Klamem, teda som?

„História je súborom dohodnutých lží,“ hovorí výrok Napoleona Bonaparta. Nielen spoločnosti si však vytvárajú neuveriteľné mytológie. Naša osobná história klamania sa pravdepodobne začína už niekde pod vianočným stromčekom obsypaným darčekmi od Ježiška.

„Klamať vieme od detstva, naše hodnoty a postoje voči klamstvu však formujú aj vonkajšie prostredie a rodina,“ vysvetľuje psychologička Zuzana Podkonická.

Obranný štít

Frekvencia nášho klamania sa zvyšuje vekom. Bežný človek vraj klame, prípadne nepovie celú pravdu až dvestokrát za deň. Klameme nielen slovami, ale aj úsmevom či inými neverbálnymi prejavmi.

Netreba sa však ľakať, väčšinu lží totiž nevypúšťame do sveta so zlým úmyslom. Najčastejšie sa snažíme zakryť svoje nedostatky, chceme sa zapáčiť druhým, vyhnúť sa nejakému nepríjemnému vysvetľovaniu alebo si zjednodušiť medziľudské kontakty.

„Klamstvo môže byť obranným mechanizmom, a to hlavne v situáciách, ktoré nemáme silu alebo nevieme inak riešiť, či už ide o nás, alebo o iných. Vedie sa polemika, či ľudia, ktorí klamú, to robia uvedomene, alebo si uvedomujú len svoj motív a na jeho základe konajú nevedomky,“ dodáva Podkonická.

Psychológ Zbyněk Vybíral tvrdí vo svojej knihe Lži, polopravdy a pravda v lidské komunikaci, že za nevedomú zložku klamania môžu napríklad mechanizmy zabúdania, vytesnenia či niektoré ďalšie obranné mechanizmy ega.

Človek potom klame napríklad preto, že zabudol pravdivú informáciu, vytesnil ju do svojho nevedomia a jeho vedomie potom verí, že hovorí pravdu. Možno sa vám už stalo, že ste si povedali: síce nám tvrdil niečo iné, ale v skutočnosti si to zrejme prial.

Pravdu sa neraz bojíme povedať aj preto, aby sme nestratili priateľov. Najčastejšie používame klamstvá vo svoj osobný prospech, ale nesmieme zabudnúť, že cudzie nám nie sú ani altruisticky motivované lži, keď klameme preto, aby sme niekomu neublížili.

Niektorí tvrdia, že klamanie máme jednoducho v génoch. Nemeckí vedci prišli na zaujímavé zistenie – s opicami máme vraj spoločných až 97 % genetickej výbavy. Zostávajúce percentá sú „samé dobré“ veci – opice totiž nedokážu klamať, pretvarovať sa ani skrývať svoje pocity...

Keď klameme sami seba

Neraz sa nám podarí presvedčiť o nepravdivom tvrdení aj seba samých. Prečo? „Niektoré veci a fakty sú pre nás neprijateľné a nekorešpondujú s našou predstavou o sebe alebo o iných. Môžeme sa klamať o mnohých veciach od nevhodného správania cez to ako, sa cítime, akí sme až po nepopierateľný existencionálny fakt smrti,“ vysvetľuje psychologička Podkonická.

Každý si už od narodenia vytvára o sebe nejakú predstavu. „Celý život sa učíme byť tým, čo si myslíme, že sme a robíme to tak dobre, že si to nakoniec dokonale osvojíme,“ píše v knihe Láska, vzťahy a priateľstvo antropológ Don Miguel Ruiz.

Podľa neho žijú ľudia v neustálom strachu z bolesti, preto sme si vytvorili dômyselný systém popierania reality a stali sa dokonalými klamármi. Naše lži sú vraj také dokonalé, že klameme aj sami seba a nakoniec svojim klamstvám uveríme.

„Nosíme spoločenské masky, pretože je pre nás príliš bolestivé vidieť seba samých takých, akí skutočne sme. Náš dômyselný systém nám umožňuje predstierať, že veríme, že ostatní veria tomu, čo predstierame,“ vysvetľuje vo svojej knihe Ruiz a zároveň dodáva, že často sa potom zbytočne trápime vecami, ktoré sú nielen malicherné, ale často aj neskutočné.

Klamstvá môžu nielen naštrbiť naše vzťahy, ale neprospievajú ani nášmu zdraviu. Viaceré štúdie ukázali, že ľudia, ktorí majú v základnej náplni práce zavádzanie a klamanie, trpia častejšie stresom, depresiami, srdcovo-cievnymi ochoreniami a nechutenstvom.

Ako to, že naletíme

Napriek tomu, že kníhkupectvá sú plné kníh o reči tela a na internete nájdeme množstvo rád, ako odhaliť klamára, lož sa nám nepodarí vždy prekuknúť.

„Naozaj si často nevšimneme a neuvedomíme, že nám niekto nehovorí pravdu. Existuje na to niekoľko vysvetlení. Niekedy to jednoducho nechceme vidieť napriek tomu, že pri lepšom sústredení sa na fakty by sme klamára ľahko odhalili. Často ľuďom dôverujeme a ani sa nesnažíme overiť si, či hovoria pravdu.

Poznanie nám sťažuje tiež fakt, že ľudia, ktorí nám nehovoria pravdu, sú niekedy o svojom klamstve sami presvedčení. Tiež je dokázané, že aj mnohí vytrénovaní odborníci majú často problém odhaliť klamára,“ vysvetľuje psychologička Podkonická.