Drahomíra Fridrichová: Každý pes aj majiteľ je mojím učiteľom

Aké problémy mávajú ľudia so psami najčastejšie?

Väčšinou ide o problém nezvládnutej lásky k psovi. Majú svojho psíka veľmi radi, čo je pozitívne, ale nie tým správnym spôsobom. Psík tomu nerozumie, vysvetľuje si to po svojom, pretože je mu ľudský model správania cudzí. Je to taký mimozemšťan, ktorý k nám priletel z piatej galaxie, zostal tu s nami a my sa ho snažíme poľudštiť. Stretávam sa najmä so zlým výberom psíka, zlou výchovou, dokonca veľmi veľa ľudí si myslí, že malé psíky netreba vôbec cvičiť, že sú to hračky. Zažila som psy, ktoré doslova rozobrali byt, videla som dvere vyhryzené na triesky, gauč, z ktorého zostali už iba perá... Alebo sa môže stať, že sa začne psík zrazu v troch rokoch pomočovať. Vtedy si ľudia často povedia, že to robí naschvál. Ale pes takéto niečo nepozná.

Čo môže byť príčinou zmeny správania?

Problém je často v komunikácii, keď ľudia nechápu správanie psíka, ktorému sa treba prispôsobiť. Je to rovnaké, ako keď žijú spolu dvaja ľudia z rôznych kultúr, tiež prichádza veľakrát k disharmónii a musia robiť kompromisy. Veľmi dôležitý je výber šteniatka, treba si dopredu zistiť, akú má povahu a čo bude potrebovať. Napríklad si nemôžem kúpiť dalmatína, len preto, že je atraktívne zafarbený a hodí sa mi k farbe koberca a možno aj k niektorým šatám. Je to temperamentný pes, ktorý vyžaduje veľa pohybu a svoju energiu nedokáže schovať, musí ju ventilovať. Okrem toho je to inteligentný tvor a potrebuje aj mentálnu prácu – hru s majiteľom. Inak si nájde náhradnú zábavu, a keďže Murphyho zákon funguje perfektne, tak si na rozhryzenie pravdepodobne vyberie vaše najdrahšie kožené čižmy, papuče ho nebudú zaujímať.

Platí teda, ako sa hovorí, že nie je zlý pes, iba zlý pán?

Nie je zlý pán, ja hovorím, že väčšinou je až príliš dobrý, pretože mu všetko dovolí (smiech). Aj malé dieťa vás vie vydierať, keď si zvykne, že zamrnčí a hneď ho vezmete na ruky. Pri psíkovi je to rovnaké. Potrebuje vedieť, v akom poradí je vo svorke, teda v tomto prípade v rodine, kto je vodcom a kto posledný. Neprekáža mu, keď je on tým posledným, horšie je, keď nevie, na ktorom mieste sa nachádza. Napríklad otec v rodine od neho bežne nič nechce, len raz za čas sa naňho naštve, zmláti ho a vyžaduje poslušnosť. Toto je pre psa veľmi mätúce, nevie, kam sa má zaradiť. Najlepšie je, keď je stabilne posledný. Preto by ste mu mali dať jasné pravidlá. Nemusí ich byť veľa, ale musí vedieť, že toto smie a toto už nie za žiadnych okolností. Ani na Silvestra. Pes nikdy nepochopí, prečo päťkrát nemohol a raz ste mu to dovolili.

Dokážete už za tie roky dešifrovať z reči tela psíka, čo asi zamýšľa spraviť?

Áno, z mimiky a reči tela viem odčítať, čo urobí. Je to veľmi jednoduché, len si treba všímať celého psa. Ľudia si často myslia, že keď vrtí chvostom, automaticky to znamená, že je dobre naladený. Ale nie je to vždy tak. Keď má vztýčenú hlavu, uši dopredu, doširoka roztvorené oči a chvost hore čo najvyššie, prípade aj šteká, ide o gesto, ktorým hovorí: pozor, toto je moje územie, nepribližuj sa, lebo ťa pohryznem! V takom prípade nekrúti chvostom preto, že má radosť, ale rozosieva do svojho okolia molekuly svojho pachu – akúsi vizitku pre ostatné psy.

