Zuzana Žilinská: Pacient musí mať vždy nádej

Transplantácia ľudských orgánov je činnosť, z ktorej nám laikom naskakujú na koži zimomriavky. Ako ste sa k nej dostali?

Keď som sa rozhodla pre atestáciu z nefrológie, lekárov s touto špecializáciou nebolo na Slovensku veľa. Neexistovala ani dialyzačná sieť pre pacientov s chorými obličkami v takej forme, ako ju poznáme dnes. Potom som odišla na materskú dovolenku, a keď som sa vrátila do práce, zrazu sa situácia začala meniť. Dialyzačných centier začalo pribúdať ako húb po daždi. V tom období som dostala ponuku od profesora Brezu do transplantačného centra, a hoci som o tejto problematike veľa nevedela, lebo počas štúdia na lekárskej fakulte sme nemali o transplantáciách žiadne prednášky, a dokonca aj počas mojej atestácie sa im venovala pozornosť len veľmi okrajovo, napokon som ju prijala. Lákalo ma vyskúšať si niečo, čo bolo v tom čase neobvyklé. Hoci prvá transplantácia obličky sa na Slovensku uskutočnila už pred štyridsiatimi rokmi, dlho boli v tejto oblasti veľké rezervy, najmä čo sa týka informovanosti.

Máte pocit, že obyčajní ľudia by mali o tejto problematike viac vedieť?

Prvá cielená kampaň s názvom Oblička nad zlato sa na Slovensku spustila len pred šiestimi rokmi. Stále bojujeme s nedostatkom darcov – živých aj mŕtvych - často len preto, že ľudia o tejto problematike málo vedia, a keď sa napríklad stretnú s požiadavkou na odber orgánov od mŕtveho príbuzného, tak zaujmú negatívne stanovisko. Iste, ide o emocionálne vypäté situácie, musia sa zmieriť so smrťou blízkeho človeka a nie každý dokáže v takej chvíli racionálne myslieť. Ideálnymi darcami bývajú mladí ľudia, ktorí prišli o život pri autonehode alebo nejakom inom nešťastí, takže rodina s ich odchodom vôbec nerátala. Je to niečo celkom iné, ako keď zomrie človek po dlhej chorobe. Keď potom príbuzní vidia mŕtveho napojeného na ventilačný prístroj, ktorý zaňho dýcha, hoci dotyčný je reálne mŕtvy, lebo mozog už odumrel, ťažko sa zmierujú s tým, že sa už nedá pre jeho záchranu nič robiť. Hoci s nimi komunikujú lekári špeciálne vyškolení na takéto situácie, desať až pätnásť percent pozostalých sa každoročne postaví proti odberu orgánov. Keby však boli lepšie informovaní o tejto problematike, možno by zmenili názor. Uvedomili by si, že hoci už ich blízkemu niet pomoci, jeho telo môže zachrániť niekoľko životov. Dokážeme využiť srdce, pľúca, pankreas, rozdeliť pečeň pre dvoch príjemcov a každou obličkou výrazne zlepšiť kvalitu života pacientovi odkázanému na dialýzu.

Existujú však aj živí darcovia obličiek – aj tých je nedostatok?

Na Slovensku sa transplantačný program opiera najmä o mŕtvych darcov, odber obličiek od živých darcov je doplnkovým programom. V počte živých by sme sa radi dostali na úroveň dvadsiatich percent, ale zatiaľ sa nám nedarí dosiahnuť toto číslo – a opäť je na vine najmä nízka informovanosť. Mnohí ľudia si myslia, že darcom obličky môže byť iba stopercentne zdravý človek, pritom niektoré zdravotné obmedzenia nie sú prekážkou. Alebo zápasia s psychologickou bariérou. Jednoducho nedokážu prísť domov a požiadať príbuzných o darcovstvo.

Prečo?

Možno len ťažko žiadajú iných o pomoc, nevedia si ani požičať peniaze, nie ešte vypýtať si obličku. Alebo sa obávajú, aby sa ich príbuzný po darovaní obličky časom nedostal do podobnej situácie ako oni. Na takéto prípady však myslí zákon. To znamená, že ak živému darcovi zlyhá oblička, ktorá mu ostane, prednostne ho zaradia do transplantačného programu ešte skôr, než sa dostane na dialýzu. Ale to sa stáva mimoriadne zriedkavo, na Slovensku sme taký prípad ešte nemali.

Prenos obličky z jedného tela do druhého musí byť pre lekárov veľmi napínavý proces.

Je to tak, lebo nikdy neviete so stopercentnou istotou, ako sa oblička ujme. Ja ako nefrologička síce priamo netransplantujem, to je úloha kolegov urológov, ale starám sa o pacienta pred a po zákroku. Ak ide všetko hladko, môže opustiť nemocnicu už po desiatich dňoch, niekedy však musíme dlho bojovať, kým telo nový orgán prijme. Imunitný systém ho vníma ako niečo cudzie, preto ho musíme potláčať, a to môže mať za následok ďalšie komplikácie – napríklad infekcie.

Stáva sa vám, že sa s niektorými pacientmi citovo zblížite?

