Katarína Berešová: Športovci sa nevzdávajú

Minulý rok ste sa kvalifikovali na olympijský maratón, ale stále sa čaká, či náhodou nezabehne lepší čas vaša súperka Katarína Jánošíková. Je to asi dosť stresujúce, nie?

Áno. S dosiahnutým B-limitom, čiže pretekom zabehnutým pod 2:43:00 h., ktorý som splnila už dvakrát, môže ísť na olympiádu len jedna reprezentantka. Tá, ktorá bude mať lepší dosiahnutý výkon. Ale maratón je disciplína, v ktorej sa môže stať čokoľvek, ak nie ste fyzicky alebo psychicky úplne fit. Katka nedávno oznámila, že má zdravotné problémy a odriekla dva avizované maratónske štarty, tak uvidíme. Ak zabehne lepší čas, pôjde reprezentovať Slovensko ona a ja jej budem držať palce. Jednoducho si poviem, že bola lepšia a nič sa nedeje, predsa len mám šancu o štyri roky, veď som ešte mladá.

Pôvodne ste hrali volejbal, prečo ste prešli k maratónu?

Na základnej škole sme mali krúžok pohybovej výchovy, kde sme sa venovali viacerým športom. Potom tam bol už len oddiel volejbalu, kam som chodila šesť rokov. Volejbalistky sú väčšinou vyššie dievčatá a ja som bola maličká a nevýrazná. Preto mi volejbalový tréner na strednej škole odporučil, aby som skúsila atletiku, lebo videl, že mi behanie ide aj bez špeciálnych tréningov.

Neprekážala vám takáto zmena?

Ani nie. Už prvé leto, keď som skončila s volejbalom, som začala trénovať podľa pokynov nového trénera. Hneď potom som vyhrala cezpoľné majstrovstvá Slovenska stredných škôl. To bol môj prvý úspešný štart, akési potvrdenie, že mi to ide. Na preteku štartovali dievčatá zo športového gymnázia, ktoré boli tri roky na strednej škole a venovali sa špeciálne len behu. A ja som vlastne iba po dvojmesačnom amatérskom tréningovom pláne hneď vyhrala. Bola to pre mňa veľká motivácia, preto som v behu pokračovala ďalej.

Beh je zvyčajne pre ľudí relax, možnosť vyčistiť si hlavu od stresu, čo znamená pre vás?

Odo mňa sa očakáva stále dobrý výkon, keďže sa behu venujem už viac-menej na profesionálnej úrovni. V niektorých špecifických situáciách je to však oddych aj pre mňa. Keď mám veľa učenia a po konzultácii s trénerom ľahšie tréningy, robí mi radosť len tak si zabehať a prevetrať hlavu. Keď mám naraz viac povinností, bývam z behu nervózna. Preteky potom niekedy nedopadnú podľa mojich predstáv. Ľudia hodnotia len výkon, ale zákulisie vidia len moji najbližší, tréner a rodina.

Čo všetko sa teda deje v zákulisí?

Môj tréner Gabriel Valiska je ortopéd a telovýchovný lekár, nemôže sa mi preto venovať naplno, ako to býva zvykom u trénerov a ich zverencov v športových kluboch. Na druhej strane ako telovýchovný lekár vedie môj tréning na odbornej úrovni, cez srdcový tep, mám pravidelné zdravotné prehliadky, čo je veľmi dobré a účinné. Myslím, že mám jedného z najlepších trénerov na Slovensku. Ostatné organizačné veci si však musím vybavovať ja. Cestovanie na preteky, nákup športovej výbavy, výživových doplnkov, sústredenia, regeneráciu alebo absolvovanie štartu v zahraničí si zabezpečujem sama. Vybavujem si preplácanie finančných prostriedkov zo Slovenského atletického zväzu, Národného športového centra alebo môjho bežeckého klubu TJ Obal – Servis Košice. Neviem, či je to naozaj tak, ale myslím si, že v atletických kluboch si zverenci v podstate len zbalia kufre a idú na sústredenie spolu s trénerom, masérom alebo fyzioterapeutom. Väčšinou ide o veľké skupinové sústredenia, kde býva viac atlétov a pomáhajú si vzájomne na tréningoch. Ja na sústredenia chodím sama a sama si ich aj vybavujem. Pravidelne chodievam napríklad na Štrbské Pleso, kde sama trénujem podľa pokynov trénera. Často som na cestách. Bývam na internáte, odkiaľ chodím domov a do školy, ale aj na preteky a na sústredenia. V podstate cestujem asi dvadsať dní v mesiaci.

