Stretli sme sa na mieste, kde sa to hemží zelenými uniformami a vojenskou technikou – priamo v kasárňach. Veliaca poddôstojníčka nás prekvapila prívalom pozitívnej energie, ktorá z nej sršala, aj zážitkami z Afganistanu či z velenia takmer päťsto vojakom.
Do Afganistanu ste sa vydali na polročnú misiu ako prvá žena, aby ste preskúmali, aké sú tam podmienky pre vojačky. K akým záverom ste dospeli?
Pôsobím síce vo funkcii veliacej poddôstojníčky, ale v Afganistane som si postupne prešla takmer všetkými základnými funkciami, na ktorých by mohli ženy pôsobiť. V iných koaličných jednotkách sa nekladie dôraz na to, ktorú funkciu môže vykonávať žena, bežne sa možno stretnúť so ženami iných národností v rôznych postaveniach, napríklad obsluhujú stroje, ktorých ani mená nepoznáte. Vojačky nepotrebujú mať silu chlapa, ale musia zvládať plniť úlohy v ťažkej veste so zbraňami, muníciou a prilbou aj dvanásť hodín denne a tiež v úplne rozdielnom klimatickom prostredí, na aké sme zvyknutí. Veľmi dôležitá je aj psychická pripravenosť.
Ako ste sa v Afganistane vyrovnávali s neustále hroziacim nebezpečenstvom?
Boli sme vo vojnovej zóne, kde sme sa bežne stretávali s raketovými útokmi a nástrahami, s akými sa normálne v živote nestretneme. Ale my sme boli na to pripravení, cvičení, vedeli sme, do čoho ideme. Ráno sme sa zobúdzali a večer si líhali vo vojnovej zóne a netušili sme, či sa situácia zhorší, alebo nie. Potom zrazu začujete sirénu a viete, že nejde o nácvik. Musíte sa rýchlo spamätať, kde ste, či ste v bezpečnej budove, alebo musíte veľmi rýchlo vyhľadať kryt a presunúť sa doň. Prvoradá je základná bezpečnosť. Keď sa niekto ocitne na otvorenom priestore, treba sa okamžite hodiť na zem a kryť sa, pretože nikdy neviete, kam raketa dopadne.
Ovládne niekedy vojaka, cvičeného na takéto situácie, strach?
Strachom by som to nenazvala, mali sme skôr rešpekt. Zo začiatku sme boli v očakávaní, čo a kedy sa môže stať. Premýšľala som, ako to na mňa zapôsobí, ako zareagujem na spustenie sirény a ako sa budú správať ľudia okolo mňa. Po prvom raketovom útoku som však zistila, že sa to dá zvládať a napätie trochu opadlo. Postupne som sa s tým zžila a raketové útoky sa stali bežnou súčasťou môjho života.
Stretávali ste sa počas misie aj s civilnými obyvateľmi?
Áno, bola som v strážnej jednotke, mojou úlohou bolo okrem iného kontrolovať ženy, pretože pri vstupe do základne sa musel každý podrobiť osobnej prehliadke. Niektorí domorodci boli na základni zamestnaní na jednoduché práce, iní sa prišli dať ošetriť do vojenskej nemocnice. Stretla som tam napríklad drobnú, štíhlu sedemnásťročnú ženu, ktorá bola v štvrtom mesiaci tehotenstva a prišla na ošetrenie v sprievode svojho manžela. Mala poranenú nohu, zrejme po nejakom výbuchu. Okrem toho tam boli na bežnom poriadku rôzne zvláštne stavy, ktoré neviem presne identifikovať, pretože som sa s nimi u nás nikdy nestretla – išlo o všelijaké nádory a štípance od zvierat.
V Afganistane nemajú ženy veľmi vysoké postavenie. Pocítili ste to nejakým spôsobom na vlastnej koži?
Priamo nie, ale je pravda, že napriek tomu, že prístup domácich bol milý, ľudský, cítila som, že máme voči sebe vzájomný odstup. Boli prekvapení, keď zbadali ženu v slovenskej vojenskej uniforme. Afganci majú úplne inú mentalitu ako my. Často neovládajú kultúru Západu, ako to voláme, teda základné veci ako hygiena, čítanie a písanie. Myslím si, že ani netušia, že by ich mali poznať. Pri stretnutiach so ženami, ktoré som kontrolovala pri vstupe, bolo vidieť, že ich manželia berú ako svoj majetok. Žiaľ, často sa k nim tak aj správali – pred nami síce nie, ale pri osobnom styku som si neraz všimla modriny. Či išlo o následky násilia, neviem posúdiť, pretože ženy takmer nerozprávali, báli sa komunikovať. Veľmi výnimočne sa niektorá z nich odvážila a vypýtala si vodu na pitie. Väčšinou platilo: čím mladšia žena, tým mala staršieho partnera a tým bola viac zahriaknutá. Často na mňa ani len nepozrela, hoci som tiež žena.
Už deviaty rok pôsobíte v Martine ako veliaca poddôstojníčka. Aké je to veliť takmer päťsto mužom?
Je to výborný pocit, ale až vtedy, keď si žena vypracuje autoritu a získa si dôveru. Je dôležité vybudovať si s mužmi dobré vzťahy, aby vás akceptovali, brali do partie, a to nielen v práci, ale aj v civile mimo služobného času.
