Oľga Hátasová: Vďaka deťom som sa naučila veľa o sebe

Dnes pôsobí ako laická poradkyňa pre náhradnú rodinnú starostlivosť a je koordinátorkou klubových stretnutí pre náhradných rodičov.

V Bratislave vediete Klub náhradných rodín, ktorý organizuje Asociácia náhradných rodín v spolupráci s OZ Návrat. Ako takéto stretnutia rodičov prebiehajú?

Stretávame sa raz do mesiaca a buď si pozveme hosťa, alebo si pripravujeme aktivity a rozprávame sa na určitú aktuálnu tému. Väčšinou je pri týchto sedeniach prítomná aj psychologička. Vítané sú aj deti, ktorým pripravia dobrovoľníci vždy nejaký program. Pomerne často riešime témy, ako sú pripútanie, puberta, teda trápenie našich detí s hľadaním svojej identity, rôzne poruchy učenia alebo správania. Chodia tam aj rodičia, ktorých kontaktovala biologická rodina dieťaťa, čo majú v pestúnskej starostlivosti, prípadne radíme záujemcom, zapísaným do zoznamu žiadateľov.

Ako to bolo u vás, dlho vo vás zrela myšlienka osvojiť si dieťa?

Mala som už po tridsiatke a cítila som, že už dokážem byť mamou. Samozrejme, že som túžila mať svoje biologické deti, ale keďže som nemala partnera, zdalo sa mi, že náhradná starostlivosť je dobrá cesta. Zvyknem hovoriť, že vďaka tomu som získala deti a deti získali aspoň mamu.

Nebolo teda prekážkou, že ste sama, bez partnera?

Neprekáža to. Samozrejme, že sa rieši okrem finančnej zabezpečenosti nového rodiča aj jeho motivácia, pretože keby chcela mať žena dieťa len ako náhradu za partnera, to by nebolo v poriadku. Musíte absolvovať aj prípravu na pestúnsku starostlivosť.

Aký je vlastne rozdiel medzi pestúnskou starostlivosťou a profesionálnym rodičovstvom?

Pri adopcii získavajú rodičia všetky práva a povinnosti, ako keby išlo o ich vlastné dieťa. Na adopciu môžu ísť len deti, ktorých sa rodičia úplne vzdali, nevedia, kam ich dieťa ide, zmení sa mu meno aj rodné číslo. Pri pestúnstve sa môžu rodičom odobrať práva biologických rodičov, ale biologický rodič vie, kde je jeho dieťa a má právo sa s ním kontaktovať. Dieťaťu zostáva rodné číslo a často aj meno. V našom prípade biologickí rodičia súhlasili, aby mali dievčatá moje priezvisko. A profesionálne náhradné rodičovstvo je, keď sa profesionálny rodič stane zamestnancom detského domova, ale dieťa vychováva vo svojej domácnosti. Je to veľké plus, pretože dieťa vyrastá v domácom prostredí, aj keď je stále dieťaťom detského domova.

Vy ste si ako prvé zobrali do pestúnskej starostlivosti dvojročné rómske dievčatko Klaudiu. Ako dlho trvá, kým sa dieťa dostane do novej rodiny?

Nebolo to zo dňa na deň. Odvtedy, ako som sa zapísala do zoznamu žiadateľov, mala som asi pol roka na to, aby som sa pripravila na veľkú zmenu vo svojom živote. Najprv som Klaudiu viackrát navštívila v detskom domove, aby som jej nebola cudzia. Bolo to nové pre mňa aj pre ňu. Museli sme si na seba zvykať, aby sme si porozumeli, pretože nevedela rozprávať, dokázala povedať len pár slov. Napokon sa však musela vrátiť k svojim biologickým rodičom. Brala som to dosť zle, pretože v tom čase sa takéto prípady stávali veľmi zriedkavo. Bola som otvorená tomu, aby sa Klaudia stretávala s rodičmi, ale ich záujem vziať si ju naspäť ma aj tak zaskočil. Musela som to však nejako prijať, hlavné bolo, aby dieťa zvládlo prechod do svojej rodiny. Našťastie, predovšetkým jej otec bol veľmi ochotný spolupracovať.

Dnes máte v pestúnskej starostlivosti dve dievčatá. Neobávate sa, že sa scenár zopakuje rovnako ako v prípade Klaudie?

Myslím si, že je najlepšie, keď deti vyrastajú u biologických rodičov. V podstate pestúnska starostlivosť je akousi pomocou pre deti, ktoré nemôžu z nejakých dôvodov vyrastať u nich. Keď sa však ich podmienky upravia, je vždy možnosť, že súd nariadi, aby sa deti vrátili k biologickým rodičom. Myslím si však, že v našom prípade je to málo pravdepodobné. Rodičia Márie a Justíny nemajú podmienky na to, aby mohli u nich bývať.