Stalo sa vám, že sa vám zdal nejaký psík úplne nezvládnuteľný, že sa nedá prevychovať?

To sa mi stáva päťkrát do týždňa, takmer všetky psy, ktoré prídu, vyzerajú prvých desať minút úplne nezvládnuteľné (smiech).

Ale potom, keď sa do toho pustíte a bližšie ho spoznáte...

Potom to už ide. Tvrdím, že každý majiteľ a každý pes je mojím učiteľom. Tieto zvieratá nás učia úžasné veci. Od nich som odpozorovala, že treba žiť len prítomnosťou. Psy nezaujíma, čo bolo pred tromi sekundami, ani čo bude o tri hodiny. Toto využívam aj pri canisterapii – pri práci s postihnutými deťmi. Nesnažím sa myslieť dopredu, podstatné je, že teraz vidím šťastné dieťa a psa. To, čo bude, nie je podstatné, pretože nikdy nevieme, čo sa môže stať, dieťa sa môže v okamihu dostať opäť na začiatok. Dôležité je rozmýšľať, čo môžem urobiť teraz, to nás posunie ďalej.

Ako ste sa vlastne dostali k psíkom?

Tým, že som sa narodila (smiech). Všade okolo mňa boli psy – doma aj u susedov. Pre mňa to boli najlepší priatelia. Za vysvedčenie som dostala svojho prvého osobného psa, ktorého som cvičila. Bol to nemecký špic a potom to už išlo – stále ďalšie a ďalšie, dnes ich mám deväť. Neskôr som si na radu priateľov spravila z koníčka živnosť. A zo svojej práce - knižnice - som si spravila záľubu.

Čo sa týka canisterapie, boli ste vraj na Slovensku prvá, ktorá sa ňou začala zaoberať.

Tým, že som robila celý život v knižnici, vedela som si vytiahnuť literatúru aj za hlbokej totality cez medzinárodnú medziknižničnú výpožičnú službu. Táto téma ma zaujala úplne osudovo, pretože sama mám tri deti a dve z nich sa narodili s vývojovou chybou.

Takže ste canisterapiu vyskúšali najprv na nich?

Áno, som rebelkou od prírody, takže keď mi lekárka zakázala psa z hygienických dôvodov a všetko sme mali podľa nej doma sterilizovať, už vtedy som vedela, že napríklad v krajinách Beneluxu je veľmi vyvinutá „pet kultúra“, podľa ktorej odporúčajú mať domáceho miláčika v každej rodine. Dozvedela som sa vtedy jednu veľmi zaujímavú vec – psy trpia veľmi podobnými chorobami ako ľudia, ale majú inú genetickú výbavu, čiže nie je možný ich prenos, dokonca sa nepriamo navzájom imunizujú. Tieto poznatky boli vtedy veľmi diskutabilné, veľa ľudí si o mne asi myslelo, že som hlúpa. Na začiatok som vymenila detskú lekárku, zobrala som si do rodiny psa a začalo sa nám dariť. Keď mali moje deti asi desať rokov, lekárka ich vyhlásila za najzdravšie deti na sídlisku, pretože sme k nej chodili len na povinné očkovania a prehliadky. Keď sa ich dnes spýtate, kedy naposledy jedli antibiotiká, pravdepodobne si ani nespomenú. A u môjho trojročného vnuka je to podobné – medzi psy sa už doslova narodil, ako dvojmesačný bol s rodičmi v Grazi na prvej výstave. Kým iné deti začali na psí brechot plakať, on vtedy práve zaspal, pôsobil naňho ako uspávanka (smiech).

Akým prípadom sa najčastejšie venujete v canisterapii?