Najčastejšie sú to pacienti, u ktorých sa riešia dlhodobé komplikácie. Nikdy nezabudnem na mladého muža, ktorý podstúpil transplantáciu trikrát. Prvý raz ako dieťa, vtedy mu oblička vydržala desať rokov. Po krátkom medziobdobí na dialýze dostal novú šancu. Druhá transplantácia však, bohužiaľ, nevyšla. Nedokázali sme prekonať veľmi silnú reakciu imunitného systému, organizmus obličku neprijal, musela ísť von. Pacient strávil v nemocnici dva mesiace, počas ktorých čelil aj vážnym infekčným komplikáciám. Vtedy sa zaprisahal, že už nikdy na ďalšiu transplantáciu nepôjde. Ale o tri roky sa zase ocitol na operačnom stole. Aj tentoraz bol jeho pooperačný stav komplikovaný, opäť prišla silná imunitná odpoveď, znovu sa objavili infekcie, ale po šiestich týždňoch liečby mu oblička začala fungovať a napokon sme všetko úspešne zvládli. Dnes je už tri roky po poslednej transplantácii a má sa dobre.

Čo vám pomáha pri riešení podobných komplikovaných prípadov?

Profesionálny prístup a viera, že všetko dobre dopadne. Ako lekár nesmiete dať najavo pochybnosti, pacient musí mať vždy nádej, aby sa mohol uzdraviť. Tých netrpezlivých povzbudzujem príbehom jednej šesťdesiatročnej pacientky, ktorá sa dokázala postaviť k svojim zdravotným ťažkostiam s neuveriteľnou pokorou. S jej novou obličkou to bezprostredne po zákroku vyzeralo veľmi dobre. Hneď po operácii začala močiť, čo je pre náš tím vždy obrovská radosť, lebo to naznačuje, že sme na dobrej ceste. Po niekoľkých hodinách však zrazu močiť prestala, a hoci sme sa veľmi snažili, dva mesiace prebiehala náročná liečba bez akéhokoľvek efektu. Mnohí pacienti v takej situácii už po dvoch týždňoch neskrývajú sklamanie, ale tá pani sa stále na mňa usmievala, nikdy sa na nič nesťažovala, hoci neskôr som sa od sestričiek dozvedela, že keď som ju nevidela, tak si občas aj poplakala. Bolo mi jej veľmi ľúto. Kolegovia ma začali presviedčať, že by som to už mala vzdať, lebo som vyčerpala všetky možnosti, ale stále som sa s tým nedokázala zmieriť. Nešlo mi do hlavy, prečo je oblička, ktorá bola stále veľmi pekne prekrvená, nefunkčná. A potom sa zrazu jedného dňa stal zázrak. Opäť začala močiť. Prvý deň sto mililitrov, druhý dvesto, potom pol litra, liter. Ten pocit bol pre mňa neopísateľne úžasný. Vedela som, že vynaložené úsilie a pacientkino trápenie neboli zbytočné, že sa oplatilo zabojovať.

Stretli ste sa niekedy s prípadmi, keď sa s prenosom transplantovaného orgánu preniesli na príjemcu aj niektoré povahové vlastnosti darcu? Takéto paranormálne javy sa vraj stali vo viacerých kútoch sveta.

Videla som americký film, v ktorom príjemcovia rozprávali o podobných pocitoch a aj u nás sa párkrát stalo, že sa po transplantácii zmenila pacientova osobnosť. Ťažko však povedať, či to bolo preto, lebo sa naňho preniesli vlastnosti darcu. Naši darcovia zostávajú v anonymite a my netušíme, akí boli počas života. S istotou vieme len, že niektoré lieky, ktoré pacienti užívajú po transplantácii, môžu spustiť poruchy spánku a depresiu. Konkrétne ide o kortikoidy. Ale je fakt, že niektoré osobnostné zmeny príjemcov transplantovaných orgánov sú zvláštne. Stáva sa napríklad, že dotyčný bol pôvodne introvert a zrazu sa z neho stane hyperaktívny človek, ktorý chce stále niečo riešiť a organizovať. Alebo sa naopak extrovert zmení na introverta.

Ako si pri veľkom vypätí, ktoré si vyžaduje vaša práca, zvyčajne dobíjate baterky?

Hrám tenis, lyžujem, plávam. Ale úplne vypnúť dokážem len málokedy. Dokonca aj na dovolenkách v zahraničí často s kolegami konzultujem zdravotný stav pacientov. Jednoducho nie som ten typ, ktorý dokáže hodiť všetko za hlavu hneď, ako prejde dverami nemocnice. Ale mám šťastie, že moji blízki majú pre moju prácu pochopenie a podporujú ma. Vo svojej profesii mám vždy pred očami nejaký cieľ, ktorý sa snažím dosiahnuť. Mojou najnovšou víziou je zaviesť na transplantačnom oddelení imunoabsorpciu. Ide o špeciálnu metódu, ktorá nám umožní nielen ovplyvniť imunitný systém pri prijímaní nového orgánu, ale zároveň by sa pomocou nej dali preklenúť rozdiely v krvných skupinách medzi živými darcami a príjemcami.

Zuzana Žilinská (47) vyštudovala na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracovala na oddelení anestéziológie a intenzívnej medicíny v Ústave kardiovaskulárnych chorôb v Bratislave, na internom oddelení NsP Ružinov a v roku 2003 nastúpila na Urologickú kliniku s Centrom pre transplantácie obličiek Univerzitnej nemocnice v Bratislave. Od roku 2007 je vedúcou lekárkou Centra pre transplantácie obličiek. V roku 2010 obhájila dizertačnú prácu a získala titul philosophiae doctor. Je členkou viacerých lekárskych odborných spoločností, napríklad Slovenskej trasplantologickej spoločnosti a American Society of Transplantation. Prednáša, publikuje a aktívne sa zapája do verejných kampaní venovaných problematike transplantácií obličiek. Žije s manželom Mariánom, synom Matúšom a dcérou Zuzanou.