Ste s nimi v kontakte?

Občas písomne, predtým som im písala, ale naposledy im už písali dievčatá. Nestretli sa však.

Rozprávali ste sa s dcérami odmalička na rovinu o tom, že nie ste ich biologická matka?

Áno, nehovorila som im, že som ich nová mama, ale že budeme spolu odteraz bývať a hrať sa. Vzťah si treba budovať postupne. S dvojročnou Máriou to bolo asi jednoduchšie, pretože odrazu sa jej niekto venoval, takže tam prebehlo zblíženie rýchlejšie. Staršia Justína už mala päť rokov, keď prišla ku mne. Začala mi síce hneď hovoriť mama, ale myslím si, že si neuvedomovala, čo to presne znamená a vybudovať si s ňou vzťah trvalo dlhšie. Neskôr, keď sme sa o tom rozprávali, prezradila mi, že stále čakala, čo bude. Myslela si, že sa onedlho vráti naspäť do domova, nechápala situáciu napriek tomu, že som jej ju vysvetlila.

Ako reagovalo vaše okolie na to, že ste si ako slobodná zobrali do starostlivosti dve rómske deti z detského domova?

Moja mama veľmi pozitívne, otec spočiatku trochu zdržanlivejšie, pýtal sa ma, či som si to dobre premyslela. Ale deti prijali výborne, vybudovali si s nimi veľmi dobrý vzťah – ako starí rodičia s vnučkami. Moja mama už nežije, ale otec mi s nimi dodnes veľmi pomáha, je pre dievčatá autoritou. Niektorí z môjho širšieho okolia ma varovali, že je to iná krv, pýtali sa ma, či sa nebojím, že sa mi to vypomstí. Alebo sa čudovali, prečo nechcem radšej biologické deti, že sa to dá všelijako zariadiť...

Na začiatku nášho stretnutia ste spomínali, že to máte teraz doma veselé, pretože dievčatá sú v puberte...

Myslela som si, že vďaka tomu, že máme dosť otvorenú komunikáciu, bavíme sa o všetkom, prežijeme toto obdobie bez problémov, ale napriek tomu je to teraz ťažšie. Niekedy mám pocit, že deti skúšajú, testujú rodičov, či ich budú mať radi, aj keď budú robiť čokoľvek. Zvyknú to praktizovať najmä tie, ktoré prídu do rodiny už staršie, ako keby chceli zistiť, či ich náhradní rodičia naozaj chcú. Tieto deti už zažili rôzne sklamania a niektoré z nich už ani neveria, že ich niekto môže mať rád. Podľa mňa spracúvajú aj to, prečo ich biologickí rodičia nechceli alebo prečo sa o ne nestarajú. V tomto sú veľmi nápomocné práve naše klubové stretnutia. Veľakrát som mala pocit, že niečo nezvládam a som zlá mama, ale potom som zistila, že aj iní sa trápili s podobnými vecami a pochopila som, že niektoré problémy máme rovnaké.

Je ťažké vydržať ich „testovanie“?

Nie je to veru ľahké, trvalo mi istý čas, kým som pochopila, že treba počkať, kým sa situácia upokojí. Možno si niekto povie, že som na ne mäkká, ale zistila som, že nemá zmysel trápiť sa niektorými vecami a môžete sa len spoliehať na to, že ich hľadanie samého seba dopadne dobre. Musia si nájsť miesto medzi svojimi rovesníkmi, čo je bežné aj v iných rodinách, ale pri deťoch v náhradnej rodine, a ešte k tomu rómskych, to má ešte inú príchuť. Najmä ak veľká časť obyvateľstva hádže Rómov do jedného vreca. Deti potom nemajú ľahké ukázať všetkým, že sú v pohode. A niektoré si povedia, že na vás kašlú a začnú byť také, ako si o nich ľudia myslia.

Alebo sa, naopak, budú chcieť vyčleniť a ukázať, že také nie sú.

To potom po puberte. Takže čakám... (smiech).

Čo ste sa vďaka deťom naučili?

Určite som sa dozvedela veľa vecí o sebe, aj tie negatívne, čo by som si nikdy nemyslela. Napríklad, aká som výbušná (smiech). A učím sa vďaka nim porozumeniu a trpezlivosti. Snažím sa veci nevidieť len svojimi očami, ale aj zrakom svojich dievčat.