Eva Luka: V Japonsku som bola vítaná

Ako jedna z prvých absolventov na Slovensku ste vyštudovali japončinu s angličtinou. Čím vám tento východný jazyk učaroval?

Tri roky ma nezobrali na angličtinu v kombinácii s inými jazykmi. Tak som si povedala, že sa môžem vykašlať na také školstvo (smiech). A zrazu ju otvorili s japončinou. Bolo to ako znamenie, jasná hviezda na nebi (smiech). Ešte ako dieťa som videla jeden rusko-japonský film. Dabovaný, ale boli tam pôvodné časti v japončine, myslím, že šintoistickí mnísi tam odriekali nejaké modlitby, a bolo to úchvatné. Mne sa japončina páči najmä foneticky. Väčšina japonológov ide na japončinu pre znaky, ale ja som si ju vybrala pre jej fonetickú krásu.

A čo písmo? Zvládli ste ho?

V škole sme mali veľmi dobrý základ, kde sme sa naučili asi 1200 znakov aj so všetkými čítaniami a významami, ale je pravda, že aj keď sa ich naučíte, neviete automaticky čítať. Pretože jedno slovo sa zvyčajne skladá z dvoch-troch znakov, a keď neviete prečítať presnú kombináciu jednotlivých znakov v tom slove, neprečítate ho. Aj u Japoncov je úplne bežné, že čítajú so slovníkom, najmä keď ide o ťažšiu literatúru.

Je japončina náročná pre Slováka?

Z lingvistického hľadiska je to jeden z najnáročnejších jazykov vôbec. Nevedno presne, odkiaľ japončina pochádza, etnogenéza Japoncov je vlastne neznáma, a tak sa pri učení nedá oprieť o nijaký iný jazyk. Najťažšie je však zvládnuť zdvorilostné spôsoby reči. Japončina je správna len vtedy, keď vhodne použijete zdvorilostný spôsob voči istému človeku, čo je nesmierne komplikovaný systém, lebo podľa zdvorilosti sa menia nielen slovesá, ale aj niektoré podstatné mená.

Súvisí to aj s gestami?

Gestá majú skôr umiernené. Najvášnivejším gestom u Japoncov sú prekrížené ruky cez hruď, čo znamená „nesmieš“ (smiech). Majú veľmi veľa zákazov a príkazov, vyplýva to z konfucionizmu a stáročiami ustáleného hierarchického systému, z celkového usporiadania ich spoločnosti.

Časť života ste strávili v Japonsku, kde ste okrem štúdia aj spoznávali japonský spôsob života. Skúste porovnať kultúru Japoncov, v čom zásadnom sa líši od našej?

Prvý rok v Japonsku bol tvrdý, hoci svojím spôsobom čarovný. Všetko je tam iné, ocitnete sa akoby vytrhnutá z koreňov a celkovo je to dosť ťažké, aj keď som mala z univerzity výbornú teoretickú prípravu. Okrem iného je veľmi zvláštny pocit aj túžba po domove. Jedenásťtisíc kilometrov, to už nie je taká vzdialenosť ako päťsto alebo tisíc. Prvý rok som však prežila v relatívnom šťastí, potom som zostala a žila tam približne osem rokov. V Japonsku je úplne iné kultúrne zázemie, iná psychológia, životná filozofia, náboženstvo, zvyky… Európanom sa tam prispôsobuje ťažko, ale tým, ktorí si túto krajinu obľúbia až príliš, hrozí nebezpečenstvo „zjaponizovania", ktoré môže viesť až k strate vlastnej identity. Aj mne sa to čiastočne prihodilo! (smiech) Keď som sa vrátila z Japonska, mala som gestá ako Japonci, mnoho vecí sa mi zdalo čudných, pretože v Japonsku to tak nie je. Mnohé z nich sú aj komické. Napríklad som sa raz osprchovala vedľa vane, lebo Japonci to tak robia, alebo som všade čakala, že sa mi automaticky otvoria dvere. To sú drobnosti, ale prerastá to aj do hlbších vecí. A tak som si po získaní doktorátu povedala, že sa vrátim na Slovensko, aby som nestratila kontakt so slovenčinou, aby som vedela, čo sa tu deje a ako sa tu žije, veď predsa len, je to moja rodná krajina. Keď som sa vrátila, zasiahol ma prudký kultúrny šok. Nič sa mi tu nepáčilo, nič tu podľa mňa nefungovalo. Bola som sklamaná z vlastného sklamania. A tak som sa rozhodla ísť do „horšej" krajiny a vybrala som si Španielsko. Po štyroch rokoch, ktoré som tam strávila, môžem tvrdiť, že u nás sa žije skutočne lepšie. Viem oceniť, že sa mnohé veci zlepšujú, že sa vyvíjame. Veľa Slovákov na svoju krajinu nadáva, ale oni len jednoducho nepoznajú iné kultúry.

A ako vás vnímali Japonci? Predsa len, Európanka, žena a navyše blondína...

