Katarína Kerekesová: Rozprávka má obsahovať archetyp dobra a zla

Slnko v sieti tento rok zasvietilo vo váš prospech. Odniesli ste si cenu za animovaný film Kamene. Ste šťastná?

Samozrejme, je to úspech, ktorý poteší a myslím si, že je to taká satisfakcia pre všetkých členov tímu, ktorí sa na tvorbe podieľali. Nakrúcanie a príprava boli časovo a fyzicky náročné, bol to päťročný projekt. V kategórii animovaného filmu boli s nami nominované ďalšie dva filmy, ktoré si veľmi vážim a nevedela by som sa rozhodnúť, ktorý je lepší. Teší ma pocit, že animácia na Slovensku postupne ožíva a rastie.

Kamene získali niekoľko medzinárodných ocenení. Čím podľa vás najviac pútajú odbornú porotu?

Asi tým, že spájajú animovaný príbeh lásky v netradičnom prostredí s novým prístupom k filmovej hudbe a používajú na vyjadrenie emócií nielen hudbu a výtvarnú štylizáciu, ale aj nádherné texty slovenskej poetky Mily Haugovej. Kamene sú vlastne klasický príbeh o láske, porozprávaný inými prostriedkami.

Kamene sú aj filmom o vzťahoch medzi mužmi a ženami. Raz ste spomenuli, že sú aj akousi metaforou na to, že aj v reálnom živote sa muži stávajú kameňmi a ženy sa ich snažia napodobňovať. Aký je váš názor na ženskú emancipáciu?

Myslím si, že je to nezvratný proces. Neviem si predstaviť svet, ktorý by pokračoval v duchu vnímania ženy len ako domácej panej a matky. Hoci práve to je možno tá najväčšia životná úloha. Ale je nezvratné, aby sa ženy zapájali do politiky, do verejných funkcií, aby sa vyjadrovali k svetu, v ktorom žijeme. Prinášajú iný pohľad, možno sa zdá emotívnejší, ale často sú pri riešení problémov racionálnejšie ako muži. Možno je to materskou skúsenosťou, ktorá ich núti riešiť život efektívne. Na druhej strane si myslím, že pokiaľ žena nemá naplnenie v rodine, v materstve, tak nie je celkom šťastná. Preto je aj na spoločnosti, aby vytvárala čo najviac možností, aby rodina mohla fungovať, a zároveň aby aj ženy mali možnosť vyjadrovať sa k spoločenským problémom a boli oceňované rovnako ako muži.

Je problémom dnešných vzťahov, že muži prestávajú byť mužmi a ženy ženami?

To s tým, pravdaže, súvisí, veľkú rolu hrá práve spoločenská situácia a región, v ktorom žijeme. Pre mužov je zrejme rovnako ťažké vyrovnať sa s novým nastavením sveta. Že zrazu žena potrebuje sebarealizáciu, je často veľmi sebavedomá, sebaistá a možno aj to je dôvod, prečo muži strácajú pôdu pod nohami. Možno je to tak, aby hľadali svoju novú mužnosť. Kamene však nie sú len metaforou mužsko-ženského sveta, ale aj metaforou nášho obrovského zaťaženia a pracovného vypätia. Tento svet je náročný, je neuveriteľne rýchly. Mnohí z nás sú pod obrovským tlakom zarábania peňazí, vlastnenia, časovej tiesne. Toto zaťaženie nemá ďaleko od stereotypnej práce v kameňolome. Možno aj preto je toľko depresií a ľudí, ktorí nezažívajú v živote pocit šťastia.

Ako je to u vás doma? Je váš manžel skutočným mužom vždy a všade, alebo si svoje roly občas vymeníte?

Vôbec nie sme klasická rodina. Aj u nás si meníme roly, ale je to komplikovanejšie, lebo obaja sme filmári. On robí dokumenty a ja animované filmy. Úplne diametrálne odlišné veci, aj keď v súčasnosti animované dokumenty veľmi idú (smiech). Ale bežné klasické rozdelenie prác v domácnosti... Je pravda, že manžel kosí, ale veľmi rád aj varí. No keď sme robili prestavbu domu, tak som stavebné práce viac-menej organizovala ja. Zásadne mi to neprekáža, skôr ma trápi, keď nevysloví svoj názor, a vôbec nemusí byť rovnaký ako môj.

Vy vo svojej práci žijete vo svete fantázie, váš manžel je dokumentarista, pracuje s realitou. Necítite sa niekedy každý na inej vlne?

On síce robí dokumenty, snaží sa vystihnúť realitu, ale ako tvorca má dar tú realitu nejakým spôsobom podať tak, aby bola zaujímavá, niečím nezvyčajná. Boli aj časy, keď sme spolu písali zatiaľ nezrealizované scenáre... V našej práci vznikajú prieniky, pre neho je to vyhľadávanie zaujímavých momentov a ja sa snažím zakotviť do príbehu aj štipku reality. Určite sa inšpirujeme. Ja som zvedavá aj na jeho tvorivý názor a verím, že aj on na môj... A treba povedať, že si jeho názor vážim.

Boli ste osudovou láskou?

Zoznámili sme sa na škole, máme spolu dve deti...

