Anna Bohatová: Keď chcem kvalitný kabát, tak si ho ušijem

Ako pedagogička na Škole úžitkového výtvarníctva ste vychovali viac úspešných dizajnérov. Na ktorých z nich si rada spomínate?

Medzi naše najúspešnejšie určite patria módne návrhárky Zlatica Hujbertová a Noemi Kolčáková-Sakálová, dizajnérka obuvi Zuzana Serbáková. Dievčatá, ktoré k nám prichádzajú, sa väčšinou zaujímajú o módu, neskôr však zistia, že sa im u nás otvárajú aj iné možnosti tvorby textilných produktov. Niektoré idú študovať priemyselný dizajn, šperk alebo architektúru. A sú aj také, ktoré skončia filozoficko-estetické smery, na masmediálnej komunikácii alebo dejinách umenia. Medzi naše absolventky patrí aj úspešná teoretička výtvarného umenia Petra Hanáková a maliarka Dorota Sadovská.

Napadlo vám v sedemdesiatych rokoch, keď ste boli študentkou SŠUP, že sa tam raz vrátite ako učiteľka?

To určite nie, kým som sa dostala k učeniu, ubehlo veľa času. Po maturite som pracovala rok v Slovšporte, lebo ma nezobrali na vysokú školu. To bol taký podnik, kde sa šili športové odevy. Našívali sme čísla a názvy športových klubov na hokejové dresy. Ručne sme ich vystrihovali a podlepovali, vtedy sa ešte nepoužívala potlač. Po roku som znovu skúšala šťastie na odevnom výtvarníctve v Prahe. Prijímačky boli dvojkolové. Najprv sa robili talentovky a potom nasledoval osobný pohovor. Oznámenie o postúpení do druhého kola mi poslali na východné Slovensko k rodičom, kde som mala trvalý pobyt. Bývala som však na priváte v Bratislave a naši mi nič nepovedali. List na mňa čakal neotvorený za sklom kuchynského kredenca a ja som o tom nevedela. Ešteže mi napadlo zatelefonovať do Prahy a informovať sa o výsledkoch talentových skúšok. Pani na študijnom oddelení mi povedala, že som uspela a že mám určite prísť na druhé kolo prijímačiek. Keď som sa potom pýtala otca, prečo mi nezavolal, povedal: A ty nám dáš o sebe niečo vedieť? Mal pravdu. Z Bratislavy som za rodičmi cestovala len veľmi zriedkavo a on mi to zazlieval. Takže som takmer prišla o svoju osudovú profesiu.

Ale napokon vás predsa len neminula. To znie ako nejaký paranormálny zásah zhora.

V mojom živote sa stále diali zvláštne zhody okolností. Po skončení vysokoškolského štúdia v Prahe som prišla do redakcie časopisu Móda, kde vtedy šéfovala pani Emília Šandorová. Vravela som jej, čo všetko mám už za sebou a ona bola zo mňa uveličená. Študovala som v ateliéri akademickej maliarky Zdenky Bauerovej, veľmi rozhľadenej odevnej výtvarníčky, ktorá chodievala pravidelne na módne prehliadky do Paríža a zároveň bola vedúcou návrhárkou prominentného salónu Styl, kde sa vtedy šili exkluzívne modely pre dámy z vládnych kruhov a kostýmy pre národné divadlá v Prahe a Bratislave. Bol to najhonosnejší salón v Československu. Dvakrát do roka sa tam robili módne prehliadky, na ktorých sme sa ako študenti pani Bauerovej mohli zúčastniť. Šéfredaktorka Módy dovtedy s nikým z takéhoto prostredia nepracovala. A tak mi umožnila realizovať časť mojej diplomovej práce v modelovej dielni časopisu. Vytvorila som tam kolekciu oblečenia pre zamestnanú ženu – denný kostým, večerné šaty, kabátik... Bola to veľmi kreatívna práca a šéfredaktorka bola s výsledkom spokojná, tak som dúfala, že ma po štátniciach zamestná. Ale nemala pre mňa voľné miesto – až kým opäť nezasiahla nečakaná náhoda.

Čo sa stalo?

Jedna z redaktoriek emigrovala o pár týždňov s manželom do Kanady. Telefonát pani Šándorovej ma zastihol na dvore u rodičov, kde som práve prázdninovala so svojou ročnou dcérkou a rozmýšľala o tom, čo budem ďalej robiť. Povedala mi, že ak chcem pracovať v časopise Móda, mám prísť okamžite do Bratislavy. Tak som šla a nastúpila do redakcie.

Ako sa robil módny časopis v socialistickom Československu?

Všetky modely, ktoré sme navrhli a boli nafotené pre časopis, sme si vlastnoručne šili v modelovej dielni. V navrhovaní odevov som sa striedala s pani Vlastou Hegerovou. Inšpiráciu som čerpala zo zahraničných časopisov a z pravidelných inšpiračných zdrojov z ÚBOK-u, to bol Ústav bytovej a odevnej kultúry v Prahe. A keďže som ovládala aj pletenie a háčkovanie, mala som na starosti aj nákresy a opisy pletených módnych doplnkov a svetríkov, ktoré nám posielali do redakcie čitateľky. My sme vtedy s našou čitateľskou obcou doslova žili. Tie ženy každý mesiac netrpezlivo čakali na nové číslo Módy, lebo v obchodoch sa toho veľa, čo sa týka módneho oblečenia, kúpiť nedalo, takže si všetko šili a plietli doma. Boli sme pre ne niečo ako slovenská Burda.