Je to asi náročné na psychiku...

Na skúšky som sa učila na sústredení, aj diplomovku som takto písala. Mám v tom trošku chaos, robím viac vecí naraz, ale musím ich stíhať, ak chcem niečo dokázať. Keď už nevládzem, niekedy si poviem, že to ozaj nemá význam, ale potom sa všetko nejako upokojí, príde povzbudenie, úspech, ktorý ma poteší a ide sa ďalej. Ako hovorí môj tréner: „Športovci sa nevzdávajú.“

Máte niečo, pri čom môžete naozaj vypnúť a oddýchnuť si?

Ani nie, lebo v podstate na to neostáva čas. Ale som rada, ak môžem byť s priateľom, ktorý študuje v Brne. Keď som pár dní u neho, tak pol dňa len dospávame a oddychujeme (smiech). To je pre mňa forma relaxu, vtedy mám pokoj.

Vyhrali ste niekoľko majstrovstiev v behu do vrchu, ako to zvládate?

Pre mňa je pozitívne, že si beh do vrchu nevyžaduje nijakú špeciálnu techniku. Ekonomika a technika behu je u mňa problémová, a keď pretekám na asfalte alebo na tartanovom povrchu, tak je dosť rozhodujúca. Do vrchu je najdôležitejšie, aké vypracované máte stehná a tie ja mám prirodzene silné, takže ich nemusím špeciálne posilňovať. Preto mi takýto beh vyhovuje. Na druhej strane mám iné svaly slabšie, napríklad neviem behať z kopca.

Na ktorých tratiach máte najväčší problém s technikou?

V podstate na všetkých, ktoré sú na rovine. Potrebujem na ne kvalitnú silovú prípravu a venovať pozornosť zanedbaným svalovým partiám. Ak ju z dôvodu nedostatku času, prípadne možností a príležitostí neurobím, odrazí sa to na výkonnosti. Slabé svaly sú preťažené a vznikajú zranenia. Ak si zlepším techniku behu, zlepší sa aj výkonnosť a už to nebude mať chybu. Musím sa preto snažiť a trénovať ďalej.

Maratón má štyridsaťdva kilometrov. Ako si plánujete beh na takej dlhej trase?

Stanovujem si priemerné tempo na kilometer a stále sledujem športtester, ktorý mám na ruke. Orientujem sa podľa tepu. Tréner mi pred maratónom urobí test a podľa neho si určíme frekvenciu tepu pri behu. Na trati mávam problém po tridsiatom alebo tridsiatom piatom kilometri, keď mi tempo klesá a telo začína byť vyčerpané. Na túto slabinu sa musím sústrediť a zlepšiť ju. Dôležité je mať zabehnutých veľa kilometrov.

Ako prekonávate únavu na trati?

Silou vôle (smiech). Ak je už ozaj zle, poviem si, že som ešte žiadny pretek vo svojej kariére nevzdala. Vydržala som aj polmaratón v Bratislave, na ktorom som bežala štyri minúty za osobným rekordom, ale dobehla som. Vždy bojujem, aj keď len sama so sebou, ale dôjdem do cieľa.

Vyhovuje vám počas behu, keď je niekto pred vami, alebo radšej bežíte sama?