V pomerne mladom veku ste porodili svoju prvú dcéru...

Prvé dieťa som mala v 23 rokoch a vôbec nemám pocit, že by to bolo nejako skoro. Dieťa som chcela, takže mi to prišlo úžasné a doteraz svoje deti považujem za to najlepšie, čo ma v živote stretlo.

Ako viete skĺbiť výchovu detí a prácu na nových projektoch?

Mám veľa pomocníkov, dobrých kamarátov a rodinu. Som s deťmi zvyknutá na istý režim a aj keď v podstate nemám veľa voľného času pre seba, nevnímam to príliš tragicky. Vážim si, že sa môžem venovať tomu, čo ma naozaj napĺňa.

V súčasnosti pracujete na rozprávkovom animovanom seriáli pre deti Mimi a Líza. Sú vaše dcéry hrdé na to, že majú mamu, ktorá tvorí rozprávky?

Ako ktorá. Staršia Esterka by možno ocenila aj mamu, ktorá by pripravila každý deň teplý obed. Ale možno aj vďaka tomu sa už aj z nej stáva dobrá kuchárka. Myslím, že mladšia Vera sa z toho teší. Minule nakreslila malú knižku o Mimi a Líze. Mala som z nej veľkú radosť. Dcéry sú prvé, ktorým ukážem hotovú rozprávku alebo čiastkový výstup. Koniec koncov, Mimi a Líza vznikli ako rozprávky pre ne na dobrú noc.

Seriál má v sebe aj istý sociálny odkaz, rozpráva príbeh o slepom dievčatku a jej kamarátke.

Kedysi môj manžel chcel točiť film o slepých ľuďoch z ústavu v Levoči. Rozprával mi o ich výstave ovocia. Aby si slepé deti vedeli jednotlivé kúsky predstaviť, museli ich ohmatať. To ma inšpirovalo k tomu, aby som začala svojim dcéram rozprávať príhody o slepom dievčati, o tom, ako je schopné vnímať svet. Veľmi sa im to páčilo, lebo to bolo niečo iné, exotické. A tak to celé vzniklo. Pripojila sa k tomu Katka Moláková ako scenáristka, ktorá mi výdatne s príbehmi pomáha.

V dnešnej dobe je priam raritou točiť večerníček. Prečo ste sa rozhodli ísť touto cestou?

Večerníček je stredoeurópske špecifikum, dnes sa to čoraz viac posúva k formátu večerného pásma. Je nesmierne dôležité, aby si dieťa vydýchlo pred spaním, utíšilo sa. Ja to síce stále volám večerníček, ale je jedno, či animované seriály budú vo večernom pásme, alebo len v rámci nejakého magazínu pre deti. Deťom by sme mali ponúkať vlastné veci, ktoré im budú blízke, nielen prevzatú tvorbu, pretože to istým spôsobom formuje ich detstvo, a tak vlastne aj celoživotné spomienky naň. Príbeh veľmi jednoduchou formou dieťa k niečomu navádza, buduje priateľské vzťahy. Je to obrovská škoda, že sa u nás produkuje málo takýchto formátov. Pevne verím, že Slovenská televízia naberie odvahu a vloží do slovenského animovaného filmu viac prostriedkov ako doteraz.

Vy tiež svojím deťom zapínate pravidelne o siedmej televízor?

Ani nie, mladšia dcéra si môže vybrať obľúbenú rozprávku a tú si pustíme. Je to taká istota, že im ponúkam kvalitné veci. Napríklad teraz sú úplne zamilované do Arabely, teda aspoň tá mladšia. Pozrela som si znovu pár častí a z profesionálneho hľadiska vidím, prečo sa mi ako dieťaťu tiež páčili. Sú dobre napísané, vtipné, nevtieravo edukatívne. Hoci väčšina detskej tvorby vznikla za socialistických čias a nedá sa na to pozerať jednostranne, remeslo bolo odvedené naozaj vynikajúco. Preto treba podporiť súčasnú slovenskú tvorbu, lebo aj domáci tvorcovia na akejkoľvek pracovnej pozícii sa iba tak naučia remeslu.

Aký máte názor na zahraničnú produkciu animovaných rozprávok?

Východné animované seriály nemám rada, sú plné zbytočného násilia a sú na mňa príliš akčné. A tým, že ich ponúkame v takej miere, vrátane počítačových hier, veľmi deti „speedujeme“. Nie som si celkom istá, či niečo také potrebujú. Stále verím dobrej narácii a tomu, že rozprávka má obsahovať archetyp dobra a zla ako morálny princíp. Samozrejme, že sa máme od veľkých producentov čo učiť, majú výborne nastavenú podporu predaja vo forme hračiek a reklamy. Ale myslím si, že našim deťom treba ponúknuť aj našu tvorbu. Naposledy v českej Třeboni na Anifilme zaznelo, že český animovaný film je súčasť národného bohatstva, je to niečo, čo bolo svetoznáme, má veľa unikátnych pokladov. To si treba uvedomiť, strážiť a rozvíjať. A je jedno, či sa budeme baviť o Rákosníčkovi alebo o Maťkovi a Kubkovi, pretože sme boli súčasťou tohto bohatstva.