Janka Buršáková-Brestovská: Občas mám čo robiť, aby som potlačila slzy

Ani právnička, ani herečka, a predsa si pravidelne nasadzuje sudcovský talár a hnedú parochňu. Na televíznej obrazovke ju poznáme ako sudkyňu zo Súdnej siene, v hospici a zariadení pre ľudí bez domova pôsobí ako dobrovoľníčka.

Šestnásť rokov ste pôsobili vo väzenstve, v súčasnosti ste vo výsluhovom dôchodku, čo vás presvedčilo prihlásiť sa na konkurz do Súdnej siene?

Oslovili ma ľudia z televízie Joj. Žila som normálnym životom a zrazu ma príjemne prekvapila zaujímavá ponuka. Som typ človeka, ktorý keď dostane šancu, povie si, že ju treba využiť, inak by som mohla v budúcnosti ľutovať.

Odkiaľ dostali na vás v televízii tip?

Trošku poznali moju minulosť, pretože som už počas štúdia na vysokej škole sem-tam účinkovala v rôznych komparzoch. Okrem toho som v mladosti hrávala divadlo, recitovala prózu aj poéziu, vždy som bola súťaživý typ, takže mi to bolo blízke. Pôvodne som dokonca chcela ísť študovať herectvo.

Takže nebolo pre vás ťažké adaptovať sa na kameru?

To by som nepovedala, pretože podľa mňa by toto mohol povedať len profesionálny herec, ale myslím si, že som si na kameru veľmi rýchlo zvykla. Nakrúcanie bola pre mňa nová, zaujímavá skúsenosť. Stali sa aj prípady, keď mi režiséri povedali, aby som sa tvárila neutrálnejšie, pretože keď som sa veľmi vžila do niektorých prípadov, pôsobila som dojmom, že sa prikláňam na niektorú stranu.

Aké príbehy vás najviac zasiahli?

V pamäti mi utkvel prípad s názvom Božie mlyny, v ktorom účinkovali dvaja starší páni. Jeden z nich získal neoprávnene do vlastníctva mlyn, lenže zrazu sa v jeho rodine začali diať rôzne tragédie. Pripisoval ich nečestnému spôsobu nadobudnutia nehnuteľnosti, preto sa rozhodol, že mlyn vráti skutočnému majiteľovi. Obaja páni hrali excelentne. Jeden z nich bol, myslím, bývalý profesor, ten sa do svojej úlohy tak vžil, že som mala čo robiť, aby som potlačila slzy, a to si o sebe myslím, že sa viem celkom dobre ovládať. Alebo vlani sme nakrúcali diel Tsunami – rozprával o manželoch, ktorí išli na svadobnú cestu. Bol to veľmi dojímavý príbeh, pretože počas dovolenky zobrala prívalová vlna muža, zachránila sa len jeho manželka. Tri roky po ňom všemožne pátrali, ale neúspešne, preto ho chceli úradne vyhlásiť za mŕtveho. Je neuveriteľné, ako režiséri dokážu vystihnúť charakter postavy. Svedkyňu – matku totiž hrala žena, ktorá prežila nedávno podobnú tragédiu. Stratila syna, ktorý sa utopil v mori a jeho telo nenašli. V takýchto prípadoch všetci ešte viac prežívame emócie.

Počas nakrúcania vraj nemáte striktne dané texty...

Je vypracovaný scenár, ktorý si majú všetci účinkujúci osvojiť, pričom nie je dôležité vedieť ho od slova do slova, podstatné je poznať obsahovú líniu deja, aby človek vedel, ako príbeh na seba kontinuálne nadväzuje. Stáva sa, že niektorí účinkujúci sú pred kamerou vo veľkom strese, a potom skáču z jednej veci do druhej. Vtedy ich musím vrátiť naspäť správnou otázkou. Raz nám dokonca tesne pred začiatkom ostrého nakrúcania ušiel svedok. Zľakol sa a zrazu ho nebolo (smiech). Potom asistentka režiséra musela na poslednú chvíľu zháňať náhradníka.

