že mám vyskočenú platničku a vážne problémy so stavcami. Vraveli mi, že ak budem ďalej cvičiť gymnastiku, skončím na invalidnom vozíku. Napokon mi Eva Marečková vybavila odborníka v Prahe, ktorý mal iný názor. Povedal mi, že môžem cvičiť ďalej, ak si budem dávať väčší pozor na doskoky a popracujem na chrbtovom svalstve, aby lepšie držalo stavce v správnej polohe. A tak som sa rozhodla pokračovať, hoci občas sa stáva, že ma bolí chrbát.

Ako ste sa naučili prekonávať bolesť?

Je to zvláštne, ale vždy, keď mám pocit, že už ďalej nevládzem, stane sa niečo, čo ma posunie vpred. Pamätám si, ako ťažko som prežívala roztrhnutie achilovky v roku 2008. Vtedy som vyhlásila, že s gymnastikou končím, lebo som vedela, že ma čaká zdĺhavé liečenie, počas ktorého pôjdem kondične úplne na dno a budem musieť zase začať od nuly. Išla som na liečenie do Kováčovej, kde pred mojimi očami priviezli mladého chlapca na vozíčku. Ešte pred piatimi hodinami sa tešil zo života, mal však autonehodu, pri ktorej ochrnul. Vtedy som si povedala, že ja so svojou roztrhnutou achilovkou sa vlastne nemám na čo sťažovať. Moja situácia nebola ani zďaleka taká vážna ako jeho.

Šport vám dal aj veľa pekných zážitkov. Vďaka nemu ste precestovali celý svet. Kde sa vám najviac páčilo?

Asi vlani na univerziáde v čínskom Šenzene. Všetko ma tam doslova uchvátilo - ľudia, nádherná kvetinová výzdoba, príroda, more. Bola tam veľmi srdečná atmosféra, úplne iná ako napríklad v Tokiu, kde všetci chodia so slúchadlami v ušiach po ulici a nevnímajú jeden druhého.

Prečo je podľa vás práve Čína takou úspešnou gymnastickou veľmocou?

V prvom rade je to obrovským výberom veľkých talentov. Keď sa zraní čínska reprezentantka, čaká v poradí ďalších päťdesiat rovnako dobrých na svoju príležitosť. Okrem toho Číňania používajú veľmi tvrdé tréningové metódy. Keby u nás chcel niekto čosi podobné skúšať na malých deťoch, tak ho asi zavrú za teror v telocvični (smiech). My Európania sme iní. Keď začne malé dieťa s gymnastikou, najprv sa ho snažíme zaujať nenásilne, formou hry.

Už viete, čo budete robiť, keď skončíte s vrcholovou gymnastikou?

Po štúdiu masmediálnej komunikácie by som sa rada stala športovou redaktorkou. Páčilo by sa mi pracovať v teréne medzi športovcami. Na to si však musím zdokonaliť jazyky, chcela by som popracovať na angličtine a ruštine a možno aj na istý čas vycestovať do zahraničia, aby som sa v nich zlepšila.

Keď dnes zrekapitulujete svoju doterajšiu kariéru, čo najdôležitejšie vám dal šport do života?

Gymnastika ma naučila prekonávať samu seba, zdolávať prekážky, čeliť vlastnému strachu. Vo vrcholovom športe sa neraz dostanete do situácie, keď si myslíte, že už nemôžete ďalej, a potom predsa zistíte, že máte ešte nejaké rezervy, ktoré zo seba dokážete vydolovať. Možno preto dokážu športovci zvládať ťažké životné situácie inak ako obyčajní ľudia.

Mária Homolová (24) sa venuje športovej gymnastike od šiestich rokov, od roku 1997 reprezentuje Slovensko v tejto športovej disciplíne na medzinárodnej úrovni. Zúčastnila sa na viacerých svetových vrcholových súťažiach a svetových pohároch, majstrovstvách Európy, majstrovstvách sveta a najnovšie sa chystá na olympiádu v Londýne. Bola juniorskou majsterkou Slovenska v rokoch 2000, 2001 a 2003 a ženskou majsterkou Slovenska v rokoch 2004, 2005, 2006, 2010 a 2011. Je slobodná, žije v Kováčovej s rodičmi. Tento rok končí štúdium masmediálnej komunikácie v Trnave.