Milena Minichová: V súkromí mám rada harmóniu

Práve ste sa vrátili zo zahraničia. Bola to pracovná cesta alebo oddych?

V podstate som stále na cestách, aj keď práve nepracujem, nehrám v divadle alebo nenakrúcam, tak som niekde v zahraničí, buď pracovne, alebo súkromne. Cestovať po svete je mojou veľkou vášňou. Ani nie tak klasické dovolenky, aj keď aj tie vedia byť fajn, ale mňa viac baví zobrať ruksak, zbaliť si najpotrebnejšie veci a ísť sa túlať. Cestovať dobrodružne, spoznávať krajinu, mentalitu ľudí. Neviem prečo, ale vždy, keď idem mimo domova, načerpám množstvo energie a zároveň, a to je dôvod, prečo toľko cestujem, je to pre mňa zdroj inšpirácie. Keď je čas a keď mám čo i len týždeň voľno, v momente balím veci a snažím sa „vypadnúť“ buď na hory, alebo len tak na pár dní spoznať nejakú novú metropolu, urobiť si niekoľko pekných fotiek. Teraz som bola len na pár dní na dovolenke v Egypte. Opáliť sa a nabiť pozitívnou slnečnou energiou, pretože ma čaká namáhavé pracovné obdobie.

Mnohým ženám robí slnko dobre na pleť. Staráte sa nejako špeciálne o tú vašu?

Moja pleť dostáva občas naozaj zabrať, či už v divadle, pri nakrúcaní, alebo fotení. Mejkap mám na tvári skoro každý deň, niekedy ma premaľujú aj dvakrát. O pleť sa preto snažím starať pravidelne každý deň. Ráno a večer si nanášam na tvár kvalitný krém. Používam rôzne prírodné masky na tvár – uhorkovú, jogurtovú... A pretože si myslím, že o pleť sa treba starať nielen zvonku, ale aj zvnútra, zdravo sa stravujem, jem veľa zeleninových a ovocných šalátov. A hlavne sa snažím piť veľa vody.

Vráťme sa späť k cestovaniu. Vás to pomerne často ťahá do Ázie. Nezdá sa vám táto časť sveta nebezpečná?

Nie, nezdá... Podľa mňa je rovnako nebezpečná ako Európa či Amerika. Ázia je pre mňa najpríjemnejšia časť sveta, najmä Thajsko, ktoré ma neskutočne fascinuje. Je to nádherná krajina, plná kontrastov. Žijú tam príjemní, usmievaví ľudia a je tam úžasná panenská príroda – milujem thajské pláže, ale aj džungľu. Je tam výborná, zdravá kuchyňa, ktorú som si obľúbila práve pre jej rozmanitosť a jednoduchosť. A na čo nedám dopustiť, je thajská masáž, ktorá je výborným relaxom. Thajsko je môjmu srdcu veľmi blízke. To, čo ma do tejto krajiny ťahá najviac, je budhizmus. Keď som prvýkrát prišla do Ázie, vošla som do budhistického chrámu a rozplakala som sa ako malé dievčatko. Vo mne to vzbudilo pocit neskutočnej lásky a pokoja. V ten okamih som bola nesmierne šťastná a nechápala som, prečo budhizmus vo mne tak pozitívne vibruje. Postupom času cítim, že je to niečo, čo mi dáva správne nasmerovanie a energiu. Pači sa mi pokora, pokoj a trpezlivosť budhistov. Za ničím sa nenaháňať, mať pokoj v duši, lebo všetko, čo má prísť, príde. Rozmýšľať a žiť s láskou. Vedieť odpúšťať a tešiť sa z maličkostí, pomáhať iným na úkor seba. To sú pre mňa dôležité veci.

Viete si predstaviť, že by ste odišli zo Slovenska a začali žiť v Thajsku, možno aj na úkor herectva?

