Vyrastali v jednej izbe, spolu prežívali lásky aj sklamania, školské a neskôr aj materské povinnosti. A akoby toho nemali dosť, dokonca aj spolu pracujú. Zuzana s Monikou hrajú v televíznom Paneláku, kde ich staršia sestra Iveta pôsobí ako kostýmová výtvarníčka.
Aké bolo vaše detstvo v spoločnej izbe?
Iveta: V tom čase to bolo úplne normálne, málokto z našich vrstovníkov mal vlastnú izbu. Keďže medzi mnou a sestrami sú päťročné vekové rozdiely, vznikali medzi nami zaujímavé kontrasty. Napríklad keď som ako stredoškoláčka na SŠUP kreslila po nociach výkresy a ony ako malé spali...
Zuzana: A potom sme sa ráno zobúdzali s výkresmi na hlave.
Hádali ste sa?
Monika: Najviac pre oblečenie. Pamätám si, že keď Ivetka nebola doma, tak som sedela pred jej skriňou a rozmýšľala som, čo si oblečiem do školy. Pritom školský dvor, na ktorom sme sa prechádzali cez prestávky, bol rovno pri našom dome, takže keď Ivetka vykukla von, videla, čo mám oblečené. Raz mi na znak toho, že vie o tom, že som jej zase snorila vo veciach, vyvesila do okna podobný sveter, ako som mala na sebe (smiech).
Zuzana: Ja drzaňa som si zase pokojne obliekala Monikine veci, keď sme spolu chodili na konzervatórium, hoci som vedela, že ma určite v škole stretne a potom ma zabije, keď zistí, že mám na sebe jej sukňu alebo nohavice.
Monika: Pritom vôbec nešlo o tom, že by tá druhá mala lepšie veci. Ale bol to fajn pocit, mať na sebe niečo iné...
Vzhľadom na vekový rozdiel vám nerobili problémy rozdiely v konfekčných veľkostiach?
Iveta: Čo som ja mala obtiahnuté, bolo na Monike a Zuzke ležérne voľné, a to sa im páčilo, lebo vtedy sa to tak nosilo.
Zuzana: Neskôr sa to otočilo, lebo ja som bola tá najpribratejšia, kým moje sestry ostali chudučké. Keď som si vzala nejakú Ivetkinu vec, hoci som bola dvakrát taká ako ona, vždy to zistila, lebo všetko som jej vrátila síce pekne poukladané, ale zato riadne vyťahané.
Iveta: Na svetríkoch zostali vždy stopy po tvojich prsiach, to ťa prezradilo.
Ako dlho ste spolu bývali?
Monika: Dosť dlho. Ivetka sa odsťahovala ako osemnásťročná, ja som odišla v devätnástich.
Zuzana: Najdlhšie som v našej izbe ostala ja. Keď som tam osamela, tak som si urobila najlepšiu kamošku z našej mamičky.
Monika so Zuzkou sa vraj istý čas na seba tak podobali, že si ich ľudia navzájom mýlili...
Zuzana: Mýlili si nás najmä v telefóne, lebo máme podobné hlasy.
Monika: Hlasom sa na nás veľmi podobá aj Ivetka, tak sme to občas využívali. Napríklad keď sa jej už po dvoch hodinách nechcelo hovoriť s kamarátom, tak mi podala slúchadlo a v debate som pokračovala ja. A keď to omrzelo aj mňa, tak som posunula telefón Zuzke a dotyčný pritom vôbec nič nezistil.
Zuzana: Raz to zašlo tak ďaleko, že chalan, s ktorým sa Monike nechcelo komunikovať, si tak zvykol na rozhovory so mnou, až sa stal mojím frajerom.
Monika: Ale nemyslite si, že sme si navzájom preberali frajerov. Tak to nebolo.
Zuzana: Jasné, že v pätnástich ešte nešlo o vážne vzťahy, boli to len takí „akože“ nápadníci. A ten chlapec, o ktorom som hovorila, aj tak Monike liezol na nervy, takže nešlo o žiadne preberanie.
Podobnosť Moniky so Zuzkou ste napokon využili aj v televíznom večerníčku Najmenší hrdinovia, kde ste sa vystriedali v tej istej postave. Ako sa to vlastne udialo?
Zuzana: Ten seriál bol úspešný nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Tvorcovia v ňom chceli pokračovať, ale Monika už bola priveľká, tak angažovali mňa. Páčilo sa mi to, brala som to vtedy ako hru.
