Eliška Klenová: Autisti potrebujú porozumenie

Našťastie sú tu organizácie, ktoré sa aj týmto deťom venujú.

Takým je napríklad občianske združenie Svitanie, ktoré vzniklo v Malackách v roku 1992. Jednou z jeho zakladateľov je Eliška Klenová, ktorej syn Ivan je autista.

Ako ste zistili, že vaše dieťa je autista?

Do jeho tretieho roka sme netušili, čo mu je. Správal sa inak, ako jeho staršia sestra, ale najviac nás znepokojovalo to, že vôbec nerozprával. Preto sme sa nakoniec rozhodli navštíviť v Bratislave neurológa. On zistil, že chlapec je autista a nasmeroval nás k jediným odborníkom do Prahy.

Muselo byť ťažké sa s tým vysporiadať. Ako ste to zvládli?

Prvé týždne sme nevedeli, ako sa k nemu správať, ako s ním zaobchádzať. Našťastie nám bola oporou rodina a spoločne s radami odborníkov sme sa s tým postupne vysporiadali.

Niektorí lekári odporúčajú bezlepkovú diétu. Skúšali ste ju?

Nie. V tom čase sa o nej nič nehovorilo, veď ani o autizme sa takmer nič nevedelo.

Prečo ste sa rozhodli založiť občianske združenie Svitanie?

So synom nám pomáhalo veľmi veľa ľudí. Chcela som, aby sme si v organizácii navzájom pomáhali. Nešlo iba o autistov, ale aj o deti s inými mentálnymi postihnutiami. Preto je Svitanie združením na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím. Okrem tohto sme rodičia detí s autizmom založili pre autistov v Bratislave spoločnosť Sposa.

Z akých aktivít sa tešia deti vo Svitaní?

Z našich detí už vyrástli mladí ľudia. Za ten čas sa nám podarilo vybudovať pre nich chránené dielne v Jakubove, kde sú zamestnaní v piatich dielňach. Dnes už vyrábajú svoje výrobky na objednávky. V Malackách máme pre nich stacionár, kde sa i tí s najťažšími postihnutiami učia robiť všetko dôležité pre život. Niektorí z nich už rok žijú v chránenom bývaní.

Takže vy ste zameraní na rozvíjanie zručností. Organizujete pre nich aj iné voľnočasové aktivity?

Samozrejme. Organizujeme pre nich plavecký výcvik, na výletoch pestujú turistiku a niektorí už 13 rokov chodia v Bratislave do tanečnej školy. Dvaja s najväčším talentom momentálne nacvičujú tance na medzinárodnú súťaž ľudí s mentálnym postihnutím. Mnohé deti majú skrytý talent, je len na rodičovi, či sa rozhodne ho rozvíjať a hľadať pre nich nové možnosti.

Aké je správanie týchto ľudí?

Sú veľmi priateľskí, vďační, ale príliš dôverčiví. Ale dôležité sú pre nich úplne iné veci, ako pre nás, zdravých. Sú veľmi všímaví a keď ich niečo zaujme, vyzvedajú o tom čo najviac informácií. Pozoruhodná je ich pamäť. Ale každý z nich je iný a má iné danosti, niekedy až geniálne. Ale všedné veci ich nezaujímajú a ignorujú ich.

Môžu sa autistické deti osamostatniť?

Najviac autistov potrebuje neustále pozornosť rodiny a príbuzných. Sú ale aj takí, ktorým by stačil denne asistent na jednu hodinu, aby ich skontroloval, prípadne pomohol s tým, s čím si nevedia dať rady. Nemajú radi dotyky druhých ľudí, preto ani netúžia žiť v páre, väčšina nepozná sexuálnu potrebu. Ale spoločnosť – kamarátov, majú radi.

Čo myslíte, že je pre rodiča autistu najdôležitejšie?

Už v čase raného detstva nášho syna nám v Prahe profesor Matejíček povedal: ,,Je len samozrejmé, že ste teraz nešťastní. Ale uvedomte si, že najdôležitejšie pre vás a vaše dieťa bude robiť všetko tak, aby ono bolo šťastné.“ A tieto slová sa stali mottom nášho života. Správame sa podľa nich a sme spolu so synom šťastní. Dnes už viem, že jeho postihnutie je pre nás vlastne darom. Uvedomili sme si úplne iné hodnoty v živote. Bez neho by sme ani pre druhých nedokázali urobiť to, čo sa nám podarilo. Preto sme za náš spoločný osud vďační.

Autor: Lucia Matúšková