Myslím, že môžem povedať, že Japonci sú svojím spôsobom „rasisti" – pozitívni aj negatívni. Pozitívni v tom zmysle, že Európanov a Američanov veľmi uctievajú, čo sa nedá povedať o ľuďoch z tretieho sveta, z Južnej Ameriky, Kórey, Číny… Ja som si to však užívala (smiech), mala som pocit, že som všade vítaná. Aj preto, že som Európanka, aj preto, že som žena, blondína s modrými očami, ale myslím, že ma prijímali najmä preto, lebo som sa usilovala naučiť sa ich reč a písmo. Doteraz mám v Japonsku priateľov, o ktorých viem, že sú na celý život.

Osem rokov v Japonsku, nejaké obdobie v Austrálii, časť života v Španielsku, kde ste sa okrem písania a vyučovania venovali aj maľovaniu. Na prvý pohľad to vyzerá ako atraktívny život s príchuťou bohémstva...

Áno, prirodzene inklinujem k takému spôsobu života, pravdepodobne to vyplýva z podstaty mojej povahy. Na jednej strane som sa celé roky usilovala dosahovať výkony a rozvíjať sa po intelektuálnej stránke, a na druhej strane tým, že som poetka a začala som písať už ako malé dieťa, aj kresliť, ťahalo ma to aj týmto smerom. Napríklad v Španielsku sme mali prenajatý dom mimo dediny, postavený v nádhernom starom štýle, a žili sme v ňom, ako sa nám páčilo. Mali sme dvanásť mačiek a dva psy. Maľovala som si tam, kreslila, chodila som učiť, písala som a prekladala, učila sa španielčinu… Vtedy som napísala takmer celého Havranjela.

Písať ste začali až v dospelosti?

Písať som začala už v útlom detstve. Prečítala som zopár kníh a videlo sa mi, že ani jedna rozprávka nie je dosť dobrá (smiech)… A tak som sa rozhodla, že si napíšem vlastnú. Volala sa „O princeznej, jedinej dcére kráľovskej", ale zvrhlo sa mi to a celé to bolo o kuchárke, ktorá pre tých šľachticov varila (smiech) . Keď som mala desať, zosmutnela som a začala písať básne. Veľmi som sa za ne hanbila. Ako dvadsaťjedenročná som dostala ponuku na vydanie knihy, no nemala som pocit, že je to vhodné. Na vysokej škole som nepísala, keďže som mala dieťa a náročné štúdium. A zrazu po siedmich rokoch som stvorila novú báseň a bola som nadšená, že som to nezabudla (smiech).

Získali ste niekoľko literárnych ocenení. Ktoré je pre vás najväčšou satisfakciou?

Najviac som sa tešila z Ceny Maše Haľamovej. Bola za najlepšiu zbierku poézie za posledných päť rokov. Ale mala som takú smolu, že som neprišla na odovzdávanie, lebo nám zlyhalo auto (smiech).

Vyšli vám zbierky básní Divosestra, Diabloň, Havranjel... Na čom novom momentálne pracujete?

Na veľa veciach. Mám napísanú knihu pre deti, román Pani Kurčaťová – Ten, kto sa narodí zle a teraz píšem jej druhý diel – Ten, kto sa narodí dobre. Veľmi mi na tejto knižke záleží, lebo to je prvá próza, ktorá však nie je typická, pretože ju píšem spontánne ako poéziu. Navyše si ju chcem aj ilustrovať. Pracujem aj na inom románe, ten je viac písaný takým klasickým spôsobom, mám ho premyslený, s fabulou, zápletkou a celkovým vyvrcholením.

Zbierky vašich básní majú dosť temné názvy, rovnako aj v samotnej tvorbe sa objavujú tajomnosť, smútok, strach. Súvisí to nejako s vaším životom?

Určite to súvisí s mojím životom, ale začalo sa to, ako som povedala, už v detstve. Nedá sa to presne pomenovať. Bola som vždy citlivá, vždy ma všetko bolelo. Vo svojej podstate som melancholička, aj keď paradoxné je, že po tom, čo sa mi stalo, najmä po manželovej smrti, som už nejaká veselšia, čo síce znie desivo, ale je to asi tým, že som sa zmierila so smrťou. Chcela by som tešiť ľudí okolo seba a byť im i mojím zvieratám užitočná. Už sa tak veľmi nezaoberám sebou, už nemám veľké ciele alebo ambície. Chcela by som, aby ľuďom okolo mňa bolo so mnou dobre, čo dovtedy nikdy nebolo až natoľko v ústredí mojich túžob.

Dá sa povedať, že vo väčšine vašej tvorby riešite vzťah medzi mužom a ženou. Čo pre vás znamená vzťah?