Úplne prvou hereckou postavou vo vašej rodine bola slávna Bambuľka. Spomínate si na obdobie, keď sa tento seriál nakrúcal?
Iveta: V novinách bol vypísaný konkurz na malé dievčatko, ktoré malo hrať v televíznom seriáli pre deti. Podmienkou bol vek od štyroch do piatich rokov, čo vtedy Monika akurát spĺňala. A tak si naša mamička povedala, že by sme to mali vyskúšať.
Monika: Mama hrala na harmoniku. Nahrala mi na magnetofón pesničku, ktorú som mala spievať na konkurze. U nás doma potom jednostaj vyhrávala melódia Ja som malá Bambuľka... Púšťala mi ju od rána do večera, až kým som ju nevedela krásne naspamäť a nedostala sa v konkurze do druhého kola.
Držali ste vždy všetky tri pokope alebo sa niekedy stalo, že sa dve z vás spolčili proti tej tretej?
Iveta: Najprv som bola ja sólo a Monika so Zuzkou sa spolu hrávali. Ako najstaršia sestra som ich chcela učiť, čo som vedela zo školy, ale im sa nikdy nechcelo.
Monika: Neskôr sa to zmenilo, lebo my s Ivetkou sme boli pubertiačky. Navzájom sme si zdôverovali rôzne tajomstvá a zamykali sa pritom do izby. A Zuzka nám búchala na dvere. Nechceli sme ju pustiť, veď mala len desať rokov.
Zuzana: Napokon, keď Monika odišla do Amsterdamu, tak sme sa zase spojili my dve s Ivetkou.
Iveta: Dá sa povedať, že sme vždy fungovali ako trojka, aj keď bola občas jedna z nás inde.
Všetky tri ste matkami. Paradoxne ako prvá rodila najmladšia Zuzka. Prečo ste sa tak poponáhľali?
Zuzana: Nemám pocit, že by som sa ponáhľala. Jednoducho prišiel čas, keď som chcela dieťa. Navyše ako diabetička nemôžem rozmýšľať tak, že najprv si spravím kariéru a až potom otehotniem. Takže som rodila prvá, hneď po mne sa pridala Ivetka.
Monika: Potom ma obidve prehovárali, aby som sa pridala aj ja. Za žart by to určite stálo… Ale môj Nikita sa narodil, až keď mali Zuzkina Romanka a Ivetkin Cyrilko štyri roky. Ale všetky tri sme rodili v tej istej nemocnici a s tými istými lekármi.
Riešite spolu výchovné problémy s deťmi?
Zuzana: Vôbec, lebo každá z nás má svoj názor. Nebudem predsa sestre radiť, čo má robiť, keďže sama neznášam, keď niekto radí mne.
A čo vzťahové problémy s mužmi? Ani tie spolu nepreberáte?
Monika: Keď sme boli mladšie, tak sme si kecali o „maníkoch“, ako sme ich nazývali, ale teraz to už nerobíme, keďže naše vzťahy sú jasné.
Zuzana: Je pravda, že keď som sa pred tromi rokmi rozvádzala, tak som sa so sestrami radila. Pýtala som sa ich, ako by v určitej situácii reagovali ony, ale to bolo všetko.
Môžete niečo prezradiť o Monikinom odchode do Amsterdamu? Ako ste prežívali toto obdobie?
Monika: Bolo to pred desiatimi rokmi. Absolvovala som jeden workshop s Holanďanmi, a tak sa mi to zapáčilo, že som sa tam prihlásila na štúdium. Vravela som si, že tam možno pobudnem rok a potom sa vrátim domov. Nikdy som to doma neprezentovala tak, že niekam odchádzam a už sa nevrátim.
Zuzana: A to bolo možno zle, lebo keby si povedala, že naozaj odchádzaš, nejako by sme sa s tým vyrovnali. Takto sme stále niečo riešili. Pamätám sa, že keď Monika chodila zo začiatku na návštevy z Amsterdamu, tak chcela, aby sme mali my doma voľno, ale ja som si ho naschvál nespravila. Bola som na ňu nahnevaná, trucovala som. Ju to vždy ranilo, veď dlhšie nebola doma a tešila sa, že konečne budeme spolu. Takýto kolotoč trval až dovtedy, kým sme si nevysvetlili, čo ktorá z nás cíti.