To závisí od okolností, ako sa mi beží, od konkrétneho preteku. Keď sa mi beží zle, je mi jedno, či je niekto pri mne, a keď sa cítim dobre, nemusím mať okolo seba nikoho. Z hľadiska psychiky je lepšie, ak pretekár nie je na trati sám. Na nedávnom maratóne som bola od tridsiatky úplne sama, nikto nebol predo mnou ani za mnou, a v podstate som sa trápila.

Na štarte maratónu je vždy veľký zástup ľudí, nemáte s tým problém?

Áno, asi najväčšia obava je, aby človek nespadol a neublížil sebe alebo inému bežcovi. Hneď po štarte sa niektorí ľudia rozbehnú tak, akoby bežali len niekoľko sto metrov. Aj v Košiciach je to podobné, ľudia do vás niekedy dokonca aj drgajú, musíte si dávať pozor. Nerozumiem tomu. Niektorí bežci bežia prvú stovku ako o život, ale potom už nevládzu.

Koľko maratónov bežíte za sezónu? Máte nejaký limit?

Zatiaľ nie. Keď som bežala dva maratónske preteky v jednom mesiaci, mnohí mi vraveli, že je to náročné a obdivuhodné. Profesionálni bežci behávajú tak dva maratóny do roka, jeden na jar a jeden na jeseň (smiech).

Pri maratóne zo seba vydáte všetky sily, ako dlho sa potom zotavujete?

Po behu je väčšinou problémová aj samotná chôdza. Prvé tri dni bývajú oddychové. Telo sa postupne dáva do poriadku. Ale napríklad už na druhý deň po štarte v Düsseldorfe mi tréner povedal, že si mám ľahučko poklusať. Trochu ma to prekvapilo, veď som bežala maratón, ale potom som si povedala, že si asi nezaslúžim oddych a šla som (smiech).

Chystáte sa na olympiádu, čo plánujete potom?

Po ukončení vysokej školy by som sa chcela minimálne rok alebo dva venovať naplno iba športu. Uvidím, ako sa moja výkonnosť zlepší, ako vysoko postúpim a či budem mať možnosť angažovať sa na športovej scéne. Keď sa ukáže, že to nemá význam, alebo že sa zo športovej kariéry nedá vyžiť, rozhodnem sa pre ekonomiku a pôjdem touto cestou. Všetko závisí od toho, nakoľko sa zlepším a presadím v zahraničí.

Momentálne končíte štúdium ekonómie, prečo ste si vybrali takýto smer?

Chodila som na obchodnú akadémiu a rozhodla som sa v tejto oblasti pokračovať. Aj tréner mi vravel, že telovýchova je škola, kde sa musím venovať všetkým športom a tým pádom by som môj beh nestíhala. Preto som sa rozhodla pre ekonomiku. Byť športovým trénerom alebo učiteľom telocviku nie je zase až taká veľká istota. Myslím si, že ekonomické vzdelanie je dobrou zárukou, ak by mi to v športe nevyšlo.

Katarína Berešová (24) sa narodila v Trebišove. Študuje na Ekonomickej fakulte Technickej univerzity v Košiciach študijný odbor Financie, bankovníctvo a investovanie. Je majsterka Slovenska v maratóne. Po prvýkrát štartovala na minimaratóne v Košiciach v roku 2004. V roku 2006 sa stala juniorskou majsterkou sveta v behu do vrchu. V roku 2011 zvíťazila na majstrovstvách Slovenska v disciplínach na 10 000 metrov na dráhe, 10 000 metrov na ceste a v cezpoľnom behu. Celkovo má v seniorskej reprezentácii sedemnásť titulov MSR. Požadovaný B-limit 2:42:00 h. na kvalifikáciu na OH v Londýne splnila dvakrát časom 2:39:11 h. v októbri vo Frankfurte nad Mohanom a v apríli v Düsseldorfe časom 2:41:29 h. Nedávno už po piaty raz zvíťazila na Národnom behu Devín – Bratislava.

Autor: Petra Mandlová