Veľmi rada spolupracujem s mamičkami a autistami. Je to síce veľmi ťažká práca, ale týchto rodičov si nesmierne vážim, pretože sú neskutočne obetaví. Keď dostanú vycvičeného psíka, dieťa to tlačí nesmierne dopredu, zrazu uňho nabehne rozvoj emocionálnej zložky, zlepší sa pohyb, vyjadrovanie. Samozrejme, nerobí všetko len pes, ale aj rodičia a odborník – dobrý psychológ. Ale práve pes je tá jedna čiastočka, bez ktorej by to tak dobre nešlo, pretože s autistom komunikuje, je pripravený venovať sa mu v ktorúkoľvek hodinu, odpustí mu aj surovejšie zaobchádzanie a naučí ho, že keď ho kopne alebo šticuje, bolí to. Ďalšia vec je, že s autistom vie psík udržať očný kontakt. Nikto nevie prečo, ale vo väčšine prípadov je to tak.

Nedávny americký prieskum dokonca potvrdil, že domáce zvieratká sú veľmi prospešné pre naše psychické zdravie.

Je to vynikajúce, poznám veľmi veľa ľudí, ktorým pes po psychickej stránke pomohol. Podľa mňa každého človeka zmení k lepšiemu. Je to ďalšia dimenzia života, ktorú bez psa nikdy nespoznáte. Nemôžete byť lenivý dávať, treba ubrať zo svojho pohodlia, a tým aj veľa dostanete. Sebecký človek, ktorý len berie, môže byť možno spokojný, predovšetkým sám so sebou, ale nemôže byť nikdy úplne šťastný, podľa mňa sa to vylučuje. Ale rovnako vás obohatí aj to, keď si kúpite morča alebo papagája. Je nesmierne krásne dávať. Pracujeme aj s týranými deťmi, ktoré nevedia prijímať lásku. Mali sme prípad, keď štvorročného chlapčeka odobrali rodičom za týranie, mal na tele jazvy po cigaretách. Nevedel rozprávať, nemal hygienické návyky, ale hlavne nevedel, že existuje láska, nemal ho to kto naučiť. V detskom domove mu robili staršie deti zle, preto keď sme mu dali cukríky, vrátil nám ich, myslel si, že je len niekde na okraji a nemá právo niečo žiadať. Zrazu prišiel malý psík, ktorý si ho vodil na remeni a chlapec zistil, že keď je s ním, chlapci, ktorí ho dovtedy šikanovali, k nemu ani nejdú, pretože mali pred ním rešpekt. Vďaka psíkovi sa tento chlapček naučil vážiť si svoju osobnosť, hrať sa, a keď mu pes priniesol cukrík alebo loptičku, zistil, že nemusí len všetko dať, ale môže aj prijímať. To bola vec, ktorú mu už zrejme ľudia nedokázali vysvetliť, pretože im neveril. Nemal dôvod. Úplne najkrajšie bolo, keď za ním zrazu prišiel ten, kto ho v ústave najviac šikanoval a dovtedy mu robil tak zle, až sa malý pocikával, a poprosil ho, aby mu psíka požičal. Išlo o chlapca, ktorý nikdy nepoprosil a pokojne dal vychovávateľke aj facku. Keby sa tieto „maličkosti“ naučili všetci ľudia, myslím si, že všetkým by nám bolo oveľa lepšie.

Drahomíra Fridrichová (54) – pochádza z Bratislavy, dnes žije v Cíferi. Pôvodne pracovala ako knihovníčka, neskôr si spravila zo svojej záľuby - psov - povolanie. Začala sa tak venovať kompletnému kynologickému poradenstvu, výcviku a prevýchove psov, čím sa stala akousi psou psychologičkou. Nielen že pomáha psíkom, ktoré majú psychický problém, ale ich aj cvičí na terapeutické účely. Jej psy pomáhajú pri všetkých druhoch postihnutí. V roku 1997 založila združenie Kynologický klub Ekoiuventa. Okrem toho má chovateľskú stanicu na chov plemien cairn terrier a barzoj. Má tri deti.