Monika: Keď roky fungujete ako trojka a zrazu sa to zmení, tak je to pre všetkých zúčastnených ťažké. Ani pre mňa to nebolo jednoduché. Ale bolo to moje rozhodnutie, a za tým som si stála. Cítila som potrebu vyskúšať si formu divadelnej práce, aká sa na Slovensku veľmi nedá realizovať. V Holandsku sa orientujem hlavne na pohybové divadlo. Mohla som si tam vyskúšať tvorivé postupy, ktoré boli pre mňa celkom nové.
Zuzana: Niečo z toho som si odpozerala aj do svojho Divadla HAAF, je to také naše rodinné divadlo. Ja tam šéfujem, Ivetka robí kostýmy a Monika nám konzultuje réžiu cez skype. Predstavenia tvorím tak, že si najprv nahrám na kameru improvizáciu na určitú tému. Najzaujímavejšie repliky, ktoré pritom vzniknú, si zapíšem. Improvizácia je úžasná v tom, že človeka nijako nezväzuje. Vznikajú pritom také vtipné momenty, aké by ste v tradičnom kamennom divadle nikdy nezažili. Keď to skombinujem s hudbou, výsledok je naozaj zaujímavý. Mám dobré ohlasy od detských aj od dospelých divákov.
Ivetka, vy obliekate vaše sestry nielen v divadle, ale aj v televíznom seriáli Panelák. Je to pre vás ľahšie alebo ťažšie, ako keď tvoríte kostýmy pre cudzích ľudí?
Iveta: Je to určite ľahšie, jednoducho už ich mám za tie roky v oku, viem, čo ktorej z nich pristane, takže naša komunikácia je o to ľahšia a zábavnejšia.
Zuzana: My sme všetky tak prepojené, že stačí, keď sa na seba len pozrieme a hneď vieme, čo si tá druhá myslí. Keď sme nakrúcali s Monikou našu prvú spoločnú scénu v Paneláku, tak sme sa pred kamerou hádali, hoci ja som na nej videla, že jej je to hrozne smiešne a len-len že som sa nahlas nerozosmiala… Ale inak sa nám spolu robí veľmi dobre, lebo sme zohrané.
Monika: Je to úplne odlišný spôsob práce ako v divadle. V televízii mám dopredu napísaný text, musím sa ho naučiť, som tam ako…
Zuzana: …panák (smiech).
Monika: No, povedzme, že prostredník, cez ktorého sa rozvíja príbeh.
Zuzana: Ty hráš v Paneláku takú usmiatu sviniarku. Máme tam medzi sebou hrozný vzťah. Najväčšiu radosť má z toho môj seriálový manžel Roman, ktorý sa na tom vždy dobre zabáva.
Ovplyvnil váš vzťah k sestrám vaše vzťahy s ostatnými ženami?
Zuzana: Mám pocit, že si nerozumiem dobre so žiadnou inou ženou, len so svojimi sestrami.
Iveta: U mňa je to podobné. Nemám ženské kamarátky a veľmi som sa potešila, keď sa mi narodil syn.
Monika: A ja zase, keď som v Holandsku, stále hľadám do partie dve ďalšie baby, aby sme boli trojka, tak ako doma so sestrami.
Zuzana Haasová (30) od šiestich rokov pôsobila v inscenáciách STV. Účinkovala v rôznych televíznych seriáloch, najnovšie dostala príležitosť v Ordinácii v ružovej záhrade a Paneláku. Pracovala v rádiu Twist a rádiu Devín, pôsobila v divadlách Aréna, RND, Štúdio S, Astorka, DAB v Nitre a založila si vlastné Divadlo HAAF, kde tvorí autorské predstavenia. Hrala vo viacerých reklamných šotoch, pracuje v dabingu a účinkuje v rozhlasových hrách.
Monika Haasová (35) sa preslávila ako štvorročná v televíznom seriáli Bambuľkine dobrodružstvá, po ktorom nasledovalo množstvo televíznych, filmových a divadelných úloh. Účinkovala v SND, DPOH, divadle Astorka, DAB v Nitre a na Novej scéne. Ukončila Vysokú umeleckú školu MIME a školu pre Nový tanečný rozvoj a choreografiu v Amsterdame, kde žije dodnes. Založila si vlastnú divadelnú skupinu TRIO OLGA. Je autorkou, režisérkou a performerkou mnohých pohybových a dramatických predstavení v Holandsku, hosťovala aj v Nemecku, Belgicku a Brazílii.
Iveta Haasová (40) vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení, odbor textilný dizajn. Venuje sa autorskému odevu, tvorbe kostýmov do reklám, divadla a televízie. Svojej sestre Zuzane tvorí kostýmy do Divadla HAAF.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
