Myšlienky, ktoré nechceme

Štyridsaťdvaročná Anna je žena, ktorá má v živote všetko. Slušne platené zamestnanie, dve krásne deti, milujúceho manžela. Práve s ním má však problém. Ustavične, niekoľkokrát za deň rozmýšľa o tom, či ju dostatočne miluje.

Skúma spôsob, akým sa pozerá na iné ženy, je nervózna, ak sa jej neozve z práce a nezreferuje, ako sa má. Občas, napríklad keď majú výročie svadby a on jej prinesie kyticu, tak jej pochybnosti na chvíľu zmiznú. Ale na druhý deň je zase všetko pri starom.

Najhoršie je, že jej duševný stav sa postupne zhoršuje. Ak to takto pôjde ďalej, onedlho už nedokáže myslieť na nič iné, len na to, že nie je dostatočne milovaná. Pritom Anna nemá na svoje pochybnosti dôvod.

Jej manžel je starostlivý muž, v živote ju nepodviedol ani nemal nič také v úmysle. Snaží sa ako vládze, ale je nad jeho sily dokazovať Anne každý deň romantickým spôsobom svoje city. A tak Anna stále pochybuje...

„Keď sme sa prvýkrát rozprávali o tom, čo ju trápi, tak povedala, že ju manžel už nemiluje tak ako kedysi, keď ešte nemali deti,” spomína etikoterapeutka Beáta Hlohovská. „Potom sme sa snažili podrobne rozobrať jeho správanie a pritom sme spolu zistili, že je to nezmysel.” Anna napokon uznala, že žiadny muž na svete sa nemôže celé roky hrať na Rómea. To však samo osebe jej pochybnosti nevymazalo.

Preladenie mysle

Nadobudnutie duševnej rovnováhy si v jej prípade žiadalo celé mesiace mentálneho tréningu. Najprv sa musela naučiť nadobudnúť od deštruktívnych myšlienok odstup, emocionálne sa s nimi nestotožňovať.

To znamená, že keď sa jej objavili v hlave, neposilňovala ich energiou pozornosti, ale naopak, vedome ich nechala plynúť bez toho, aby sa nimi nechávala strhnúť. Pritom jej pomohli niektoré vizualizačné techniky.

Napríklad si predstavila nežiaducu myšlienku ako balónik, ktorý pustila k nebu alebo ako oblak, ktorý plával na oblohe, kým Anna stála pevnými nohami na zemi a nestotožňovala sa s ním.

Na preladenie mysle zaberajú aj činnosti, ktoré sú spojené s pravou hemisférou - čiže čokoľvek kreatívne, pocitové, pričom dokážeme bez problémov vypnúť. Dôležité je, aby nás táto činnosť napĺňala radosťou a naučila nás vnímať prítomný okamih. Nezáleží na tom či to bude kreslenie, tanec, alebo hrabkanie sa v záhradke.

Podstatné je, že pritom na nič nemyslíme, len si užívame. „Myslenie je totiž produktom ľavej mozgovej hemisféry, od ktorej sa potrebujeme odpútať,” vysvetľuje Beáta Hlohovská. Práve tam vyhodnocujeme a posudzujeme, čo sa deje okolo nás. Bohužiaľ, niekedy až priveľmi...

Ak naša myseľ vykonáva zbytočnú nadprácu a zaoberá sa niečím, čo by chcela zmeniť bez toho, aby na to mala objektívny dôvod, máme problém. Keďže naše prianie je iracionálne, a preto nesplniteľné, zbytočne sa utvrdzujeme v pocitoch nespokojnosti, až kým si možno takýmto spôsobom neuženieme vysoký krvný tlak alebo nejakú inú psychosomatickú chorobu.

To sa stalo šesťdesiatpäťročnej Júlii, ktorá sa celé roky zbytočne trápila tým, čo všetko sa jej blízkym môže stať. Rozmýšľala o tom, či syn nepríde o zamestnanie, či dcéra bez problémov zvládne tehotenstvo, či sa manželovi rokmi nezhorší zdravotný stav.

Jej príbuzným sa celé roky nič zlé nestalo, ona však skončila so srdcovou arytmiou. Tak veľmi uviazla v ľavej mozgovej hemisfére, až z toho ochorela.

„Júlia je typickým príkladom ženy, ktorá odmieta žiť svoj vlastný život, a tak sa orientuje na druhých,” vysvetľuje Beáta Hlohovská. „Kým si stále robí obavy o budúcnosť, prítomnosť jej preteká pomedzi prsty, takže vlastne vôbec nežije.”

V jej prípade sa prílišná úzkostlivosť objavila ako následok strachu matky, ktorá prežila druhú svetovú vojnu a potom celé roky, aj keď už bol mier, u nej pretrvávali obavy o bezpečnosť. Dcéra po nej nevedome prebrala tento vzorec myslenia.

Annu zase poškodil jej vzťah s prvou láskou. Mladík, ktorého milovala na strednej škole, ju opustil pre iné dievča, a tak v nej vážne narušil dôveru v opačné pohlavie. Dôvody, prečo ľudí ovládajú deštruktívne myšlienky, sú rôzne. Odhaliť príčinu si niekedy vyžaduje odbornú analýzu, to však samo osebe na uzdravenie mysle nestačí.

Začať treba od seba

Podľa Beáty Hlohovskej by si mal každý človek, ktorý uviazne v bludnom kruhu negatívneho myslenia, uvedomiť v prvom rade vlastnú zodpovednosť.

„Myšlienka, ktorá si nás zotročila, nepochodovala po ulici a neskočila nám bez príčiny do hlavy, je to náš vlastný produkt,” vysvetľuje etikoterapeutka. Nikto iný okrem nás nemá moc držať ju pri živote. A takisto ju ani nikto iný nemôže vymazať.

Záleží len na nás, čomu venujeme pozornosť, a tým to posilňujeme. Keď sa vedome zameriavame viac na to, čo v našich životoch nefunguje, ako na to, čo funguje, nemôžeme sa čudovať, že strácame vnútorný mier.

„Cesta k uzdraveniu vedie vždy cez presvedčenie, že život je v poriadku taký, aký je, a preto nemá zmysel chcieť za každú cenu meniť vonkajšie okolnosti,” tvrdí Beáta Hlohovská. „To, čo však môžeme hocikedy zmeniť, je náš postoj voči nim.”

Človek by mal stavať na svojich pozitívach a nechcieť byť niekým, čím nie je. To isté platí aj vo vzťahoch k iným ľuďom. Ak uznáme, že každý má právo prejavovať sa tak, ako je preňho prirodzené, nemáme dôvod umárať sa nad nedokonalosťou svojich blízkych. Všetko je len otázkou postoja.

Ako sa môžeme stratiť vo vlastnej mysli?

Najčastejšie sa to stáva racionálne založeným ľuďom, ktorí kladú väčší dôraz na analytické myslenie ako na emočné prežívanie. Sú viac náchylní posudzovať život podľa objektívnych spoločenských pravidiel než vlastných vnútorných pocitov.

Dôležitá je pre nich mienka okolia, často premýšľajú o tom, čo si myslia iní, hoci to reálne nemajú ako zistiť. Preto sú náchylní prisudzovať iným myšlienky, ktoré v skutočnosti nemajú nič spoločné s realitou. Ich myseľ je často preťažená, lebo pracuje na plné obrátky a nedokáže ľahko vypnúť.

To môže zapríčiniť stratu vnútornej rovnováhy a zvyšovať tendenciu k tomu, že sa opakovane zaoberajú myšlienkami na niečo, čo pokladajú vo svojom živote za nedoriešené.