Zohnať kvalitný materiál na šitie nebol problém?

Materiálov sme mali dosť, obchody s látkami a textilné galantérie boli vtedy dobre zásobené, takže bolo naozaj z čoho vyberať. Naše modely sa prezentovali na módnych prehliadkach a bol o ne veľký záujem. Ja som okrem toho šila výtvarne odevy, ktoré sme mohli predávať v bratislavskom Dome umenia cez Fond výtvarných umelcov. Odevní a textilní dizajnéri tam pravidelne ponúkali originálne modely, napríklad Iveta Ledererová, Marta Bošelová... S Emmou Tekelyovou a Janou Jelenekovou sme zrealizovali niekoľko módnych prehliadok pod názvom Divadlo módy. Bolo to pre mňa úžasne naplnené tvorivé obdobie. Rok pred revolúciou som dostala ponuku ísť učiť na SŠUP a rozhodla som sa prejsť do školstva.

Prečo?

S dvomi malými deťmi som už nezvládala také hektické tempo, a tak som celkom privítala túto možnosť. Na textilnom oddelení sme sa vtedy zišli taká mladá učiteľská partia, kompletne sme prerobili učebné osnovy. Dovtedy sa robili v rámci textilu prevažne interiérové textílie, napríklad rozmerné tapisérie. My sme sa začali orientovať viac dizajnérsky, v duchu aktuálnych módnych trendov, viac sme experimentovali.

Ako ste prežili revolúciu? Toto obdobie naším školstvom dosť zamávalo...

Áno, pamätám sa, ako nás študenti verejne hodnotili. Stala som sa vedúcou oddelenia a som ňou dodnes. Odbor Ručné výtvarné spracúvanie textílií doslova opisuje čím študenti prechádzajú. U nás sa učia široké spektrum techník – od jednoduchých výšiviek k zložitejším, paličkovanie, šitie, tkanie na krosnách, na rámoch, maľbu na textil, batik, výtvarný odev, konštrukciu strihov, tvoriť módne doplnky, hračky... Pre niektoré dievčatá je to spočiatku náročné, lebo doma ich nikto nič podobné nenaučil. Časy sa veľmi zmenili. Keď som ja mala pätnásť, vedela som šiť aj pliesť, ale v dnešných domácnostiach len málokde uvidíte šijací stroj.

Čo vás na práci s mladými ľuďmi najviac priťahuje?

Možnosť rozvíjať ich kreativitu, posúvať hranice ich tvorivých možností. Keď sa to podarí, je to veľká radosť. Občas to nie je jednoduché. Ide o to rozvíjať so študentmi ich predstavy a dať tomu finálnu podobu v materiáli. Pritom dbať o to, aby bol výsledok vkusný, technologicky slušne vypracovaný, takže občas musím bazírovať na detailoch a správnych postupoch.

Nikdy ste neľutovali, že ste si po osemdesiatom deviatom neotvorili vlastný ateliér a nedali sa na podnikanie?

Nie, lebo pri mojej práci som v úžasnom spojení s kreativitou. Tá sa dnes v módnej tvorbe dá len ťažko realizovať. Konkurovať veľkým obchodným reťazcom s lacným oblečením je čoraz ťažšie, mnohí módni návrhári šijú len na zákazku pri zvláštnych príležitostiach, akým je napríklad Ples v opere alebo Bratislavské módne dni. A popri tom musia robiť stylistov alebo ešte niečo iné, aby sa uživili. Pôvodne som si myslela, že budem učiť na škole, len kým budú moje deti malé, aby som sa im mohla viac venovať. Ale ostala som pri tejto práci aj potom, keď už vyrástli a neľutujem. Mám dobré výsledky pri práci s mladými. Naučila som sa mať rada to, čo robím a okrem toho mám aj dosť času venovať sa záľubám – cvičeniu jogy a výrobe doplnkov pre okruh svojich známych. Keď potrebujú darček pre kamarátku k narodeninám, nájdu u mňa napríklad maľovanú hodvábnu šatku.

Šijete aj oblečenie?

Len občas, pre svoju potrebu a svojich blízkych. Je pravda, že dnešné obchody sú zaplavené textilných brakom, šitým v krajinách tretieho sveta, a keď si chcete kúpiť povedzme kvalitný kabát, tak musíte siahnuť po najdrahších značkách a stojí vás to majetok. Ja to riešim tak, že si ho radšej ušijem sama.

Anna Bohatová (58 rokov) vyštudovala na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov odevné výtvarníctvo na VŠUP v Prahe. Pracovala ako redaktorka a módna návrhárka v časopise Móda, kde vytvárala módne editoriály v spolupráci s fotografmi Karolom Kállayom, Petrom Franciscim a Jenou Šimkovou. V roku 1988 začala pôsobiť ako pedagogička na SŠUP v Bratislave, dnešnej Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru. Ako vedúca oddelenia Ručných výtvarných spracúvaní textílií vyučuje predmety navrhovanie, prax a výtvarnú výchovu, figurálne kreslenie, konštrukciu strihov. Je spoluautorkou učebnice pre stredné školy Dejiny odievania. Je členkou SVU, klubu textilných výtvarníkov TxT a občianskeho združenia Arttex.