Keď Súdna sieň začínala, mnohí si mysleli, že ide o reálne súdne procesy. S akými reakciami sa stretávate dnes?

Myslela si to veľká väčšina divákov, dokonca aj dnes sa s tým občas stretnem. Napriek tomu, že ľudia už vedia, že nejde o prenos z reálnych pojednávaní na súde, máme pozitívne ohlasy. Dokonca mi študenti práva vraveli, že si nás radi pozrú. Odporúčajú im to prednášajúci, aby videli, ako vyzerajú procesy, aj keď, samozrejme, nejde o náučný seriál, pretože všetko nevyzerá presne ako počas reálneho pojednávania. Určité situácie treba brať s nadhľadom, je to predsa len inscenácia. Ale či chceme, alebo nie, seriál spĺňa aj vzdelávaciu funkciu, pretože ľudia vďaka nemu napríklad vedia, ako sa správať na súde. Zoznámila som sa s jednou paňou v Trenčíne, ktorá mi hovorila, že vďaka Súdnej sieni prekonala stres zo súdu a dokázala dobre zvládnuť rozvodové konanie. Aj jej deti vnímali pozitívne, že sa k tomuto kroku odhodlala. A zažila som tiež opačný prípad, keď mali manželia už podaný návrh na rozvod a na základe našich dielov si uvedomili, že nie každý problém treba riešiť takto radikálne. Zrazu videli, že aj iní majú problémy, nič nie je v živote čierne alebo biele a na nikoho nečaká „vyzametaný chodníček“. Stretnutia s divákmi sú teda väčšinou príjemné. Samozrejme, môže sa nájsť aj niekto, komu sa náš seriál nepáči, ale je to jeho slobodná voľba, nemusí sa na nás pozerať (smiech).

Rozhodli by ste v niektorých prípadoch inak ako vaša televízna postava Ela Melchová?

Keby bolo na mne, rozvod by som brala vždy ako krajné riešenie. Samozrejme, keď je to nutné, je zbytočné predlžovať agóniu, to nemá zmysel. Ale vždy je potrebné hľadať aj iné možnosti, niekedy pomôže návšteva manželskej poradne, inokedy rozhovor s priateľmi. Rovnako keď som pracovala vo väznici ako vychovávateľka – najjednoduchšie by bolo všetko riešiť disciplinárnym trestom, ale ja som vždy premýšľala, aký to bude mať vplyv na odsúdenú a zvážila som aj iné riešenia vrátane pohovoru s ňou.

Roky ste pracovali vo väzenstve, nepôsobilo na vás toto prostredie frustrujúco?

Určite sa aj na mne podpísalo prostredie väznice, hoci ma tá práca veľmi bavila. Na každého tam pôsobí takzvaná prizonizácia, pretože sa pohybujete v uzavretom priestore. Keď sme opúšťali brány ústavu, bolo dôležité zanechať za nimi aj problémy. Priznám sa, že nie vždy sa mi to podarilo. Na začiatku, keď som robila priamo s odsúdenými, neraz som s nimi riešila aj rôzne rodinné záležitosti. Je dôležité nechať ich vyrozprávať sa, lebo tým sa u nich znižuje napätie. Vytvárajú sa medzi nimi rôzne vzťahy a vznikajú aj konflikty, pretože sa stále pohybujú v uzavretom priestore s rovnakými ľuďmi. Aj po rokoch, čo som už v civile, si na tie časy spomeniem. O niektorých odsúdených mám dokonca informácie, ako teraz žijú, pretože mi občas pošlú pohľadnicu.

Keď sme dohadovali telefonicky tento rozhovor, zastihla som vás práve v Dome pokoja a zmieru u Bernadetky. V čom spočíva vaša práca dobrovoľníčky v tomto hospici?