Ako sa vám podarilo vybudovať si „u svojich“ chlapov rešpekt?
Budovala som si ho postupne, trvalo mi to niekoľko mesiacov, ba až rokov. Vojaci museli prísť na to, že keď ich chodím kontrolovať, skúšať, som s nimi vo výcvikovom priestore vo dne v noci, že chcem robiť tú istú prácu ako oni, chcem im rozumieť. Veľmi dôležité je byť profesionálom v každom smere a aj dbať o blaho svojich vojakov. Bolo potrebné vybudovať si dôveru a vzájomnú úctu, pretože vo vojnovom prostredí sa ukáže, či si môžu ľudia v danej skupine vzájomne dôverovať a spoľahnúť sa jeden na druhého.
Ako vyzerá vaša bežná náplň práce?
Taký bežný mierový život sa v našom útvare začína rozcvičkou, nasleduje porada, vydanie úloh smerom dolu aj hore, strelecká príprava alebo prednášky, okrem toho mávame praktický výcvik so zbraňami a s technikou. Celým programom ideme podľa stanovených cieľov a úloh, aby sme dosiahli určitú etapu, ktorá je stanovená v danom období. Základné bojové zručnosti sú naším každodenným chlebíkom. Na záver máme prípravu na druhý deň a denné vyhodnotenie.
Vraj by ste mohli pokojne nahradiť ktoréhokoľvek vojaka vo svojom tíme. Musí žena zvládať v armáde všetko čo muž?
Myslím si, že keď je žene daná dôvera, aby sa stala profesionálnou vojačkou, musí byť na to pripravená po fyzickej aj vnútornej stránke. Podľa mňa je dobré, keď je na rovnakej pozícii ako muž, aby ovládala všetko ako on. Aj keď nie vždy je na tom rovnako po fyzickej stránke, svojím prístupom a ženskosťou môže dať do jej funkcie niečo iné ako muž. Dokonca si myslím, že žena dokáže lepšie zvládať psychickú záťaž. Som síce vo veliteľskej funkcii, ale ak môžem, dobre sa cítim aj v úlohe radového vojaka. Nemám problém prejsť si výcvikom ako vojak, človek ho potom vie lepšie pochopiť.
V armáde ste začínali ako administratívna sila, čím vás lákala práca vojačky?
Mám rada uniformu, je pre mňa atraktívna. Žene dodá disciplínu, morálku a silu zvládať aj ťažké veci v živote, nielen v tom vojenskom. Zocelenie armádou mi veľmi pomohlo zvládnuť aj tragické obdobie v mojom osobnom živote, keď som zostala sama s dvoma vtedy maloletými synmi. Napokon som to zvládla a postavila sa na nohy aj vďaka mojej blízkej rodine, ktorá žije odtiaľto sedemdesiat kilometrov. Podporil ma aj môj vojenský kolektív, samí chlapi, ktorí trvali na tom, aby som sa vrátila späť do práce. Na niektoré životné obdobia sa nezabúda, ani smútok nedokážem vymazať, ale mám pocit, že sa vďaka svojej práci už nebojím ničoho.
Okrem Afganistanu ste sa zúčastnili aj na polročnej misii v Kosove. Asi nie je ľahké doma všetko opustiť...
Až ďaleko od domova v nebezpečných situáciách človek príde na to, čo je preňho naozaj dôležité a čo nie. Je mi vždy ľúto, aj keď idem len na cvičenie na dva týždne a po návrate vidím, že moji synovia sú už iní. Dokonca aj teraz, keď sú veľkí, odchod do Afganistanu sme prežívali dosť citlivo. Napriek tomu mi povedali: mami, je to tvoja práca, rešpektujeme to, choď, podporujeme ťa. Človeku dodá neuveriteľnú silu, keď mu dieťa niečo také povie. Počas môjho pobytu sa o mňa synovia neraz báli, pretože dovtedy v televízii nedávali o Afganistane nič a zrazu, keď som tam odišla, prichádzalo veľa správ, čo v nich vyvolávalo veľké otázniky. Navyše nie vždy som mala signál na telefóne alebo prístup na internet, takže prežívali napätie. Našťastie, viem, že sa môžem na nich spoľahnúť a domácnosť bude fungovať aj za pomoci mojej matky. Veľmi mi pomáha, že mám doma psychickú podporu.
Ľubica Vojtová (39) – rodáčka z Kocurian vyštudovala Strednú ekonomickú školu v Prievidzi. V armáde začínala ako administratívna sila, postupne sa vypracovala až na pozíciu najvyššie postaveného poddôstojníka vo velení práporu – už deväť rokov je štábnou nadrotmajsterkou 11. mechanizovaného práporu Martin. Zúčastnila sa na mnohých vojenských cvičeniach doma i v zahraničí. V júli 2007 ako jedna z tridsiatich profesionálnych vojakov reprezentovala OS SR a SR na oslave štátneho sviatku Ozbrojených síl Francúzskej republiky, konanej v Paríži na Champs Elysées spojenej s prehliadkou francúzskych a medzinárodných bojových, hradných a čestných jednotiek. V roku 2008 sa zúčastnila na vojenskej operácii KFOR v Kosove a v decembri 2011 sa vrátila z polročnej misie ISAF v Afganistane, kde pôsobila ako veliaca poddôstojníčka strážnej jednotky. Má dvoch synov.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
