V kamióne pracujeme, varíme aj spíme

Na kamióne jazdíme v podstate celá rodina – moji dvaja synovia, môj partner – nastávajúci manžel, dokonca aj moja dcéra sa chystá spraviť si vodičák, len čo moja mladšia vnučka trochu vyrastie.

V minulosti som prešla mnohými zamestnaniami, pretože som sa už ako dvadsaťročná stala vdovou a žila som s deťmi veľa rokov sama. Keď som mala päťdesiatpäť, nevedela som si dlhšie nájsť prácu. Preto som sa rozhodla požiadať o predčasný dôchodok, ale na úrade som nepochodila.

Tak som sa cestou odtiaľ rovno vybrala do autoškoly. Som vraj najstaršia žena, ktorá si na Slovensku robila vodičský preukaz na kamión. V súčasnosti jazdím po celej západnej Európe spolu so svojím partnerom, pretože pre ženu je to pomerne nebezpečná a ťažká práca, najmä vykladanie a nakladanie tovaru.

Keď niekam prídem, väčšinou sa čudujú, že vediem kamión, raz sa mi dokonca stalo, že ma nechceli vpustiť do firmy s tým, že mám zavolať vodiča (smiech). Väčšinou chodíme s kamiónom na štyri týždne a týždeň sme potom doma, ale už sme išli aj na tri mesiace vkuse.

Kamión je počas cesty pre nás všetkým – varíme v ňom, spíme, pracujeme. Sú to trochu bojové podmienky, pretože sa umývame v lavóre, prípadne vo firme, kam vezieme tovar alebo na benzínkach. Ale čo narobíme?

Každá práca má svoje za aj proti. Jazdenie na kamióne mi neskutočne prirástlo k srdcu. Autá ma fascinovali už odmalička, zbožňujem šoférovanie a najväčšiu radosť mám, keď môžem na diaľnici predbehnúť nejakého chlapa. Môj muž hovorí, že aj keď budem mať stopäťdesiat rokov, ešte stále sa budem tlačiť do kamióna (smiech).

Autor: Spracovala Miroslava Mihaličková