Milujem svoju prácu, veľmi ma napĺňa tvorba ako taká. Robím to s láskou a vedomím, že som na správnom mieste. Keby som sa mala presťahovať do Thajska, možno by bolo úžasné žiť pri mori, ale... je tu také malé ale. Viem si to predstaviť, ale musela by som tvoriť. V tvorbe sa vidím, robí ma šťastnou. Je to ťažké, veľakrát je z toho človek zničený, vyčerpaný, ale na druhej strane je to moja životná cesta. A preto o tom, že odídem zo Slovenska, neuvažujem.

Odmietli ste ponuku skúsiť šťastie v Hollywoode. Neverili ste si?

To boli moje začiatky, akurát som končila vysokú školu a dostala ponuku nakrútiť jeden anglicko-český film. Z vedľajšej úlohy bola nakoniec hlavná a potešilo ma, že sa to nakoniec takto vyvinulo. Nakrúcali sme s producentom, ktorý pôsobí v Amerike, hlavne v Los Angeles. Ponúkol mi prísť na pár mesiacov do Hollywoodu, skúsiť šťastie, vycibriť si angličtinu a začať tam pracovať. Samozrejme, že ma to lákalo, ale vtedy som mala viacero ponúk z bratislavských divadiel. Kariéra v Amerike sa mi zdala iba ako sen. Som realistka, stojím nohami pevne na zemi a viem, že by to boli pre mňa štyri mesiace skúseností, určite dobrých, ale tým, že som doma mala robotu a príjemné zázemie, tak sa mi, pravdupovediac, nechcelo odísť. Som tu na Slovensku naozaj šťastná. Pracujem aj v Česku, takže presunov za prácou mám požehnane. Keď príde dôvod a ja budem mať pocit, že mám ísť ďalej, teda mimo Slovensko, tak pôjdem.

Začínali ste ako divadelná herečka, dnes hráte v seriáloch. Čo vám sedí viac?

Viete, že to je úplne jedno?! Hrám rada aj jedno, aj druhé. Pre mňa vlastne ani nie je podstatné, kde hrám, ale čo a s kým. Keďže som začínala v divadle, cítim sa v ňom ako ryba vo vode. Keď som začala nakrúcať, zistila som, že herectvo pred kamerou je úplne iné ako na javisku. Na javisku musíte hrať intenzívnejšie. Tak, aby bol váš prejav výraznejší a diváci cítili s vami, aby s vami žili. Čo sa týka kamery, tam je to úplne iné, pretože filmové herectvo je o detailoch, mimike, pohyboch očí a o pocite. Kameru neoklamete. Tam je vidno aj najmenší detail. Preto to bolo pre mňa niečo úplne nové, ale mala som okolo seba skúsenejších kolegov, takže som sa mohla a stále sa môžem učiť, kde je tá správna miera dobrého hrania na kameru. Úprimne povedané, stále ju hľadám.

V seriáli Druhý dych hráte postavu Andrey Jančovičovej, ktorá je poriadna mrcha. Naučila vás niečo táto postava?

Jasné. Naučila ma veľmi veľa. Určite to, aby som sa nikdy nesprávala tak ako Andrea. Nikdy by som nechcela mať taký život ako ona. Je to strašná predstava. Samozrejme, že niektoré veci, ktoré človek hrá, sa zhodujú s jeho životom. Ja som tiež niekedy veľká beťárka (smiech). Som človek, ktorý má veľa energie, tiež viem kadečo navystrájať, ale Andrea je pre mňa charakter ženy, ktorý vyslovene nemám rada, aj keď mi je jej občas ľúto. Zo začiatku som ju ani nechcela hrať, nesúhlasila som so scenárom, dokonca som sa snažila, aby bola pozitívnejšia, aby nerobila prvoplánové životné omyly. Ale nakoniec som tú postavu vzala, pretože to bola pre mňa výzva. Počas nakrúcania, keď som hrala situácie, v ktorých sa Andrea ocitá, niekedy mi bolo dokonca fyzicky zle. V tom období som sa sama začala cítiť dosť nešťastne, lebo sa to do mňa celé dostávalo. Jedna skúsená umelkyňa mi povedala: „Dávaj si pozor, aké postavy hráš, pretože sa ti to môže dostať do života.“ Som človek – optimista, ktorý sa rád smeje, najradšej by som sa „prerehotala do hrobu“. Nechcem prežívať drámu v živote, aj keď si veľmi dobre uvedomujem, že bez toho to nejde a nešťastie ľudí posúva ďalej.

