Denisa Lehocká: Umenie je môj život

Patrí medzi naše najlepšie súčasné výtvarníčky. Umeniu sa venuje odmalička, ale skutočné naplnenie z tvorby pocítila až vďaka dcére, ktorá je jej inšpiráciou.

Máte za sebou vernisáž v Slovenskej národnej galérii. Ako prežívate prípravu na takúto výstavu?

Vždy rovnako. Za posledný rok som pripravila tri veľké výstavy a prežívala som ich tak isto. Cítim veľkú zodpovednosť. Dva týždne pred vernisážou v Národnej galérii som poriadne nespala. Príprava je náročná na koncentráciu a mne trvá spravidla štyri mesiace. Hneď ako začnem inštalovať, prichádza nervozita, lebo vlastne do posledného momentu neviem, ako bude priestor vyzerať. Mám v sebe len nejakú vnútornú predstavu. Viem, čo by som chcela povedať, ale veľkú úlohu zohráva aj improvizácia. Nedávno som bola v Nemecku, kde som tiež pripravovala výstavu spolu s manželom a mali sme tam so sebou aj našu sedemročnú dcéru Olíviu, takže to nebolo ľahké.

S manželom Borisom Ondreičkom máte za sebou dve spoločné výstavy, ako sa vám spolupracuje?

Závisí od témy a koncepcie výstavy, akým smerom sa vydáme. Baví ma s ním spolupracovať pre partnerský dialóg. Hľadáme spoločne spôsoby vyjadrenia výpovede a ich hranice. Nie sme len dvaja výtvarníci, ktorí spolu vystavujú, ale musí medzi nami byť určité prepojenie, aby v tom fungovalo niečo viac.

Ako vníma rodičov výtvarníkov malá Olívia?

Zatiaľ obdivuhodne (smiech). Neviem, čo povie po rokoch, ale zatiaľ to zvláda. S manželom naozaj žijeme akoby v reholi. Buď ťahá domácnosť jeden, alebo druhý. Aj pár dní pred mojou poslednou výstavou som sa s manželom musela doma vymeniť, lebo sa pripravoval na ďalšiu výstavu. Nesťažujem sa však, lebo ma veľmi baví to, čo tvoríme, a som rada, že tvoríme obaja.

Na výslednú podobu vašich výstav má veľký vplyv aj samotný priestor galérie. Podľa neho vytvárate a do neho inštalujete rôzne tvary, nákresy, skice. Ako ste sa dostali k takémuto spôsobu vyjadrenia?

Vždy reagujem na priestor, hovorím tomu priestorová koláž. Pre mňa je asi najdôležitejšie na tom, čo robím, že si ľudia môžu moje veci sami interpretovať. Neuvádzam pri inštaláciách názvy. Chcem, aby ľudia slobodne hľadali, čo v nich vidia. Myslím, že neexistuje zlý názor. Dôležitá je cesta vnímania, spájania vecí a myšlienok, hľadania ich významov.

Keď sa výstava končí, končí sa aj vaše dielo, neprekáža vám to?

Myslím, že nie. Je to produkcia. Počas výstavy vznikne zvyčajne katalóg. V prípade SNG pripravujem knihu. Životnosť tejto inštalácie sú štyri mesiace, ale kresby mi zostávajú. Nejaké fragmenty možno použijem znovu alebo v inom kontexte. To bude opäť závisieť od priestoru a od témy ďalšej výstavy.

2.jpg

Ako prijímajú vašu tvorbu v zahraničí?

Oveľa jednoduchšie než doma.

V akom zmysle?

Štyridsať rokov u nás veci nefungovali tak, ako mali a ešte stále nefungujú. Moje dieťa sa až teraz začína učiť v škole o výtvarnom umení. Vďaka tomu, že do galérií a na výstavy s ňou chodíme my, začína si uvedomovať históriu a jednotlivé výtvarné obdobia, orientovať sa v nich. Vnímať umenie sa naučíte tak, že sa naň pôjdete pozrieť.

Kedysi ste pôsobili ako módna redaktorka, potom ste prešli na voľnú nohu výtvarníčky. Bola to asi dosť radikálna zmena, nie?