Podľa toho, s kým. Najviac mi záleží na mojom vzťahu so synom. Vzťahy ma kedysi veľmi zaujímali, veľmi som bola za to, aby boli dobré, žila som nimi. Viac ako literatúrou, štúdiom alebo čímkoľvek iným. Boli pre mňa alfou a omegou. Mala som pocit, že sú studňou, z ktorej musím piť, inak budem smädná. Dnes som sa naučila skôr mať rada samu seba. Mám lepší vzťah so sebou a už sa tak veľmi netrhám za vzťahmi, nemusím za každú cenu udržiavať priateľstvo. Zvláštne je, že mi práve toto vzťahy nesmierne uľahčilo a zlepšilo.

Ste spokojná so svojím životom?

Učím sa byť šťastná, že som živá. Že som prežila všetko, čo sa mi stalo a že sa dokážem smiať, že dokážem pracovať. Som hrdá na to, že sama ťahám domácnosť, že som dopriala synovi ísť na vysokú školu. On mi však veľmi pomáha a robí radosť. Na to som viac pyšná než na čokoľvek iné, čo som kedy napísala alebo dokázala v práci a štúdiu. Takže áno, v konečnom dôsledku som spokojná so svojím životom.

Viete si predstaviť, že by ste opäť žili v zahraničí?

Viem si to až veľmi živo predstaviť, pretože po tých rokoch, ktoré som strávila mimo domova, som presvedčená o tom, že by som dokázala žiť skutočne kdekoľvek. Lákajú ma ostrovy, napríklad Filipíny, Malajzia… Vždy hovorím, že keď mi tu už všetko zlyhá, vyberiem sa na Borneo a budem tam žiť s domorodcami ich spôsobom života. Žila som už vo všelijakých podmienkach a viem napríklad, aké to je byť bez kúpeľne a teplej vody… Vo svojej podstate je to vlastne jednoduché. V Európe sme zvyknutí na istý štandard a chceme čoraz viac, ako nám stačí. Hovoríme, že je to vývoj, ale je to práve naopak. Akési krútenie sa v strede a možno aj vyhýbanie sa tomu, čo je podstatné.

A čo je podstatné?

Vážiť si každý deň. Je to fráza, ale každý deň, každá minúta je dôležitá. Zažila som už, že mi zrazu zomreli ľudia alebo zvieratá… Paradoxne mi to pomohlo vyrovnať sa so smrťou a jej koncepciou: nebojím sa jej už, a dokonca si hovorím, že keby to aj prišlo, tak vôbec by som sa nenahnevala (smiech). Samozrejme, že ešte chcem kadečo urobiť, ale starnutie a smrteľnosť už nie sú pre mňa také desivé. Hovorievam si, že veď aj oni tam odišli, a ako ľahko a pekne, s čistými tvárami. A možno je aj dobre, že život je taký smrteľný. Myslím, že hodnota života spočíva v každom jednom dni. Treba si ho „užiť" akýmkoľvek spôsobom. Jednoducho si uvedomovať, že teraz som tu. Keď mám pocit, že môj život žije mňa, nie ja jeho, tak si hovorím: Kde máš nohy? A hneď si aj odpoviem, že tu ich mám, tu ich cítim. Veď je to úžasné, mnohí ľudia napríklad nemajú nohy alebo ich berú za niečo, čo tam jednoducho je - ale ja, keď mi je nanič, pomyslím si na ne. Veľmi mi to pomáha tešiť sa zo života.

V jednom rozhovore ste prezradili, že inšpirácia prichádza nečakane. Zrazu sa vám niečo vynorí v hlave. Ako sa to deje?

Najprv príde taký zvláštny pocit, ako povestné motýle v bruchu. Väčšinou pri hudbe alebo nejakom zvláštnom rozpoložení. A vtedy cítim, že asi prichádza nová báseň. Dostanem sa do akejsi roviny čistoty a zrazu to príde… Najskôr slová, ktoré vytvoria na papieri obraz a ja mám pocit, že to píše niekto iný, že ja sa iba pozerám, som iba médium, nie tvorca. Ľudia si väčšinou myslia, že všetky básne sú o mne. Áno, niektoré sú, ale mnohé sa mi napríklad prisnili. Ráno vstanem a iba si ich zapíšem – a je z toho báseň… Alebo prídu odnikiaľ, akoby z nadvedomia…

A čo ďalšie smerovanie. Akými životnými chodníčkami sa vyberiete?

Dúfam len, že prežijem všetko, čo ma ešte čaká, v duševnom zdraví (smiech).

Eva Luka (46), vlastným menom Eva Lukáčová, sa narodila v Trnave. Vyštudovala odbor prekladateľstvo a tlmočníctvo – angličtina a japončina na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Doktorát získala na prestížnej univerzite v japonskej Osake. V Japonsku strávila osem rokov, približne rok žila v Austrálii, štyri roky v Španielsku. Vydala tri zbierky básní – Divosestra (1999), Diabloň (2005) a Havranjel (2011). Za svoju poéziu, ktorá sa prekladá do mnohých svetových jazykov, získala viacero literárnych ocenení. Je dvornou textárkou kapely Romanika. V súčasnosti vyučuje anglický jazyk na univerzite v Trnave. Má syna Romana (25). Žijú v Brestovanoch pri Trnave.