Mária už osem rokov pracuje na finančnom oddelení veľkej firmy. Má po tridsiatke, je spoľahlivá, výkonná a pedantná, jej nadriadení ju doslova zbožňujú. Jej kolegyne však tvrdia, že je nudná a zakomplexovaná stará dievka. Mária si to o sebe nemyslí, ale už dávnejšie ju znepokojuje, že je na oddelení jediná, ktorá nemá priateľa a víkendy trávi sama.
Juraj je podobný prípad – pracuje ako správca siete IT, je slobodný, zbožňuje všetky počítačové novinky, je na všetkých sociálnych sieťach, no napriek tomu nemá žiadnu priateľku a o pravidelnom sexe len sníva. Sám o sebe si myslí, že dokáže zaujímavo rozprávať, v skutočnosti by však unudil aj suchý peň.
Spotené dlane
Tieto dva modelové prípady nie sú ničím výnimočné a nájdeme ich na každom pracovisku – vo vychytených reklamných agentúrach i v kolektíve predavačiek. Ľudia, ktorým navonok nič nechýba, nemajú však dar prirodzenej a spontánnej ľudskej komunikácie. Vo väčšej spoločnosti sa cítia neisto a sú radi, keď zábavu za nich ťahá niekto iný.
V menšej spoločnosti je to ešte horšie – odrazu sa im potia dlane a majú sucho v ústach. Hlava sa im vyprázdni a nevedia, čo majú povedať a ako majú zareagovať na prípadnú otázku od cudzieho človeka, či na jeho mlčanie. Vydýchnu si až vtedy, keď sa párty, spoločná večera či grilovačka skončí a čo je najhoršie – až vtedy im začnú v hlave naskakovať rôzne vtipné odpovede, ktorými sa mohli blysnúť, či otázky, ktoré mohli položiť osobe, čo ich zaujala. Žiaľ, už je neskoro a v pamäti ostatných zostali ako bezvýrazné zmätené indivíduá, či presnejšie – nezostali tam vôbec.
Nikto voľný už nie je
Neschopnosť komunikovať s neznámymi ľuďmi sa však nemusí týkať len zúfalej menšiny rodených sociopatov. Podľa výskumov si väčšina ľudí svojich životných partnerov nájde buď na spoločnom pracovisku, či v mieste bydliska, čo znamená, že nejde o žiadnu lásku na prvý pohľad, ale skôr o zvyk. Lenže Juraj aj Mária už svoju šancu prepásli a „voľné“ kolegyne či kolegovia sú už zadaní.
Mária kedysi pol roka udržiavala pomer so starším ženatým kolegom (vďaka čomu konečne prišla o panenstvo), kolega však z firmy odišiel a odvtedy už žiadneho podobného nenašla. Juraj pre zmenu „chodil“ so sesternicou svojho kolegu, ktorá bola rozvedená a mala dve deti. Vzťah sa skončil po troch týždňoch a Juraj si vydýchol – po každej súloži (ak bola) musel zvyšok večera počúvať nekonečné lamentácie rozvedenej matky, pričom jej stále musel sľubovať, že si ju zoberie.
Psychoterapeut či školenie
Ľuďom, ktorí si na svoju samotu a neschopnosť komunikovať zvykli a zmierili sa s tým, už nepomôže nič. Nádej majú tí, ktorí ešte vždy chcú zmeniť svoju situáciu a nevzdávajú sa. Pomôcť im môže návšteva u psychoterapeuta, ktorý dokáže pomenovať a odblokovať problémové miesta a naučí ich napríklad zvládať trému.
Výborné sú aj komunikačné školenia, tréningy či workshopy, ktoré okrem teórie dodajú aj prax vo vystupovaní pred ľuďmi a zvládanie rôznych situácií. A určite je dobré aj samoštúdium a najmä každodenný komunikačný tréning. Orgán, ktorý sa nepoužíva, zakrpatie, a ten, kto nekomunikuje, pretože si myslí, že to nevie, sa to ani nikdy nenaučí.
Samotréning
Komunikačný samotréning je jednoduchý – aj napriek tomu, že cítite k cudzím ľuďom nedôveru či dokonca odpor, pustite sa s nimi do reči. V čakárni, vo vlaku, v električke, vo výťahu. Jednoducho sa k tomu donúťte. Stačí pár slov, bežné vety či frázy o počasí. Premôžte sa a oslovte neznámych ľudí s prosbou o radu – požiadajte ich, aby vám vysvetlili, kde sa nachádza napríklad galéria. Predavačku poproste, aby vám rozmenila peniaze alebo sa na trhu pokúste dohadovať o cene čerešní.
Takéto každodenné drobnosti vám pomôžu zahodiť zábrany a môžete postúpiť o stupeň vyššie. Napríklad si vyhliadnete miesto, kde stoja ľudia v rade, predbehnete ich a pokúsite sa im zdôvodniť, prečo by vás mali uprednostniť (napríklad v čakárni u lekára či na lístky na premiéru). Chce to pevné nervy, ale dá sa to. Ešte vyšším stupňom je anketa. Vyzbrojený predtlačeným formulárom oslovujete cudzích ľudí a dávate im vymyslené anketové otázky – tak si dokážete natrénovať nielen odhad ľudí, ale aj schopnosť pohotovo reagovať.
