Čo je najobľúbenejšou pochutinou Slovákov a Sloveniek? Bryndzové halušky? Parenica? Mastný chlieb s cibuľou? Omyl, Slováci sú národom horaliek. Pečivárne v Seredi ich ročne vyrobia 160 miliónov kusov. V roku 2015 oslavujú 50 rokov výroby.
Prečítajte si tiež:Horalky tento rok oslávia polstoročie výroby
„Ahoj, hľadám Slovákov žijúcich v Paríži. Máš záujem sa s nami stretnúť? Prinesieme slovenské horalky!“ Obľúbené oplátky sú evergreenom a ako dokazuje inzerát na internete, patria už k národnému dedičstvu.
Vážia päťdesiat gramov, majú rovnako rokov a toľko fanúšikov, že na Facebooku pohodlne prebijú víťaza parlamentných volieb. Pre Slovákov v zahraničí sú horalky čosi ako vlastenecká potravina a chuťové spojenie s domovom. Ak niečo rozcitlivie krajana v Írsku, nebudú to halušky s bryndzou, skôr fernet, kofola, treska v majonéze - a chrumkavé horalky.
Tu boli naši
Mnohým horalky do zahraničia prichádzajú poštou a pohodený lesklý obal v cudzine prezrádza prítomnosť Čechov a Slovákov.
Kultové hranaté sladkostí sú hviezdou aj na internete. Okolo nich sa krútia inzeráty, anekdoty („Babka, prečo máš také veľké ústa? Aby som mohla jesť horalky na dĺžku!“) a statusy na sociálnych sieťach („mne priateľka do Anglicka neposlala horalky, ale iba pohľadnicu“).
Otázkou však je, prečo si takú popularitu získali horalky a nie iné príbuzné oplátky? A v čom sa líšia napríklad od tatraniek? Faktom je, že obe značky vznikli ešte v socializme a prežili dodnes. Rozdiel je v náplni (v prvej sú arašidy, v druhej lieskové oriešky) a najmä v spôsobe máčania.
Spory, či chutia lepšie tatranky alebo horalky, sú už folklórom, ale faktom je, že majú rovnakého výrobcu. Pozor, hovoríme o firme Sedita, výrobcovi vo vlastníctve I.D.C Holding, nie o českej Opavii. Práve tieto firmy sa pred rokmi súdili pre horalky, presnejšie, o dizajn ich obalu (pozri rámček).
Foto - David Trčka
Továreň v Seredi
Kým v Anglicku Slováci predvlani nakúpili štrnásť ton horaliek, pečiváreň v Seredi toto číslo vychrlí rýchlejšie. Za jedinú zmenu.
Ročný rekord je 160 miliónov kusov a všetky sa predajú. To môže znamenať všeličo, napríklad aj to, že niektorí sladké rezy konzumujú denne ako chlieb.
„Tieto stroje nefoťte,“ varuje nás riaditeľ I. D. C Holding Stanislav Cicák. Stojíme pri linke vo výrobnej hale a fotograf obetuje záber, nemáme v pláne priemyselnú špionáž. Práve v tomto bode sa výroba slovenských horaliek v čomsi líši od českých. Konkrétne v čom, sa nedozvieme.
Riaditeľ si zato pochvaľuje moderné stroje, v posledných rokoch uľahčili výrobu. „V starej pekárni sme museli mať desiatky automatov, ktoré boli náročné na obsluhu a teplota v hale neklesla pod štyridsať stupňov. Dnes je vnútri príjemne a na celú novú linku nám stačí dvadsaťtri ľudí,“ vysvetľuje.
Najdrahšie sú automaty na pečenie s tvrdými chrómovými platňami. „Tie v požadovanej kvalite vyrábajú len dve firmy na svete. Pečú však rovnomerne, vďaka čomu sú horalky ešte lepšie štandardizované," hovorí Cicák.
Toto ešte nie sú horalky. Pláty cesta sa pečú rýchlosťou štyridsaťpäť kusov za minútu, ukazuje riaditeľ Stanislav Cicák (vľavo). Foto - David Trčka
Zarábanie cesta
Horalka vzniká spojením troch prvkov – piatich plátkov z oplátkového cesta, náplne z pomletých arašidov a kakaovej polevy, v ktorej sú namočené okraje.
Prechádzame dezinfekčným filtrom a v ochrannom odeve si ideme pozrieť, ako horalky zamiesia, upečú, vykroja, máčajú a zabalia. Pre prísnu hygieny do haly nepúšťajú exkurzie a reportérov iba zriedkavo.
Prvé sledujeme zarábanie cesta. „To je ešte jednoduché, podobne robíte cesto na palacinky,“ vysvetľuje Stanislav Cicák. Základom je oplátková múka vhodných parametrov, ktorú posledné roky nakupujú v Maďarsku. Tú uskladnia v obrovskom sile, odtiaľ sa podľa potreby odsýpa o podlažie nižšie.
Všetko sa začína v dávkovacej váhe, kde sa mieša múka s vodou a s ďalšími prísadami. Cesto pretrasú a čerpajú na poschodie k výrobnej linke. Súčasne s cestom pripravujú náplň. Do zásobníka zhora sypú kakao, tuk, arašidy, potom sa hnedá hmota mixuje a zjemňuje cez trojvalce. Náplň obsahuje sedem percent arašidových orieškov, ktorí pečiváreň pripravuje vo vlastnej pražiarni.