Študovala som na strednej škole textil, a keď som skončila vysokú školu, kde som sa venovala maľbe, využila som ponuku z magazínu. Bola som mladá, nezarábala som, mala som pocit, že sa na umenie vykašlem a budem robiť módnu redaktorku. Stala som sa súčasťou jedného z najúžasnejších ženských kolektívov, aké som zažila. Mal gráciu, ženy si navzájom pomáhali. V tom čase mi však začali prichádzať ponuky na výstavy. Niektoré som odmietla, na niektoré som začala robiť po nociach a postupom času som pochopila, že žijem úplne schizofrenický život. Na jednej strane som si vravela, že už na výstavy nebudem reagovať, ale keď prišli zaujímavé ponuky zo zahraničia, nepovedala som nie. Rozhodnutie prišlo v jeden deň, keď som s igelitkami plnými oblečenia cestovala autobusom do Prahy, kde sme fotili herečku Annu Geislerovú. Večer som docestovala naspäť domov a zavrela som sa do ateliéru, lebo som do druhého dňa musela odovzdať veci na výstavu. Vtedy som sa rozhodla, že sa pustím do tvorby naplno. Aj keď budem mať zase len päť korún vo vačku (smiech). Bol to taký risk.

Aké boli začiatky?

Ťažké (smiech). Ide o intenzívnu prácu. Väčšinu času som v ateliéri. Súčasťou tvorby je aj vnútorné osamotenie, prežívanie a aj samotné vystavovanie. Sloboda, ktorú voľné umenie prináša, je však neuveriteľná.

1.jpg

V ateliéri ste denne?

Áno, som typ umelkyne, ktorá pracuje skoro stále. Vytváram tak akési denníkové záznamy tvorby. Baví ma to, musím si však vedieť udržať prácu pod kontrolou, aby som nerobila priveľa projektov naraz aj pre rodinu. Keď mám jednu výstavu v národnej galérii, netreba mať ešte ďalšie štyri. Dôležité je, že ma tvorba napĺňa, aj keď skutočné naplnenie cítim, odkedy mám Olíviu. Predtým to také nebolo, tvorba mi trvala dlhšie, nešla mi tak ľahko. Teraz s dcérou mám pocit, akoby som veci robila naplno, akoby vo mne podporila tvorbu a bola mojou inšpiráciou.

Bude aj z nej raz umelkyňa?

Ľudia sa ma pýtajú, či má talent, ale pri tak malých deťoch sa to ešte nedá povedať. Keď som za ňou chodievala do materskej školy, mali tam veľmi šikovnú pani učiteľku na výtvarnú výchovu. Nevedela som sa vynadívať na ich výtvory, dokonca som si niektoré, pre mňa zabudnuté techniky pripomenula a použila (smiech).

Pochádzate z umeleckej rodiny, bolo pre vás samozrejmé venovať sa tiež umeniu?

Môj otec je dizajnér. Na strednú školu som sa začala pripravovať už keď som mala jedenásť-dvanásť rokov. Podobne na tom bol aj manžel, ktorý tiež pochádza z umeleckej rodiny. Keď v takom prostredí vyrastáte, ani nerozmýšľate, že by ste robili niečo iné. Otec spočiatku nechcel, aby som šla študovať umenie. Vedel, že je v reálnom živote veľmi ťažké intenzívne tvoriť od rána do večera. Ja som navyše tvorca, čo stále o niečom pochybuje, hľadá nové cesty.

3.jpg

Ktorá výstava bola pre vás doteraz najvýnimočnejšia?

Každá výstava je iná, je súčasťou cesty. Spomínam si, že minulý rok som robila retrospektívnu výstavu v Trnave. Prechádzala som si veci, ktoré som vytvorila možno pre pätnástimi rokmi. Znovu som si ich pripomenula a rozmýšľala som, či som s nimi spokojná, či sa za ne postavím aj dnes, alebo nie. Mala som veľmi kritický pohľad.

Čo ste si pri tom uvedomili?

Je možno dobre vidieť všetko pohromade, ale ja som z toho bola úplne nespokojná (smiech). Čas sa nedá vrátiť, človek kedysi nemal skúsenosti. Z mojich raných diel som cítila naivitu, hľadanie, rozpačitosť. Mimochodom, nedávno som bratovi venovala svoj obraz a teraz, keď uňho sedím v obývačke, vždy by som na ňom chcela niečo dorobiť alebo upraviť (smiech).

Máte nejakú tému, ktorá sa opakuje vo vašej tvorbe?

Zaoberám sa svojím vnímaním a videním života naokolo. Vychádzam z vlastného pohľadu na realitu, ktorý dúfam, funguje aj u iných ľudí. Mám kamarátky rovesníčky, ktoré sa nevenujú priamo umeniu a je pre mňa obrovský hnací motor, keď im moja tvorba dáva nejaký význam, vedia v nej vycítiť to, čo do nej dávam. U mňa sa všetko prelína podobne ako u iných žien. Práca, materstvo, radosť, plač, hudba, hystéria...

Čo pre vás znamená umenie?