Dostali ste sa niekedy do situácie, že ste museli použiť ženské zbrane na dosiahnutie niečoho, čo ste potrebovali alebo ste po tom túžili?

Každá žena používa svoje zbrane, či sú to myšlienky, či je to telo, či je to citové vydieranie. Niekedy chtiac, niekedy nechtiac. Podvedome určite viem využiť svoje ženské schopnosti, skôr ich však praktizujem v herectve. Je pravda, že ma veľmi baví objavovať svoje hranice a posúvať ich. To znamená rozmýšľať ako postava. Veľmi často pozorujem ľudí, ťahám z nich inšpiráciu a potom ju využívam vo svojom hereckom prejave. To je život, to sú reálni ľudia, reálne pocity. Najlepšia inšpirácia pre umelca je život sám. Čo sa týka mňa, na javisku a na pľaci si zahrám a až doma chcem byť sama sebou.

Túžite v budúcnosti po rodine?

Ale áno, túžim, aj o rodine uvažujem. Milujem deti. Chcem mať rodinku, ale kedže mať detičky je obrovská zodpovednosť, tak trpezlivo čakám na ten správny čas. Mám rada zvieratá, môj veľký sen je mať dom plný zvierat a detí (smiech). Aspoň dvoch psov a dve mačičky by som k tej rodinke uvítala...

Povedzte nám ešte niečo bližšie o svojom vzťahu k budhizmu. Prečo ste sa vlastne rozhodli pre toto náboženstvo, čím vás očarilo?

Budhizmus je to, čomu verím, vnútorná intuícia mi hovorí, že je to správne. Prišiel ku mne sám od seba. Najskôr cez knihu od mojej mamy, potom cez moje životné skúsenosti a ľudí okolo. Každému sedí niečo iné. Pre mňa je budhizmus čistý, nie je násilný, nie je o strachu, ale o láske. To sa mi na ňom páči.

Viete si predstaviť, že by ste sa podľa tohto učenia vzdali všetkých materiálnych vecí?

Viem si predstaviť, že by som na nejaké tri, štyri mesiace odišla do budhistického kláštora meditovať, bola by to úžasná očista pre dušu aj telo. Ale zatiaľ som nepocítila takú potrebu. Neviem, či som vnútorne na takej úrovni, aby som sa vzdala všetkých materiálnych vecí. Obdivujem všetkých ľudí, ktorí do takého stavu dospejú a odídu do kláštorov, ale podľa mňa sa človeku musí stať niečo ťažké alebo výnimočné, aby sa tak rozhodol.

Budhizmus je aj o ceste, ako dosiahnuť osvietenie, nirvánu. Kam vedie vaša cesta?

Viem, čo nechcem. Samozrejme, môže sa stať všeličo, môžu sa prihodiť rôzne nepredvídateľné situácie. Ale v tom je život úžasný, že je prekvapujúci a stále sa mení. A tak to beriem, život je zmena.

Milena Minichová (30) sa narodila v Košiciach. Študovala na košickom konzervatóriu hudobno-dramatický odbor. Po skončení prišla do Bratislavy, kde rok pôsobila v Radošinskom naivnom divadle. Zobrali ju na Vysokú školu múzických umení. Už počas školy začala nakrúcať v Prahe, neskôr hosťovala v Národnom divadle a v Slovenskom komornom divadle v Martine. Pôsobila tiež v divadle Aréna, v Astorke a v Divadle Andreja Bagara v Nitre. V súčasnosti hrá vo viacerých televíznych seriáloch. Po Paneláku ju diváci môžu vidieť v Druhom dychu a v českom seriáli Vyprávěj. V hlavnej úlohe sa predstavila aj v anglicko-českom filme Dark Spirit. Má kapelu Milu and friends. Žije v Bratislave.