Z jedného plátu vznikne dvadsaťosem oblátok. Fanatickí stúpenci horaliek by uvítali, keby ich nerezali, ale predávali sa vcelku. Foto - David Trčka
Pri páse
Dolu na výrobnej linke to už odsýpa. Na pásy naliate neforemné cesto forma stláča do podoby plátu. Vznikajúce „odpečky“ sú na predaj ako krmivo pre dobytok a podobne sa zužitkujú polámané nepodarky z neskorších fáz výroby, ktoré znovu primiešajú do náplne. Inými slovami, minimálne straty materiálu.
Pláty rozmerov väčšieho notebooku (z každého vykroja dvadsaťosem oplátok) idú do automatov na pečenie. Pri teplote 180 stupňov ich pečú 97 sekúnd.
Fotobunka pláty počíta a rozdeľuje, aby sa dali na seba bleskovo naskladať – štyri s náplňou, piaty navrch bez náplne. Natreté pláty cestujú do chladiacich veží a chladia sa pri šesťstupňovej teplote. Akési megahoralky - nerozrezané pláty – po kontrole na váhe idú na rezanie. A získavajú povedomé tvary.
Máčanie po obvode je chúlostivá procedúra - horalka s čokoládou po celom povrchu už nie je horalkou. Foto - David Trčka
Olovrant len po práci
O kus ďalej rozrezané horalky polieva čokoláda. Rýchlosť nám imponuje, šesťsto kusov za minútu. Máme šťastie, na vedľajšej linke bežia tatranky, takže môžeme porovnávať. Už na prvý pohľad je máčanie horaliek zložitejší proces – medzerami medzi oplátkami nesmie preniknúť poleva.
Zamestnanci medzitým kontrolujú stovky malých obdĺžnikov a špeciálnymi bodákmi vyhadzujú nepodarky. Nie je ich málo, oplátky sú krehké, lámu sa. Horalky na odpis ležia v košoch pri linke a lákajú na olovrant. Hygiena však nepustí – výrobky je povolené konzumovať iba v denných miestnostiach alebo mimo výrobnej haly.
„Linka ide v nepretržitej prevádzke. Každé zastavenie spôsobuje problémy, napríklad zatekanie čokolády," vysvetľuje Stanislav Cicák a počíta, že cesta horaliek od začiatku až sem trvá asi štyridsať minút.
Baliaci stroj zvára a oddeľuje celuloidové obaly, nastrekuje dátum spotreby. Na konci haly už linka chrlí sladkosti v charakteristických obaloch. „V priebehu zmeny sa výrobky testujú a na konci sa schádza komisia špecialistov. To sú ľudia, ktorí majú senzorické skúšky a ohodnotia výsledok,“ vysvetľuje Cicák.
Výrobný koniec horaliek – balenie a distribúcia. S automatickou linkou to trvá štyridsať minút – môžete skúsiť či to podomácky v kuchyni zvládnete rýchlejšie. Foto - David Trčka
Pružná výroba
Výrobca zaručuje trvanlivosť osem mesiacov, každý však vie, že horalky najlepšie chutia čerstvé. Aj preto výroba veľmi pružne reaguje na dopyt, napríklad hypermarkety požadujú oplátky do dvadsaťštyri hodín.
"Stane sa, že večer odberateľ zavolá a na druhý deň spúšťame výrobu. To najmä vtedy, ak reklamná kampaň zvýši odbyt a rýchlo míňa zásoby," hovorí PR manažér I. D. C. Holding Dušan Chynoranský.
Dlhodobé skladovanie horaliek je problematické v Česku, Maďarsku a Poľsku, kde obchody sťahujú sladkosti už po troch mesiacoch.
Na záver trochu matematiky. Desať ton horaliek vyrobí linka za sedem a pol hodiny. Tri linky Sedity za zmenu vychrlia sto ton, čo sú dva milióny horaliek. Zaujímavejšie je však niečo iné – že sa všetky zjedia.
Bitka o horalky
Slováci sú výnimkou, sladkosti nebývajú vlastenecké potraviny.
Sladkosti podobné horalkám piekli na južnom Slovensku už koncom 19. storočia. Aspoň to uvádza slovenský výrobca Sedita. Oficiálne ich dejiny začínajú rokom 1953. Pečivárne Sereď priniesli na Slovensko veľkovýrobu trvanlivého pečiva od roku 1959, od roku 1965 sú na trhu aj horalky.
So značkami kofola, vinea, margot či bon pari, prežili pád socializmu a po roku 1989 využili vlnu chuťovej nostalgie. V deväťdesiatych rokoch podnik sprivatizovali, dnes ho vlastní spoločnosť I. D. C. Holding. Horalky však nevyrába jediný.
Po rozdelení republiky zostali práva na značku v oboch častiach bývalého Československa. Českým výrobcom horaliek a tatraniek je Opavia-LU, dnes pod potravinárskou skupiny Danone.
Spor známy ako bitka o horalky sa začal v roku 2003. Za dizajn obalov nápadne podobný výrobkom Sedity podala firma I. D. C. Holding žalobu na českú Opaviu. V auguste 2004 Opavia po predbežnom opatrení súdu sporné oplátky stiahla z trhu. V septembri však opäť prišli na trh horalky od Opavie v priesvitnom obale.
V roku 2006 firmy uzavreli dohodu. Podľa tej môžu výrobcovia používať rovnakú značku, musia ju však vizuálne odlíšiť – Sedita píše názov na výšku, Opavia na šírku. Rozdiely však nie sú iba v balení. Napríklad česká horalka je ľahšia o desať gramov a má len štyri, trochu tvrdšie pláty.
Miloš Krekovič
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