Neviem, možno niečo medzi láskou, partnerstvom, nenávisťou, jednoducho všetko. Je to môj život a je hlboko vo mne. Prežívam ho každý deň, súvisí s radosťou, pochybovaním, hľadaním...

Denisa Lehocká (40) sa narodila v Trenčíne. Vyštudovala SUPŠ, oddelenie textilu a VŠVU, otvorený ateliér Rudolfa Sikoru. Po skončení štúdia pôsobila ako módna redaktorka dámskeho mesačníka, popri práci tvorila a vystavovala v rôznych zahraničných galériách. Neskôr sa začala umeniu venovať naplno. Zaoberá sa priestorovou inštaláciou, kde podľa konkrétneho výstavného miesta vytvára rôzne tvary, kresby a voľne ich umiestňuje do priestoru. Jej práce sa nachádzajú v mnohých umeleckých zbierkach, pravidelne vystavuje doma i v zahraničí, napríklad v galériách v Prahe, Berne, Marseille, Varšave, Soule, New Yorku, Paríži, vo Viedni... V súčasnosti prebieha v Slovenskej národnej galérii jej monografická výstava s názvom Denisa Lehocká 2012. Jej manžel je výtvarník a hudobník Boris Ondreička. Majú dcéru Olíviu.

Najčítanejšie na SME Žena


Inzercia - Tlačové správy


  1. Ste si istí, že svoj smartfón využívate naplno?
  2. Ak Vás nikdy nič nebolelo, nestrácajte čas čítaním tohto článku!
  3. Online predplatné na mesiac zadarmo v novej iOS aplikácii SME.sk
  4. Cestovateľské tipy, kde stráviť Veľkú noc
  5. Talent - vzdelanie - úspech
  6. Elektro-horúčka v podaní Volkswagenu
  7. Spoznáte týchto 11 filmov, v ktorých sa objavil McDonald’s?
  8. Nepýtajte od lekára antibiotiká pri chrípke či nádche
  9. 16 tipov na poznávacie zájazdy so slovenským sprievodcom
  10. Máte hypotéku a chcete lepšie spávať?
  1. Zastrašovanie od majiteľov hotela Danube nehoráznosťou!
  2. Naše finančné družstvo - postoj člena vyjadrený básňou
  3. Cestovateľské tipy, kde stráviť Veľkú noc
  4. Chceme, aby mali naši zákazníci z nakupovania zážitok
  5. Online predplatné na mesiac zadarmo v novej iOS aplikácii SME.sk
  6. Depresia. Kedy ju treba liečiť?
  7. Bratislavčania môžu žiadať príspevok na polopodzemné kontajnery
  8. Mototechna predala za päť rokov už 40 tisíc áut
  9. HubHub spája sily s Neulogy
  10. Na SPU v Nitre vznikla Konfuciova trieda
  1. Spoznáte týchto 11 filmov, v ktorých sa objavil McDonald’s? 22 420
  2. 16 tipov na poznávacie zájazdy so slovenským sprievodcom 14 568
  3. Ste si istí, že svoj smartfón využívate naplno? 8 497
  4. Cestovateľské tipy, kde stráviť Veľkú noc 8 301
  5. Mio MiVue 733 WiFi - snadno přeneste záznam autokamery do mobilu 7 253
  6. Máte hypotéku a chcete lepšie spávať? 5 557
  7. Nepýtajte od lekára antibiotiká pri chrípke či nádche 5 414
  8. Dobrú chuť: príloha o dobrom jedle a varení v denníku SME 5 125
  9. Elektro-horúčka v podaní Volkswagenu 4 866
  10. Online predplatné na mesiac zadarmo v novej iOS aplikácii SME.sk 3 345

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Procházka: Prečo vláda vznikla tak rýchlo? Smer rozdával karty

Špeciálne vydanie podcastu. Peter Tkačenko sa rozprával s Radoslavom Procházkom.

Neprehliadnite tiež

Preplávala Lamanšský prieliv: Na tých, ktorí o mne pochybovali, sa teraz smejem

Diaľková plavkyňa Zuzana Jusková predbehla aj svojich mužských koelgov.

Reishi: Prečo je ázijská huba kráľovnou medzi prírodnými liečivami?

Prezývajú ju aj zázračná, huba bohov či huba s duchovnou silou.

Štýl Cindy Crawfordovej: Jej obľúbeným kúskom je sako

Tri tipy na oblečenie v štýle supermodelky.

Prečo sa anča volá Anča a robertko Robertko

Sú za tým skutočné príbehy. Čo sa stalo, že sa so sexuálnymi pomôckami spojili práve tieto mená?

Desať receptov na mandľové zákusky, koláče a torty

Vyskúšajte dobroty, v ktorých hrajú hlavnú úlohu mandle.