Hospic je určený pre pacientov v záverečnom štádiu ochorenia, teda starostlivosť je zameraná okrem zmierňovania príznakov choroby a bolesti aj na poskytovanie psychickej a sociálnej podpory pacienta. Niekedy stačí, keď si k chorým sadnem a vypočujem si ich. Práve včera som sa venovala jednej panej, ktorá hovorila dokola to isté. Držala som ju za ruku, počúvala a popri tom jej robila čosi ako akupresúru, pretože ju boleli dlane. Ľudia sa tešia, keď sa s nimi rozprávam, spoznávajú ma, samozrejme, ak sú v štádiu, že dokážu vnímať. V súčasnosti pomáham v hospici aj organizačne a prepožičiavam im okrem času aj svoju tvár. Niektorí by možno namietali, že o dobrovoľníctve netreba rozprávať, ale ho robiť. Zo začiatku som mala trochu zábrany hovoriť do médií, čomu sa venujem, pretože mi to pripadalo, ako keby som propagovala samu seba. Postupne som však aj vďaka rozhovorom s ľuďmi, ktorí pracujú v tejto oblasti, dospela k názoru, že treba vedieť správne využiť toliare, ktoré v živote dostaneme. Je nesmierne užitočné, aby sa Dom pokoja a zmieru u Bernadetky zviditeľňoval, pretože nejde práve o populárnu tému. Človek by nemal trpieť neznesiteľnou bolesťou, v každej situácii by mala byť rešpektovaná jeho ľudská dôstojnosť a v posledných chvíľach života by nemal zostať osamotený, čo práve hospic garantuje. Aj preto ma táto „práca“ napĺňa.

Okrem toho sa angažujete aj v Dome charity svätého Rafaela, kde pomáhate bezdomovcom.

Spolu so sestrami vincentkami, teda Dcérami kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul v Nitre, chodím cez víkendy rozdávať obedy. Všimla som si, že bezdomovci sú uvoľnenejší, keď je medzi nimi niekto v civilnom oblečení, na rozdiel od sestier, ktoré majú rehoľný odev. Neraz si dovolím povedať im na rovinu, ako je možné, že nemajú dvadsať centov na jedlo, keď majú peniaze na pivo! Hneď som si u nich získala rešpekt, dokonca ma oslovujú pani sudkyňa (smiech). Manžel sa doma občas smeje, že sme ako „vetešníci“. Keď chce niekto darovať do útulku nejaké veci, už o mne vedia, že ich zbieram a prinesiem bezdomovcom alebo do detského domova. Podporujeme aj tých, ktorí predávajú Nota Bene, oni sú slušní, nesmú požívať alkohol. S manželom aj so známymi u nich vždy nakúpime veľa časopisov (smiech). Minule som jednému pomáhala predávať ich na pešej zóne. Ľudia sa na mňa usmievali, spoznávali ma, tak som ich oslovila, či nekúpia Nota Bene, že prispejú na dobrú vec. A veru aj kúpili.

Janka Buršáková-Brestovská (55) – v súčasnosti žije v Nitre. Chcela študovať herectvo, no napokon skončila záhradnícku fakultu na Mendelovej univerzite v Brne – v Lednici na Morave. Absolvovala aj doplňujúce štúdium absolventov vysokých škôl na získanie pedagogickej spôsobilosti. Viac ako šestnásť rokov pracovala v Zbore väzenskej a justičnej stráže, kde dosiahla hodnosť majorky. V Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Nitre-Chrenovej pôsobila ako vychovávateľka, neskôr bola na riadiacej pozícii so zameraním na penitenciárne právo. Keď odišla do výsluhového dôchodku, prihlásila sa na konkurz do projektu Súdna sieň, kde ju môžeme vidieť už štvrtý rok ako sudkyňu Elu Melchovú. Vo voľnom čase pomáha ako dobrovoľníčka v nitrianskom hospici Dom pokoja a zmieru u Bernadetky a v Dome charity svätého Rafaela pôsobí ako mediátorka. S manželom má dvoch dnes už dospelých synov Michala a Daniela.