Jeden z najúspešnejších českých sobášnych podvodníkov sa vydával za filmára, ktorý hľadá postavu do filmu, čo pripravuje. Vďaka tejto legende dostal do postele vyše tisíc žien, ktoré mu uverili – polícia na toto číslo prišla vďaka zápisníku, do ktorého si tento človek veľmi hlúpo písal všetky detaily.
Zopár trikov
Juraj ani Mária však nemajú chuť na komunikačné samotréningy, pretože majú pocit, že by to bolo pod ich úroveň. Zosmiešňovať sa pred cudzími ľuďmi? To určite! Komunikačným samotréningom však môže byť aj letný hudobný festival či tematická dovolenka, pretože tam stretnú množstvo cudzích ľudí, pričom podaktorí z nich môžu byť aj kandidátmi na zoznámenie.
Juraj i Mária sa na obe akcie chystajú a preto im pripomeňme niekoľko zásad, ako komunikovať s cudzími ľuďmi. Tieto zásady sú jednoduché a je ich veľmi málo, a keď ich zvládnete aj vy, stanú sa z vás majstri v nezáväznom táraní, ktoré je predpokladom na vstup do sveta vyspelej spoločenskej komunikácie.
Hľadajte, čo vás spája
Prvou zásadou je: pri komunikácii s cudzím človekom hľadajte to, čo vás spája a nie to, čo vás rozdelí. Čiže nehovorte o politike, vierovyznaní ani o ekológii. Tiež sa vyhýbajte smutným témam, ako sú choroby či koniec sveta. Hľadajte témy, ktoré sú nekonfliktné a môžete očakávať, že takmer každý ich ovláda – počasie (stále sa mení), vysielanie televízie (nedá sa už pozerať), bydlisko (každý odniekiaľ pochádza) či cestovanie (každý niekde bol).
Dobré otázky
Druhou zásadou je – ak sa chcete s niekým zoznámiť a začínate s ním rozhovor, dávajte mu otázky, aby ste mu dali najavo svoj obdivný záujem. Dôležité však je, aby ste neboli dotieravý či príliš osobný. Dávajte otázky, ktoré posunú rozhovor dopredu a objekt vášho záujmu vás hneď nezruší. To sa ľahko povie aj napíše, lenže aké sú to dobré otázky? V zásade také, na ktoré sa nedá odpovedať jedným slovom.
Príklad zlej otázky: „Vy tiež pracujete v tejto firme?“ Odpoveď: „Áno.“ Správna otázka: „Ako sa vám podarilo zamestnať v tejto firme?“ V otázke je skrytý aj obdiv a uznanie, takže odpoveď už nebude jednoslovná, ale dozviete sa podstatne viac a pri dobrom rozvíjaní vám táto téma vydrží aj hodinu.
Ako začať?
Keď už máte tému a rozhovor sa rozbehol, je už len na vás, kam sa dostanete. Cieľom samozrejme hneď nemusí byť spoločný sex (čo je Jurajov tajný sen), dôležité je, aby si vás dotyčná osoba zapamätala a vy ste získali jej telefónne číslo či e-mailovú adresu. Vás však trápi jedno – ako sa k dotyčnej osobe dostať? Čím začať? Čo povedať ako prvé, aby ste sa nestrápnili? Dostať sa k dotyčnej osobe je jednoduché – niekoho požiadajte, aby vás predstavil.
Ak nikto podobný nie je k dispozícii, buďte kreatívny a pomôžte si starou fintou: „Prepáčte mi, že som dotieravý a ruším vás, ale môžem vás o niečo poprosiť?“ „Podľa toho, o čo ide.“ „Zaplatím vám fľašu sektu (vína, koňak...), ak mi dovolíte pätnásť minút s vami hovoriť.“ „Nie ste drzý?“ „Ja viem, že som drzý, ale ide o stávku. Stavil som sa o sto (dvesto, tristo) eur, že s vami dokážem hovoriť pätnásť minút.“ „Prečo so mnou?“ „Pretože ste najkrajšia a najneprístupnejšia...“ Atď. Už v tejto chvíli si vás dotyčná zapamätá, a keď aj odmietne s vami hovoriť, určite ju bude zaujímať, ako sa to celé skončilo. Jednoduché, však?
Ako si zapamätať mená?
Ten, kto si dokáže zapamätať mená cudzích ľudí okamžite pri zoznámení, má otvorené dvere k obrovskému spoločenskému úspechu.
Všetci vieme, že práve predstavovanie a pamätanie mien je to najťažšie v spoločenskom styku. Je však niekoľko trikov, ako si pomôcť. Prvá rada: na meno sa sústreďte a okamžite si ho vnútorne zopakujte. Krátkodobá pamäť sa stále premazáva, a tak si meno podržíte čo najdlhšie. Druhá rada: najlepšou mnemotechnickou pomôckou je „zavesenie visačky“. K menu si niečo výrazné predstavte, napríklad ak sa niekto volá Adam, predstavte si jablko či figový list (Adam v raji). Ak sa niekto volá Kováč, predstavte si nákovu, podkovu či kladivo. Tieto spojenia fungujú prekvapujúco účinne a vy neznámu osobu určite pozitívne prekvapíte, keď ju neskôr oslovíte menom.
Autor: Slávia Sabadošová